Celková anestézia

Zavedenie rutinného používania anestetík do medicínskej praxe umožnilo masívny rozvoj chirurgických odborov medicíny. Najmä objav celkových anestetík viedol k rozšíreniu dovtedy limitovaných možností chirurgie o veľké výkony, ktoré bez anestetika znamenali pre pacienta hotovú agóniu. V zásade rozlišujeme dva typy celkovej anestézie — jedna je inhalačná, kde anestetikom je anestetický plyn, druhá je intravenózna, pri nej je anestetikom tekutá látka, ktorá sa podáva do žily. Tieto dva spôsoby sa často kombinujú.

Pred operačným výkonom bude pacient o celkovej anestézii hovoriť so svojím praktickým lekárom, ten by mal mať o jeho zdravotnom stave najväčší prehľad. Praktický lekár podáva špecialistom (či už chirurgom, alebo anestéziológom) správu o celkovom stave pacienta a o tom, či je schopný podstúpiť výkon v celkovej anestézii. Špecialisti sa zameriavajú najmä na pacientove alergie (hlavne na lieky) a ochorenia, ktoré zvyšujú riziko výkonu v celkovej anestézii. Spravidla ide o choroby srdcovo-cievneho alebo dýchacieho ústrojenstva (typicky vysoký krvný tlak, poruchy chlopní, astma, chronická obštrukčná pľúcna choroba, poruchy zrážania krvi a iné). Úlohou praktických lekárov je tiež informovať pacienta o nutnosti vysadenia liekov na riedenie krvi (heparín, warfarín, aspirín).

V nemocnici

Zdravotníci, ktorí budú s pacientom v kontakte, budú špecialisti. Pri prijímaní ho vyšetrí zdravotná sestra, ktorá napíše ošetrovateľskú správu, aj lekár, ktorý napíše správu príjmovú. Pacient podpíše informovaný súhlas s výkonom.

Deň pred operáciou

Deň pred operáciou pacienta na lôžku navštívi anestéziológ, ktorý napíše anestéziologickú správu, ktorej súčasťou musí byť EKG. Anestéziológ má posledné slovo v rozhodnutí, či bude pacient operovaný v celkovej anestézii. Približne 12 hodín pred operáciou by pacient nemal nič jesť a od rána by nemal ani piť.

V deň operácie

Na začiatku, ešte na lôžku, pacientovi podajú takzvanú premedikáciu. Ide o lieky, ktoré uvoľňujú úzkosť pred operáciou, typicky ide o krátkodobo účinkujúce benzodiazepíny (midazolam). Následne pacientovi navlečú sťahujúce pančuchy a premiestnia ho do operačnej sály, tam ho z lôžka preložia na operačný stôl. Nasadia mu masku, ktorou bude dýchať 100-percentný kyslík, do žily mu zavedú kanylu (väčšinou na hornej ploche ruky) a pripoja ho na EKG. Následne mu anestéziológ vpraví do žily propofol, látku, ktorá často po podaní páli, a dá mu dýchať cez masku anestetický plyn.

Po pár sekundách pacient kontrolovane upadá do bezvedomia. Od tohto momentu nič nevníma. Okrem týchto látok sa do obehu podávajú lieky proti bolesti. Anestéziológ následne zaistí ďalšie vstupy do obehu a pacienta intubuje (zavedie mu do dýchacích ciest rúrku). Po intubácii pacienta pripoja na ventilátor, ktorý bude počas celej operácie zaňho dýchať. Všetky spomenuté látky sa podávajú aj počas operácie.

Prebudenie

Dávky anestetík sú dávkované a načasované tak, aby operovaný tesne po skončení operácie začal naberať vedomie. Zobudiť sa môže ešte s dýchacou rúrkou v krku. Tú mu hneď odstránia a podľa potreby ho prevezú buď na štandardné oddelenie, alebo na JIS. Deň po operácii sa ešte môže cítiť zle, efekt anestetika úplne vyprchá po uplynutí istého času. V pooperačnej starostlivosti je nutné zabrániť infekcii rany a podávať lieky na tlmenie bolesti.

Riziká

V drvivej väčšine prípadov je vedenie celkovej anestézie bezpečné, no sú s ňou spojené aj riziká, najmä pre pacientov už trpiacich nejakou chorobou. Existuje riziko vzniku arytmií, pooperačnej zmätenosti, či dokonca veľmi malé riziko smrti na operačnom stole.