Cholesterol a jeho rovnováha v tele

V tomto článku sa dozviete

• Význam cholesterolu
• Rovnováha v príjme a výdaji cholesterolu
• Rozdelenie
• Optimálne hodnoty
• Geneticky podmienená vysoká hladina cholesterolu
• Dve najčastejšie vrodené poruchy

Cholesterol – zabijak. Cholesterol – nepriateľ zdravia. „Zvýšený cholesterol“ – civilizačná choroba. Takéto a podobné heslá sa na nás valia v posledných rokoch z každej strany. Je to naozaj tak? Je naozaj cholesterol našim nepriateľom? Ako väčšina vecí v živote, nič nie je len čierne alebo biele. Je pravda, že niektoré tzv. civilizačné ochorenia začínajú poruchou metabolizmu tukov, ku ktorým cholesterol patrí. Takisto je ale pravda, že bez neho nemôžeme existovať.

Význam cholesterolu

Cholesterol je pre ľudský organizmus nesmierne dôležitá molekula z viacerých príčin:

• je nevyhnutný pre stavbu bunkových membrán a zabezpečenie vzájomnej komunikácie buniek,
• je látkou, ktorá slúži k syntéze pohlavných hormónov v nadobličkách,
• je základným stavebným kameňom pre syntézu vitamínu D, ktorý sa významnou mierou podieľa na metabolizme vápnika a fosforu, teda aj na správnej stavbe kostí a chrupu,
• v neposlednom rade je cholesterol potrebný pre tvorbu žlčových kyselín, ktoré sa zúčastňujú trávenia a vstrebávania tukov.

Cholesterol je len jedným z druhov tukov (lipidov), ktoré sa v tele nachádzajú. Okrem neho v rámci tzv. lipidového spektra poznáme ešte triacylglyceroly (TAG), zlúčeniny mastných kyselín a glycerolu a fosfolipidy (plus ďalšie zložené lipidy).

V porovnaní s triacylglycerolmi, ktoré predstavujú takmer všetok tuk v tele (u dospelého jedinca až okolo 15 kg), je celkové množstvo cholesterolu malé, rádovo sa jedná len o desiatky gramov. Približne pätina z tohto množstva sa nachádza v krvi, pečeni a v tráviacom trakte. Najviac cholesterolu obsahujú membrány nervových buniek, steny ciev a svalové bunky.

Rovnováha v príjme a výdaji cholesterolu

Telo si cholesterol dopĺňa dvojakým spôsobom: príjmom z potravy a vlastnou tvorbou. Oba spôsoby na výslednom množstve cholesterolu súťažia: čím ho viac prijímame v potrave, tým menej si ho organizmus tvorí a naopak. Prakticky každá bunka je schopná ho syntetizovať z jednoduchých látok. V najväčšej miere sa však na tomto procese podieľa pečeň, až z 25-tich percent. Nadbytočného cholesterolu sa organizmus zbavuje jediným spôsobom, a to v podobe žlčových kyselín vylúčených do žlče, ktorá sa dostáva do čreva a odtiaľ von z tela stolicou.

Rozdelenie

Keďže cholesterol nie je vo vode rozpustná zlúčenina, v krvi cirkuluje naviazaný na komplex lipoproteínov. Ide o častice obsahujúce tukovú aj bielkovinovú zložku, ktoré v krvi tvoria emulziu. Podľa veľkosti a hustoty (denzity) rozlišujeme niekoľko skupín lipoproteínov.

• Chylomikróny sú pomerne veľké lipoproteíny vznikajúce v čreve. Ich úlohou je transportovať cholesterol prijatý v potrave z čriev do pečene (a iných tkanív).
• VLDL (very low density lipoproteins) a LDL (low density lipoproteins). Lipoproteíny s veľmi nízkou hustotou sú syntetizované v pečeni a majú za úlohu transportovať cholesterol vznikajúci v pečeni do tkanív. Počas cirkulácie v krvi sa zmenšujú a menia na LDL častice. Tieto sa metabolizujú najmä pomocou LDL-receptora. Ide o bielkovinu, nachádzajúcu sa na povrchu buniek, ktorá rozpozná inú bielkovinu na povrchu LDL-častice (apoB bielkovinu). Spojenie týchto dvoch bielkovín na spôsob zapadnutia kľúča do zámky umožňuje LDL-častici „pristáť“ na povrchu bunky a vstúpiť do nej. Následne sa z komplexu lipoproteínu cholesterol uvoľní a použije podľa potreby na syntézu bunkových membrán, žlčových kyselín alebo steroidných hormónov. LDL častice s cholesterolom, ktoré sa z krvnej cirkulácie nevychytali, sa vrátia späť do pečene.
• HDL (high density lipoproteins) na rozdiel od LDL častíc cholesterol bunkám nedodávajú. Naopak, vychytávajú nespotrebovaný cholesterol z tkanív. HDL častice sa tvoria v pečeni ako prázdne (beztukové) útvary. Počas cirkulácie v obehu sa pomaly napĺňajú lipidmi (vrátane cholesterolu) a končia v pečeni. Chylomikróny a VLDL častice dodajú do tkanív denne asi 2 gramy cholesterolu, z čoho LDL dopraví asi polovicu späť do pečene. Druhú polovicu odstránia z tkanív lipoproteíny s vysokou hustotou (HDL).
• Pojem celkový cholesterol, ktorý sa v rámci biochemického vyšetrenia krvi používa, je vlastne len matematická veličina reprezentujúca súčet všetkých uvedených frakcií cholesterolu v jednotlivých typoch lipoproteínov, ale jej výpovedná hodnota je minimálna.

Nadmerná koncentrácia cholesterolu (ale aj triacylglycerolov) v krvi spôsobuje poškodzovanie steny ciev a vznik aterosklerózy, ktorá je jedným z hlavných rizikových faktorov vzniku srdcového infarktu, mozgovej príhody, ale aj zvýšeného krvného tlaku.

Optimálne hodnoty

Z vyššie uvedeného textu je zrejmé, že nie je dôležitá absolútna hodnota celkového cholesterolu v krvi, rozhodujúci je podiel jednotlivých typov, predovšetkým HDL a LDL cholesterolu (stanovených vyšetrením krvi). Hodnota „zlej“ frakcie LDL (teda tej, ktorá tuk do buniek dodáva) by mala byť v optimálnom prípade pod hranicou 2,5 mmol/l. „Dobrá“ HDL-frakcia (tá, ktorá zbavuje tkanivá zbytočného tuku) by mala u mužov dosiahnuť hodnotu aspoň 1,4 mmol/l a u žien aspoň 1,6 mmol/l.

Tieto čísla však treba brať len ako orientačné. Pokiaľ je u človeka prítomný jeden alebo viac rizikových faktorov vzniku kardiovaskulárneho ochorenia (napr. cukrovka, fajčenie, vysoký krvný tlak), ich cieľové hodnoty sa budú individuálne meniť. V zásade platí, že čím vyššia koncentrácia HDL a čím nižšia koncentrácia LDL cholesterolu, tým lepšie.

V prípade, že sú hodnoty krvných parametrov hraničné, je potrebné zredukovať príjem cholesterolu v potrave pod 300 mg na deň, u rizikových pacientov pod 200 mg denne. Zdrojom cholesterolu sú výlučne potraviny živočíšneho pôvodu (mäso, hydina, vajcia , mliečne výrobky, morské živočíchy). Zvlášť bohaté na zdroje sú vnútornosti, vaječný žĺtok, kôrovce a mäkkýše. Okrem zníženia príjmu živočíšnych tukov v týchto potravinách (a ich náhrade tukmi rastlinnými) je vhodné zvýšiť príjem vlákniny, ktorá tuk na seba v čreve viaže, čím znižuje percento vstrebávania a vylučuje ho z tela von.

Geneticky podmienená vysoká hladina cholesterolu

U väčšiny ľudí s poruchou metabolizmu tukov takéto diétne opatrenia na normalizáciu hladiny cholesterolu postačujú. Existujú však aj jedinci, ktorí majú zvýšené hodnoty laboratórnych ukazovateľov nezávisle od stravy. Ide o vrodenú hypercholesterolémiu, teda zvýšenú hodnotu cholesterolu v krvi na podklade genetického ochorenia.

Ako bolo vysvetlené, zužitkovanie cholesterolu v bunkách je podmienené jeho preniknutím do bunky. Na to však musí dôjsť k „zapadnutiu kľúča do zámky“. Ak sa tak nestane, LDL-častice s nespotrebovaným cholesterolom naďalej cirkulujú v krvi a zvyšujú hodnotu laboratórneho parametra. Existuje viacero vrodených, geneticky podmienených ochorení, ktoré takýto stav môžu navodiť. Spomeňme aspoň dve najčastejšie.

Dve najčastejšie vrodené poruchy

1. LDL-receptor sa vytvára na základe genetickej informácie obsiahnutej v príslušnom géne. Ak je tento gén poškodený, LDL-receptor sa na povrchu buniek netvorí a apoB bielkovina LDL-častice nevie nájsť svoju „zámku“. Keďže gény dedíme od oboch rodičov, závažnosť deficitu závisí od toho, či sme získali len jeden alebo oba gény chybné. V prípade jedného poškodeného génu (vyskytuje sa asi u jedného jedinca z päťsto) sa bude tvoriť len polovičný počet LDL-receptorov. Ten, samozrejme, nie je schopný dostatočne efektívne metabolizovať LDL-cholesterol, čo vedie k zvýšeniu jeho krvnej hladiny a rozvoju aterosklerózy, resp. jej komplikácií (infarkt myokardu) už v mladom veku, okolo 30 – 40 rokov. Samotné diétne opatrenia u týchto ľudí nestačia, je potrebná aj dlhodobá farmakologická liečba. V prípade, ak jedinec získa postihnutý gén od oboch rodičov, netvoria sa žiadne LDL-receptory a cholesterol sa nemetabolizuje takmer vôbec. Toto ochorenie je našťastie veľmi zriedkavé (asi 1:1 000 000), ale jedinci s takýmto postihnutím prekonávajú infarkt myokardu už v detskom veku.
2. Druhou (ale nie poslednou) genetickou príčinou zvýšenej hodnoty cholesterolu je naopak postihnutie tej časti génu, ktorá je zodpovedná za tvorbu bielkoviny apoB. V tomto prípade síce „zámka“ existuje, ale neexistuje k nej „kľúč“. Dôsledky postihnutia sú prakticky identické ako v prvom prípade. Je preto dôležité na tieto veci myslieť hlavne u mladých ľudí s manifestáciou srdcovo-cievneho postihnutia v nízkom veku. Ideálna liečba – genetická terapia spočívajúca vo „vystrihnutí“ chorej časti génu a jej náhrade – je zatiaľ hudbou budúcnosti.