Na firemnej porade vo Vysokých Tatrách som si bol dvakrát zabehať. Vysokohorský tréning som si totiž nechcel nechať ujsť. Radosť z behu v prekrásnej prírode mi pokazila náhla tupá bolesť v pravom kolene.
Časom nabrala na intenzite, preto som sa rozhodol navštíviť úrazovú ortopedičku. Po všetkých vyšetreniach som v priebehu troch mesiacov išiel na operáciu kolena, kde mi robili artroskopiu. Museli mi odstrániť odtrhnutú časť vnútorného menisku. Tie tri mesiace vôbec rýchlo neubehli, pretože som si ich naplnil množstvom pekných aj nepekných zážitkov.
Po prvom vyšetrení som mal odporúčanie držať nohu pokoji. Vydržal som 10 dní, potom, pod vplyvom prechodnej úľavy, som sa bol prejsť. Keďže sa mi dobre kráčalo, napadlo skombinovať chôdzu s behom.
Začalo ma v najhoršom možnom čase bolieť, a to pri schádzaní dolu svahom. Ak som si myslel, že posledný kilometer boli muky, skutočné nastali až v noci, keď som odchádzal autom do Chorvátska. Cestoval som sám, nemal ma kto vystriedať, a tak mi po príchode museli pomáhať vystupovať traja dospelí ľudia, pretože som to sám nedokázal.
Operácia dopadla dobre, po štyroch dňoch som prvýkrát sedel na stacionárnom bicykli, do mesiaca som absolvoval prvý dvojkilometrový beh. O tri mesiace som už dával zvyčajné „desinky“ s mojimi obľúbenými spolubežcami na bratislavskom Kačíne. Vravel som si, že vynechaná štafeta z Tatier k Dunaju bola len jednoročným výpadkom. Cítil som, že forma získaná na schodoch v bratislavskom horskom parku nebola úplne preč.
Avšak prišla jedna novembrová nedeľa a niekde na 7 – 8 kilometri ma začalo bolieť ľavé koleno. K známej tupej bolesti sa pridala aj dosiaľ nepoznaná. Od rovnakej ortopédky som sa dozvedel, že okrem meniskusu mám poškodenú aj pliku. Nemohol som behať v zime, čo zbožňujem, navyše som musel vynechať aj lyžovanie a skialpinizmus.
Celú zimu som sa snažil udržať kondíciu. Skúšal som intenzívne plávať kraulom. Iný štýl nešiel, viem len prsia a tie sa mi plávali zle, lebo som nemohol poriadne skrčiť koleno.
Operovali ma po zime na jar v jednom súkromnom zdravotníckom zariadení v hlavnom meste, zatiaľ s dobrým výsledkom. Nechcem robiť reklamu, ale keby ste ho hľadali, nájdete ho v Petržalke pri Draždiaku. Rekonvalescenciu mi osviežil môj 1,5 ročný syn, ktorý mi čerstvo operované koleno vďačne „potľapkal“.
K behu som sa vrátil a poctivo trénoval tak, aby som zvládol polmaratón pod 1h 50. Natrénované som mal, kolená držali, ale prišiel covid a preteky sa presunuli do virtuálneho sveta. Skupinové behy sa zmenili na individuálne. To podstatné je, že radosť z behania pretrvala dodnes. Je to však opatrná radosť, teda 4 roky od operácií oboch kolien už nebehám živelne, ale rozumne. Pomaly, 2 x týždenne a trate do 10 km. Určite by som zvládol aj viac, no dnes si viac šanujem moje zdravie a kolená. Beh v akejkoľvek forme mi prináša pocit šťastia a stal sa pre mňa krásnym doplnkovým športom.