MUDr. Viliam Dobiáš patrí k najznámejším tváram slovenského zdravotníctva. Pôsobí ako prezident Slovenského Červeného kríža či konzultant Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Vzdeláva nové generácie slovenských lekárov a zdravotníkov ako vedúci Katedry urgentnej medicíny na Slovenskej zdravotníckej univerzite a autor viacerých učebníc.
Zmeny sú v podstate len v tom, že ideme častejšie do rizika, čo sa týka nákazy personálu. Pretože tie ochorenia a stavy, ku ktorým ľudia volajú záchrannú službu, sú v podstate také isté. Akurát v priebehu roka, keď nie je pandémia, tak sa sem – tam dostaneme do kontaktu s nejakou otvorenou tuberkulózou, s hepatitídou, s HIV pozitívnym pacientom, občas s meningitídou. Jedna posádka príde, povedzme, tak tri alebo štyrikrát do roka do kontaktu s nejakým infekčným pacientom, o ktorom nevie, že je infekčný, a dozvieme sa to až v priebehu ošetrovania na adrese alebo niekedy až na druhý deň.
Teraz prakticky každý pacient, ku ktorému ideme, je potenciálne podozrivý. Už nestačí cestovateľská anamnéza, už je to rozšírené, takže aj pri zlomenine ruky či nohy môže vysvitnúť, že ten pacient je podozrivý.
Na začiatku to citlivejšie povahy znášali ťažšie a s väčšími obavami. Zo začiatku ani nebol dostatok ochranných pomôcok, pretože keď sme si ich napríklad začiatkom februára chceli objednať viac, ako bežne potrebujeme v priebehu roka, zistili sme, že už nie sú. Takže nejaké 2 – 3 týždne sme to robili na hrane a neboli sme celkom chránení, čo sa týka nás ako záchrannej služby. Teraz už máme dosť pomôcok, aj sme si zvykli na trochu väčšiu psychickú záťaž, že tých infekčných pacientov je viac.
Hneď po príchode pacientovi najprv meriame teplotu, a až keď nemá teplotu, približujeme sa bližšie. Niekomu z rodinných príslušníkov dávame vyplniť dotazník, ktorý mu pripomenie cestovateľskú anamnézu, kontakty, ochorenia a podobne. Na začiatku ľudia niekedy niečo naschvál zamlčali, lebo sa báli, že nikto nepríde, niekedy zas zabudli, že boli v kontakte. Ten dotazník im to vlastne pripomenie.
Čo sa posádok týka, je tam trošku vyššia psychické napätie, pretože keď je nejaký pacient pozitívny, tá posádka musí ísť na dva dni do karantény, pokiaľ nie sú pacientove výsledky definitívne. Ale zatiaľ neviem o tom, že by nejaká posádka bola po vyšetrovaní pacienta v 14-dňovej karanténe. Tých dvojdňových je dosť, ale to sa dá vydržať.
Ku každému pacientovi ideme so štandardnými osobnými ochrannými pomôckami, to znamená okuliare, rúško, rukavice. Ochranné pomôcky môžeme rozšíriť aj o štít alebo biele ochranné overaly, aby sme boli viac chránení. Lenže ak je to nejaký akútny stav, napríklad resuscitácia, tam by som si neodôvodnil ani pred sebou, ani pred príbuznými pacienta, že necháme niekoho, kto nedýcha a je v bezvedomí, a my sa budeme 15 minút obliekať. Takže nedá sa absolútne vždy a vo všetkom dodržať všetky bezpečnostné opatrenia. Ale, našťastie, na to zatiaľ nikto zo záchranárov nedoplatil, aspoň neviem o takom prípade, že by niekto bol nakazený a bol v 14-dňovej karanténe. Dúfam, že to vydrží.
Keď sa začiatkom marca začali karanténne opatrenia, trochu klesol počet výjazdov. Klesol viac pre také stavy, ktoré v podstate nepatria záchrannej službe. Ľudia si zvyknú volať záchranku, lebo nie je dostupný obvodný lekár, napríklad má dovolenku. Ľudia často volajú záchranku pri rôznych psychických problémoch, napríklad pri úmrtí v rodine alebo keď sa pohádajú manželia. Sú smutní, čo je pochopiteľné, ale zavolajú si záchranku a dožadujú sa nejakých sedatív. Takýchto výjazdov bolo trochu menej.
Ľudia sa zrejme báli, keď čítali, že chodíme aj k infikovaným pacientom. Možno báli, že by sme im dovliekli niečo domov. Ale to bolo začiatkom marca, také 2 – 3 týždne, a už sa to pomaly zase začína vracať k normálu. Ľudia už zase volajú aj pri takých stavoch, kde im v podstate nemôžeme pomôcť. Pretože keď sa trebárs manželka dozvie, že jej manžel bol neverný, a je z toho rozčarovaná, smutná, nahnevaná, tak jej síce môžeme dať nejakú tabletku alebo injekciu na upokojenie, ale to jej vydrží 2 – 3 hodiny a ten problém bude pretrvávať niekoľko týždňov, mesiacov alebo rokov. Ľudia hľadajú nejaké riešenie, ale záchranná služba ich problém nevyrieši.
Možno si do budúcna ľudia viac rozmyslia, kedy volať záchrannú službu a kedy nie. Ale ako vravím, už sa to zase začína vracať do normálu. Tak, ako sme sa my prestali báť každého pacienta, tak aj pacienti sa prestali báť nás.
Núka sa táto paralela. No tým, že sú doma nielen deti, ale aj niekto z rodičov, tak sú deti v podstate pod dozorom, takže tento druh výjazdov nestúpol. Faktom je, že úrazy sú najčastejšia príčina ochorení aj úmrtí do 14 – 15 rokov. Úrazy sa ešte líšia podľa veku. Malé deti do 3 – 4 rokov sú väčšinou doma, tak sú to rôzne popáleniny, pády z nábytku, z poschodovej postieľky, a potom intoxikácie, keď ochutnávajú trebárs Savo alebo pracie prášky v kúpeľni a podobne.
Vo vyššom veku už občas vyjdú von od počítača na preliezky, na bicykel, takže príčinou začínajú byť viac pády a dopravné nehody. V adolescentnom veku, to znamená od 12 – 13 rokov, už začínajú aj rôzne intoxikácie – deti skúšajú alkohol, drogy a podobne. Teraz sa mladí až tak nezgrupujú, čiže ani tých drogových a alkoholových excesov nie je až tak veľa, a malé deti doma sú pod dozorom, takže tiež nestúpol počet domácich úrazov.
Rodina, ktorá má auto, a majú to zaparkované niekde pred domom alebo bytovkou, má autolekárničku. Tá obsahuje v podstate všetko, alebo aj viac, ako treba na ošetrenie bežných úrazov. Je tam niekoľko druhov a veľkostí obväzov na rôzne rany, na zastavenie krvácania. V každej autolekárničke sú dve trojrohé šatky, s ktorými sa dá znehybniť horná končatina, ale aj dolné končatiny pri podozrení na zlomeninu, takisto s tou trojrohou šatkou sa dá zakryť ako obväzom aj veľká popálenina. V autolekárničke sú aj dezinfekčné prostriedky. To úplne stačí, rodina nemusí mať doma ďalšiu zásobu. Stačí zbehnúť pred dom a zobrať autolekárničku.
Okrem toho by domáca lekárnička alebo lekárnička na dovolenku v každom prípade mala obsahovať lieky, ktoré niekto z rodiny dlhodobo, chronicky užíva. Mala by byť zásoba nie na mesiac, dva dopredu, lebo aj s tým sa stretávame, ale na niekoľko dní alebo na trvanie dovolenky. V domácnosti by malo byť niečo proti teplote ako paracetamol, anopyrín, aspirín. Sú aj všelijaké drahšie lieky, ktoré majú aj vitamín a neviem čo všetko, ale neprinášajú žiaden benefit navyše, je to len komerčná záležitosť. Stojí to päť, desaťkrát viac ako obyčajný paralen, ale tie vitamíny sú v nich úplne zbytočne, pretože najúčinnejšie sa vstrebávajú prírodné vitamíny. To znamená z jablka, kapusty, citrusových plodov a podobne, nie tie chemické vitamíny.
Je dobré mať niečo proti alergii, lebo dnes sa odhaduje, že až polovica ľudí je na niečo alergická. Blíži sa leto, muchy, komáre, čiže niečo na štípance. Pokiaľ je rodina športovo založená, tak pomôže, keď majú doma nejaké gély, ktoré sa natierajú v prípade bolestivých stavov, úrazov, pomliaždenín, v lekárni vedia poradiť. No a potom je dobré mať trebárs niečo proti hnačke, a to je asi všetko.
Pri malých deťoch je dobré mať nejaký liek proti teplote alebo bolesti vo forme sirupu. Do 12 rokov veku dieťaťa by sa zásadne nemali dávať lieky, ktoré obsahujú kyselinu acetylsalicylovú – to je anopyrín, superpyrín, acylpyrín, aspirín – u nich len paralen. Ale paralen je vhodný aj pre dospelých, takže v podstate tie ostatné lieky nie sú potrebné. Možno ešte nejaké kvapky proti kašľu. Deti aj cez leto zvyknú mať kašeľ, najmä teda mestské deti. Ale možno to nebude treba, lebo teraz sa veľmi vyčistilo ovzdušie, takže možno ani mestské deti nebudú kašľať.
Rád by som veril, že áno. Tým, že je teraz trošku obmedzený prístup k zdravotnej starostlivosti, tak aj pacienti, aj lekári zistia, že mnoho záležitostí a problémov sa dá vyriešiť aj telefonicky. Takže predpokladám, že v budúcnosti sa zníži počet návštev u lekárov prvého kontaktu a u špecialistov, a teda to aj bez prispenia telemedicíny prispeje k skvalitneniu zdravotnej starostlivosti.
Pretože keď bude menej návštev alebo sa zníži počet tých zbytočných, symbolických návštev u lekárov prvého kontaktu – či už sú to praktickí lekári pre dospelých, pre deti, špecialisti – tak lekári budú mať viac času venovať sa tým pacientom, ktorí to naozaj potrebujú. Čiže mala by sa zlepšiť diagnostika, mala by sa zlepšiť aj osveta, pretože bude viac času na to, aby sa lekári s ľuďmi porozprávali. Možno si aj pacienti pri týchto obmedzeniach uvedomia, ako luxusne sme vlastne žili doteraz.
Takisto pacienti zisťujú, že s chronickými ochoreniami, s ktorými chodili k lekárovi možno raz za mesiac, teraz tri mesiace neboli a u väčšiny z nich sa nič nestalo. Samozrejme, určite v niektorých prípadoch došlo k zhoršeniu zdravotného stavu, pretože ten človek nemohol absolvovať nejaké vyšetrenie.
Mnohí ľudia sa teraz naučili z donútenia používať rôzne sociálne siete, rôzne komunikačné kanály ako Viber, Whatsapp, Microsoft Teams, Zoom a iné, kde sa dá prenášať aj obraz, aj zvuk. Mnohí lekári možno v budúcnosti budú vyšetrovať aj takto pacientov, u ktorých nebude potrebné popočúvať a prehmatať. Aj na základe vzhľadu a obrazu sa dajú robiť diagnózy. Možno to zmení aj výučbu na lekárskych fakultách a študentov budeme viac viesť k tomu, aby sa naučili odoberať anamnézu. Stále platí, že dobrá anamnéza je 80 % diagnostiky.
V dnešnej dobe jednak defenzívna medicína, jednak strach zo sťažností vedie k tomu, že lekári ordinujú vyšetrenia ani nie preto, že by to pacient potreboval, ale aby mu niekto o mesiac nevytkol, že niečo nespravil. Takže možno ubudne množstvo zbytočných CT vyšetrení, magnetických rezonancií, ultrazvukov, pretože anamnéza sa naozaj dá spraviť aj na základe rozhovoru. Aj liečba na prvé dni či týždne sa dá spraviť trebárs len na základe telefonického kontaktu s pacientom. A až keď tá liečba po nejakých dňoch nebude zaberať, potom treba prípadne pridať ďalšie vyšetrenia.
Mohlo by to zmeniť celý systém a aj filozofiu a prístup jednak zo strany pacientov, ale aj zo strany lekárov. No a verím aj v to, že sa aj štátne inštitúcie začnú sa viac venovať tomu, aby sa zrýchlil vývoj eHealth, o ktorom sa už desať rokov rozpráva, ale veľmi málo sa reálne urobilo.
Darcov ubudlo. Jednak mnoho ľudí nevedelo, či nie sú nakazení, lebo pandémia oficiálne začala po jarných prázdninách. Veľa ľudí bolo lyžovať v zahraničí alebo cestovali, čiže nevedeli, či sú alebo nie sú nakazení . Potom sa začali báť, že keď sa zhromaždia na odberovom mieste, že by sa tam nakazili. Tí, čo chodia darovať, vedia, že tam býva 20, 30, 50 darcov na relatívne malom priestore.
Ešte stále je znížený počet darcov, ale už sa to pomaly začína rozbiehať. Aj darcovia zistili, že sa netreba báť ísť na odberové miesto, a aj odberové miesta si riadia príchod darcov krvi tak, aby ich tam nebolo naraz napríklad 30, ale len 10 v skupinkách, aby to zodpovedalo priestorovým podmienkam a bolo možné udržať odstupy. Aj ľudia sa už naučili rozlišovať, že nie každá teplota musí nutne znamenať nákazu koronavírusom.
Tesne pred pandémiou bežala Valentínska kvapka krvi, kde veľa mladých ľudí darovalo krv, a o chvíľku začne zase Prázdninová kvapka krvi, takže snáď sa to doplní a dostane zase do počtov darcov, ktorí sú potrební.
Zistite, kde práve potrebujú vašu krv
MUDr. Jana Bendová, PhD. je všeobecná lekárka s ambulanciou vo Veľkom Bieli a dvadsaťročnými skúsenosťami. Má za sebou štúdium vnútorného…
Máme na stole menej kvalitné potraviny ako v minulosti? Sú pre nás výrobky z bielej múky úplne bezvýznamné? A je…
Myslíte si, že vám kĺby „udrží vo forme“ kolagén či iná kĺbová výživa? Mýlite sa. Aby boli zdravé, potrebujú hlavne…
