Záškrt je akútne infekčné ochorenie dýchacích ciest. Jeho pôvodcom je baktéria Corynebacterium diphteriae. Existujú tri typy tohto mikroorganizmu: gravis, mitis a intermedius. Typ intermedius je najčastejším pôvodcom záškrtu. Baktéria produkuje toxín, ktorý spôsobuje ťažké angíny a belavý, žltý až sivý povlak na slizniciach dýchacích ciest a zúženie hrtana a hltana. Všetky tieto komplikácie vedú k pocitu dusenia. Toxín produkovaný baktériou je zodpovedný za pridružené komplikácie postihujúce srdcový sval.
Infekciu prenáša z jedinca bacilonosič toxického kmeňa baktérií, na iného jedinca, najčastejšie vzdušnou cestou – kvapôčkovou infekciou. Možný je i prenos infikovanými predmetmi, menej často kontaktom s infikovanou pokožkou alebo krvou. Najrizikovejšie skupiny ohrozené záškrtom sú deti a mladší dospelí. Čas od infikovania organizmu po prepuknutie nákazy sa pohybuje od 48 hodín do piatich dní. Podľa lokalizácie poškodenia rozlišujeme záškrt mandlí (toxoidom tonsilarum), nosa (toxoidom nasi), hrtana (toxoidom laryngis). Symptómy ťažkostí zvyčajne trvajú tri až päť dní.
Vzhľadom na to, že deti majú malé dýchacie cesty, sú najviac náchylné na vznik záškrtu, obzvlášť v období do troch rokov života.
Záškrt sa často začína ako typické prechladnutie. Ak je zápal silný, u poškodeného sa rozvinie hlasný kašeľ, ktorý má tendenciu zhoršovať sa v nočných hodinách, prípadne po vytrvalom plači a kašli. Choroba je sprevádzaná zvýšením telesnej teploty a zachrípnutím hlasu. Dýchanie môže byť hlučné alebo namáhavé. Pri tomto ochorení najčastejšie opuchne celý krk a nadobudne takú veľkosť, že je ťažké rozlíšiť rozhranie medzi oblasťou krku a hlavy (cézarský krk). Pri tomto infekte horných dýchacích ciest dochádza k zabráneniu prestupu vydychovaného vzduchu, teda komplikácii, ktorú sprevádza typický štekavý kašeľ. Je dôsledkom opuchnutia hrtana a štruktúr dýchacích ciest (trachea a bronchy). Keď vydychovaný vzduch prechádza cez zúžený priestor, opuchnuté hlasivky vytvárajú zvuk podobný štekaniu tuleňa, respektíve pri nádychu vydávajú vysoký piskľavý zvuk, označovaný ako stridor.
Záškrt diagnostikuje lekár na základe vyšetrenia dýchania, sledovania šelestov dýchacích ciest prostredníctvom stetoskopu a vyšetrenia sliznice hrdla. V niektorých prípadoch sa indikuje röntgenologické vyšetrenie na vylúčenie iných príčin ochorenia. Diagnóza sa potvrdzuje odberom vzorky z ústnej dutiny, ktorá sa skúma pomocou mikroskopu a testu toxigenity.
Väčšina prípadov záškrtu sa môže liečiť v domácom prostredí. Zabezpečenie pohodlia dieťaťa a udržanie pokoja je dôležité, pretože plač a agitácia zhoršujú obštrukciu dýchacích ciest. Ak príznaky pretrvávajú dlhšie ako tri až päť dní alebo sa zhoršujú, lekár môže predpísať lieky na báze steroidov (glukokortikoid) na zníženie zápalu dýchacích ciest. Prínosy sa zvyčajne dostavia do šiestich hodín. Dexametazón sa obvykle odporúča kvôli dlhotrvajúcim účinkom (až do 72 hodín). Epinefrín je tiež účinný pri znižovaní zápalu dýchacích ciest. Pri ťažkej forme záškrtu sa využíva dočasné zavedenie dýchacej trubice do dýchacích ciest pacienta. Účinnou terapiou je užívanie antidifterického globulínu spolu s penicilínom alebo erytromycínom. Pri liečbe je dôležitá oxygenácia, zvýšený prívod kyslíka do tela, vitamíny a odpočinok na lôžku.
Z hľadiska prevencie je dôležité postupovať podobne ako pri iných infekčných ochoreniach. Dôležité je vyhýbať sa kontaktu s potenciálnym bacilonosičom. V čase výskytu záškrtu v detských kolektívoch je vhodné infikované dieťa izolovať, zvýšiť hygienu rúk a zabezpečiť dezinfekciu hračiek a predmetov, s ktorými infikovaný jedinec prišiel do kontaktu. Chorému treba zabezpečiť dostatočné množstvo tekutín, pokoj na lôžku, zvýšiť príjem vitamínov a stimulovať imunitný systém. V záujme zabránenia závažnejším infekciám je nutné sledovať svoj očkovací status; vakcíny proti záškrtu a Haemophilu influenza typ b ponúkajú ochranu pred niektorými najnebezpečnejšími infekciami horných dýchacích ciest.
