Poškodzovanie kože patrí k obsedantno-kompulzívn ym poruch ám. Človek má nutkanie neustále sa dotýkať kože, škriabať ju a zasahovať do nej, až si spôsobuje menšie či väčšie zranenia. To vedie k ďalšiemu škrabaniu , ktorého výsledkom môž e byť vznik jaziev. Ľudia s touto poruchou tento impulz často opisujú ako niečo, vďaka čomu získavajú kontrolu a pokoj.
Pochopenie symptómov poruchy, ktorá spočíva v poškodzovaní kože môže pomôcť rozpoznať, či je určité správanie výsledkom „bežného“ zasahovania do kože, alebo môže znamenať niečo vážnejšie.
Príležitostné škriabanie je zriedka problematické. Rany často svrbia, kým sa pokožka uzdravuje. Mnohí ľudia sa v tom čase kože dotýkajú viac. Ľudia s poruchou si však môžu odlupovať chrasty, rozškrabať vyrážky alebo iné kožné lézie, kým nezačnú opäť krvácať alebo sa nezapália. Môžu si tiež spôsobovať poškodzovanie kože okolo nechtov až do krvi.
Ďalšie príznaky poškodzovania kože:
Vývoj poruchy: Poškodzovanie kože je opakované správanie „samostarostlivosti“, nazývané aj opakované správanie zamerané na telo (BFRB). Do kategórie BFRB patrí i ťahanie vlasov a obhrýzanie nechtov. Porucha súvisiaca s kožou je klasifikovaná ako typ obsedantno-kompulzívnej poruchy (OCD). Potláčanie nutkania je často príliš náročné, ľudia ho nezvládajú prekonať sami. Čím viac človek poškodzuje svoju kožu, tým menšiu kontrolu má nad týmto správaním.
Nie je jasné, čo poruchu spôsobuje. Často sa začne prejavovať po jednej z nasledujúcich udalostí alebo podnetov:
Porucha sa vyskytuje u detí i dospelých. Môže sa začať takmer v každom veku, ale zvyčajne sa prvýkrát objaví v období dospievania alebo na začiatku puberty. U žien sa vyskytuje častejšie ako u mužov.
Spoločne sa vyskytujúce ochorenia: pri tejto poruche sa môžu bežne vyskytovať aj iné zdravotné stavy. Tieto ochorenia alebo poruchy môžu byť príznakmi ochorenia alebo môžu mať mnoho bežných rizikových faktorov.
Hoci príznaky smerujú k poškodzovaniu kože, pred diagnózou musí lekár vylúčiť akékoľvek iné základné choroby. Pri bežnej prehliadke s pacientom preberie jeho správanie a pocity, ktoré pociťuje počas tohto zlozvyku, a určí, či sú poškodenia kože výsledkom poruchy, alebo stavu, ako je ekzém či psoriáza. Ak má lekár podozrenie na poškodzovanie kože, odporúča pacientovi tento problém konzultovať s odborníkom na duševné zdravie.
Možnosti liečby spadajú do dvoch hlavných kategórií – terapia a lieky.
Terapia: Poradca v oblasti duševného zdravia pomáha identifikovať spúšťače, ktoré vedú k poškodzovaniu kože. Spolu s pacientom nastavuje liečebné metódy a spôsoby, ako toto správanie zastaviť, keď tieto spúšťače prejavia. Tieto spôsoby môžu zahŕňať stláčanie stresovej hračky, hranie sa s Rubikovou kockou, maľovanie alebo iné činnosti, ktoré zamestnávajú ruky. Terapeut tiež pacientovi pomôže naučiť sa odolať veciam v okolí alebo na tele, ktoré ho s väčšou pravdepodobnosťou podnecujú vykonávať činnosti, ktoré sú súčasťou poruchy.
Lieky: Pri zmierňovaní nekonvenčného správania môžu byť účinné antidepresíva. Na tento stav sa najčastejšie predpisujú selektívne inhibítory spätného vychytávania sérotonínu (SSRI). Iné lieky, vrátane psychiatrických a antikonvulzívnych, môžu byť predpísané ako podporná liečba, hoci sa primárne používajú na liečbu iného ochorenia.
Liečba môže byť účinná na zvládanie príznakov a minimalizovať sebapoškodzovanie. Pacient by však mal vedieť, že sa môžu vyskytnúť obdobia, keď sa porucha opätovne prejaví.To však neznamená, že porucha sa nedá „prekonať”. Spolu s lekárom je potom potrebné prehodnotiť plán liečby a aktualizovať ho podľa potrieb.
Plán liečby možno podporiť navštevovaním skupiny, ktorá prítomnosť poruchy ako aj jej priebeh dokáže pochopiť na základe vlastných skúseností. Pomáhajú aj pravidelné stretnutia s odborníkom na duševné zdravie. Aktívna snaha o pomoc a usmerňovanie je pozitívnym krokom vpred. Pacient by mal predovšetkým podporovať sám seba a stanoviť si ciele. Hoci na začiatku úspech môže prichádzať pomaly.