Hyperakúzia ako porucha sluchu znemožňuje prežívanie bežných situácií spojených s produkciou zvuku. Poškodení jedinci ho znášajú veľmi ťažko. Zvuky, ktoré bežnej populácii z hľadiska intenzity sa zdajú primerané, sú pre človeka postihnutého hyperakúziou neznesiteľné a pôsobia ako závažný stresový faktor. Kým niektorých postihnutých tieto zvuky iba mierne znepokojujú, u iných sa dostavia vážne príznaky v podobe straty rovnováhy alebo záchvatov. Hyperakúzia patrí medzi pomerne zriedkavé ochorenia, postihuje jedného človeka z 50-tisíc ľudí. U väčšiny postihnutých sa vyskytuje v kombinácii so stavom nazývaným tinitus (bzučanie alebo zvonenie v ušiach).
Sluch človeka, konkrétne ľudské ucho ako senzorická časť, zachytáva informácie z vonkajšieho prostredia v podobe zvukových vĺn a vibrácií. V prípade hyperakúzie ľudský mozog takéto informácie vyhodnocuje ako chybné alebo prehnane intenzívne. Prejavuje sa to znížením koncentrácie, bolestivosťou a telesným nepohodlím. Intenzívny hluk je zároveň silným stresovým faktorom. Príčinou hyperakúzie je buď indispozícia a zvýšená citlivosť vláskových buniek (zmyslové bunky zodpovedné za príjem sluchových podnetov), alebo nesprávne vyhodnocovanie nervových impulzov mozgom. Vo väčšine prípadov sa ľudia s hyperakúziou nenarodia, spôsobia ju choroby alebo zdravotné problémy. Medzi najbežnejšie patrí zranenie hlavy (spôsobené airbagom, pádom), poškodenie jedného alebo obidvoch uší užívaním niektorých liekov alebo pôsobením toxínov, vírusové infekcie, ktoré postihnú vnútorné ucho alebo tvárový nerv (Bellova obrna), ochorenie temporomandibulárneho kĺba, lymská borelióza, Tay-Sachsova choroba, migrenózne bolesti hlavy, pravidelné užívanie vália, niektoré formy epilepsie, syndróm chronickej únavy, Meniérova choroba, posttraumatická stresová porucha, depresie, autizmus a iné. K rozvoju hyperakúzie tiež prispieva vystavenie hluku vyššej intenzity na dlhší čas, prípadne krátkodobá expozícia hluku príliš veľkej intenzity (výstrel a podobne).
Medzi príznaky patrí zvyšená precitlivenosť na impulzy z vonkajšieho prostredia, časté bolesti hlavy, znížená koncentrácia, podráždenosť, nižšia pracovná výkonnosť.
Vyšetrenie patrí do kompetencie otorinolaryngologických ambulancií, kde lekár okrem anamnézy preverí zdravotný stav uší, nosa a hrdla. Zároveň sluch vyšetrí otoakustickým sluchovým testom.
Liečba závisí od faktora, ktorý vznik hyperakúzie podmienil. Používanie tlmičov zvuku v podobe zátok do uší, prípadne vyhýbanie sa situáciám, kde je intenzita zvuku vyššia, sú možnosti, ktoré z dlhodobého hľadiska sú skôr kontraproduktívne. Dôvodom je, že senzitivita sluchu sa pre absenciu zvuku, paradoxne, zvýši a po ich odstránení bude mozog vyhodnocovať zachytávaný zvuk oveľa intenzívnejšie. V niektorých prípadoch sa zvuková citlivosť môže zlepšiť sama (napríklad pri zranení mozgu alebo pri mechanickom poškodení ucha). V iných prípadoch lekár odporučí terapiu na znecitlivenie sluchu, založenú na využití prístroja, ktorý do poškodeného ucha vysiela nepretržite zvuky rôznej intenzity, od slabších po silnejšie. Zvuk má skôr statický charakter, takže nevystavuje organizmus pacienta záťaži a nespôsobuje mu bolesť. Na dosiahnutie efektu je nutné terapiu vykonávať denne, 6 mesiacov až jeden rok. V praxi sa využívajú aj iné formy terapie, akupunktúra a relaxačné cvičenia, prípadne terapia AIT (auditory integration therapy), vhodná pri liečbe hyperakúzie autistických jedincov. V niektorých prípadoch lekár nastaví pacienta na farmakologickú liečbu, ktorej úlohou je minimalizovať prežívanie stresu.
Za prevenciu môžeme považovať vyhýbanie sa zvukom s vysokou intenzitou a preventívne prehliadky, ktoré môžu odhaliť primárne príčiny (nádory, vírusové ochorenia a podobne).