Vďaka obrazovkám sa deti nenudia. Trpí tým však ich kreativita a pozornosť, hovorí lekárka

V tomto rozhovore sa dozviete:

• prečo limitovať čas, ktorý deti trávia pred obrazovkou,
• koľko času je veľa a koľko akurát,
• podľa čoho by ste mali vyberať vhodný program,
• prečo je dobré, aby rodič sledoval rozprávky s dieťaťom,
• či podnecuje násilie v hrách a filmoch u detí agresivitu,
• ako rozpoznať, že u vášho dieťaťa vzniká závislosť,
• akou metódou je možné dieťa „bezbolestne“ od obrazovky odlákať.

Akým spôsobom obrazovky vplývajú na detský mozog?

Po narodení sa mozog dieťaťa začne štrukturálne vyvíjať. Tento proces prebieha až do 24. roku života, v prvých rokoch však rastie masívne. V tomto období dochádza k jeho úplnej premene – vytvárajú sa nové nervové spojenia a súčasne sa eliminujú tie, ktoré nie sú funkčné.

Keď sme na začiatku hovorili o štúdiách na malých deťoch a predškolákoch, tieto konkrétne ukázali, že čím viac hodín denne deti trávia pred obrazovkou, tým väčšia je pravdepodobnosť, že sa u nich oneskorí vývoji reči.

Neskôr u tínedžerov zistili, že tí, ktorí už od malička trávili veľa času pred obrazovkami, mali väčšie problémy so sústredením. Treba poznamenať, že to neznamená, že trpia na ADHD. Obrazovka sama o sebe nevyvoláva hyperaktivitu. 

Problém spočíva v tom, že obrazovka vytvára pre mozog okamžitú odmenu. Keď vidíme niečo, čo sa nám páči, naše neuróny uvoľnia dopamín. 

Aktivity, ako je maľovanie obrazov, vyžadujú hodiny trpezlivého úsilia a dopamín sa pri nich uvoľňuje postupne. Naopak, pri sledovaní obrazovky nás dopamín odmení bleskovým spôsobom, na čo si detský mozog rýchlo zvykne. Toto narušenie rovnováhy potom vedie k poruchám nálady a neschopnosti sústrediť sa.

Zároveň, logicky, tieto zmeny v správaní majú dopad aj na rozvoj športových a pohybových schopností a súvisia so záležitosťami, ako je detská obezita a riziko úrazov. Deti sa musia naučiť pohybovať, a to sa nedá dosiahnuť sedením na gauči. Všetko to je prepojené, funguje to ako vzájomná sieť.

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) odporúča, aby deti do veku 5 rokov netrávili pred obrazovkou viac ako hodinu denne. Deti vo veku do jedného roka by nemali byť vystavované obrazovkám vôbec. Súhlasíte s týmito usmerneniami?

Nemám problém rešpektovať tieto usmernenia. Považujem ich za zmysluplné. Sú výsledkom konkrétnych štúdií od WHO, ktoré sledovali tisícky detí z hľadiska ich psychického vývoja, vývoja reči, získavania sociálnych zručností, začlenenia do kolektívu či schopnosti komunikovať s rodičmi a priateľmi.

Myslím si, že stanovené limity nie sú nejako zvlášť prísne. Ak ich prepočítame na týždeň, vychádza to na celkom dosť času.

Samozrejme, sme len ľudia, nie stroje. Asi nikto z nás si nenastaví časovač a úderom 60 minúty nepovie dieťaťu „vypíname“. Ako pri všetkom, aj tu je potrebné postupovať citlivo a v súlade so zdravým rozumom. 

Môže mať mamička televízor zapnutý pre seba, ak dbá na to, aby dieťa na obrazovku nevidelo?

Tejto téme sa spomínané štúdie taktiež venovali a zistili, že ak máme doma pustenú televíziu, správame sa k deťom inak. Pozornosť sa nám viac roztriešti a na potreby dieťaťa reagujeme s menšou trpezlivosťou.

S bábätkom nadvazujeme menej očného kontaktu, menej sa s ním rozprávame, neopakujeme s ním toľko aktivít. Nestačí teda len schovať televíziu za nejakú bariéru, za ktorú dieťa nevidí.

Samozrejme, nemám v úmysle stigmatizovať sledovanie televízie. Duševné zdravie matky je tiež dôležité. Dni strávené na materskej môžu byť náročné a dlhé. Je podstatné, aby sa aj ona cítila spojená so svetom a našla si čas na sledovanie svojho obľúbeného seriálu. Zároveň by sme mali sledovať naše reakcie a rozmýšľať nad tým, ako pôsobíme na naše deti.

Vďaka mobilným telefónom máme dnes možnosť kedykoľvek zahnať chvíľky nudy rôznymi informáciami či zábavou. Keď sa dnešné deti menej nudia, môže to blokovať ich kreativitu? Alebo naopak?

Vo vašej otázke správne naznačujete, že nuda je vlastne prospešným nástrojom pre podnecovanie kreativity a vytváranie vlastných hier a príbehov. Takže áno, v tomto zmysle obrazovky na to môžu vplývať.

Avšak obrazovkou možno kreativitu aj podnietiť. Veľmi závisí od toho, akým spôsobom s touto technológiou pracujeme. Dieťa môže len hodinu pasívne konzumovať reklamy a nezmyselné videá, alebo sa učiť programovať aplikáciu, ktorá mu rozšíri obzory a pomôže rozvíjať kreativitu. 

Neexistuje univerzálna pravda o tom, čo je dobré alebo zlé. Kľúčový je náš prístup.

Podľa čoho by teda rodičia mali vyberať program, ktorý svojim deťom pustia?

Mnohé detské programy vrátane množstva večerníčkov a rozprávok boli vytvorené v spolupráci s odborníkmi, napríklad po konzultácii s psychológmi a učiteľmi. Rodičia si tak môžu tento typ obsahu cielene vyhľadať.

Vo všeobecnosti si však myslím, že stačí zapojiť zdravý rozum. Dôležité je vyhýbať sa programom, ktoré sú preplnené reklamami. A takisto obsahu, ktorý bude rýchlo preblikávať, bude obsahovať výrazné farby a bude sa v ňom rýchlo rozprávať. Tieto faktory môžu negatívne ovplyvniť pozornosť dieťaťa.

Niektorí odborníci dokonca odporúčajú, aby rodičia spomalili rýchlosť prehrávania videí na YouTube. Deti tak budú vnímať obsah lepšie, hoci dospelí možno ani nepostrehnú rozdiel.

Mnohí rodičia púšťajú svojim deťom rozprávky, aby si mohli zatiaľ vybaviť svoje povinnosti. Je tento prístup v poriadku? Má pre deti nejaký význam, aby rodičia sledovali rozprávky spoločne s nimi?

Je to otázka správnej miery. Samozrejme, pustenie rozprávky môže poslúžiť na to, aby sme si v pokoji umyli riady alebo pripravili kávu. Rovnako, ak občas posadíte dieťa pred televíziu a venujete sa dve hodiny niečomu inému, tak sa nič nestane. Avšak, ak takýto prístup využívate pravidelne, nie je to pre dieťa prospešné a nemá z toho žiadny významný prospech.

Naopak, štúdie ukazujú prínos, keď s dieťaťom diskutujete o tom, čo vidí na obrazovke. Napríklad či naozaj krtkovia nosia nohavice a mravčekovia červenú šatku. Rodič, ktorý s dieťaťom rozoberá obsah, mu pomáha lepšie porozumieť tomu, čo sleduje. Rozvíja jeho schopnosť vyjadrovať myšlienky a inšpiruje ho k položeniu otázok. 

Obrazovka môže slúžiť ako príležitosť na spoločné trávenie času a učenie sa z toho, čo dieťa skutočne zaujíma. Taktiež je možné ju využiť ako doplnok k aktuálnym skúsenostiam – napríklad, ak sa chystáte na výlet vlakom, môžete si doma pozrieť video o fungovaní vlakov.

Osobne mám rada napríklad film “V hlave”, ktorý výborne zobrazuje emócie. Deti ho často veľmi dobre prijmú, a diskusia o ňom môže byť príjemným spôsobom, ako stráviť čas s dieťaťom a podporiť rozvoj jeho reči.

Mal by rodič vyhovieť dieťaťu, ak si chce pustiť ďalšiu rozprávku, aj keď tú predošlú nedopozeralo?

Viem si predstaviť situáciu, kedy sa dohodneme s dieťaťom, že si spolu pozrieme tri rozprávky, a potom pôjdeme robiť niečo iné – napríklad sa kúpať. V momente, keď to poruším a dovolím mu ešte štvrtú rozprávku, mu vlastne naznačujem, že naše dohody nemusia vždy platiť a moje slovo nemá veľkú váhu. To zo mňa nerobí dobrého rodiča.

Na druhej strane, určite nie je v poriadku, keď dieťa pozerá televíziu a ja mu ju náhle vypnem bez predchádzajúceho varovania. Pre dieťa to znamená zásah a neprimerané použitie sily. Vždy by tomu mala predchádzať diskusia a vzájomná dohoda. 

Ak sa u dieťaťa objavia silné emócie, ako napríklad hnev, je dôležité zistiť, odkiaľ tieto emócie pramenia. Možno by sme mali zvážiť, či sme pustili televíziu v čase, keď bolo dieťa unavené a nevyspaté, a tým sme mu možno spôsobili stres.

Užitočné je zamyslieť sa nad celou situáciou s odstupom a stanoviť si pravidlá, na ktoré sa môžu rodičia aj deti spoľahnúť a s ktorými budú obe strany komfortné.

Ovplyvňuje čas strávený pred obrazovkami aj vzťahy detí či tínedžerov?

Jedným z poznatkov z predškolských štúdií je, že deti, ktoré v prvom roku svojho života sledovali televíziu viac ako hodinu denne, mali vo veku dvoch až štyroch rokov väčšie ťažkosti so začlenením do kolektívu a komunikáciou svojich potrieb učiteľom a spolužiakom. Vo všeobecnosti zaostávali v sociálnom vývoji v porovnaní so svojimi rovesníkmi.

Prostredie materskej školy pomáha deťom rýchlo sa zosúladiť s kolektívom. Avšak samo osebe to nie je všeliek. Škôlka dieťaťu nenahradí, čo zameškalo v ranom detstve, a dieťa sa už nemusí nutne dostať na úroveň potenciálu, ktoré malo. Pre rodičov nie je dobré očakávať, že v škôlke dieťa všetko doženie, a nechať veci na náhodu. Deti síce v škôlke získajú veľa, ale nemusia sa naučiť všetko, čo by mohli.

Pokiaľ ide o tínedžerov, nepozerala som si konkrétne štúdie. Predpokladám, že ak väčšina ich komunikácie prebieha prostredníctvom sociálnych sietí namiesto osobných stretnutí, určite to ovplyvní spôsob, akým sa prezentujú, komunikujú a čo očakávajú od ostatných.

Môže násilie vo filmoch alebo počítačových hrách podnecovať v deťoch agresivitu? Môže hranie videohier s vojnovou tematikou viesť až k situáciám, keď detí napádajú svojich spolužiakov či učiteľov?

Existuje rôznorodé množstvo štúdií, pričom niektoré naznačujú, že videohry paradoxne môžu dokonca znižovať agresivitu.

Väčšina z týchto výskumov sa však zhoduje na tom, že nadmerné a intenzívne hranie extrémne násilných hier vedie k tomu, že dieťa inak premýšľa o agresivite, inak o tom rozpráva, má iný slovník pre agresívne činy. Má aj vyššiu toleranciu – keď vidí násilie, reaguje menej šokovane, ako ten čo tým čas netrávi. 

Nie je však možné jednoznačne tvrdiť, že by hranie týchto hier priamo viedlo k páchaniu násilia. Výsledok závisí od množstva faktorov, ktoré sa skladajú ako kúsky skladačky. Veľký vplyv má rodinné zázemie či prostredie, v ktorom deti vyrastajú. Vyššie riziko násilia sa napríklad objavuje u tínedžerov z prostredia s nízkym socioekonomickým statusom v porovnaní s tými, ktorí pochádzajú z ekonomicky stabilných rodín.

Ako rodič spozná, že jeho dieťa trávi pred obrazovkami už veľa času? Ktoré znaky by mal sledovať, aby rozpoznal prípadnú závislosť?

Najjednoduchšie je všímať si spánok svojho dieťaťa. Nedávno vyšla štatistika, že tínedžeri majú ďaleko menej spánku než by mali mať. Spia priemerne okolo 5-6 hodín denne, čo je extrémne málo. Ideálne pre harmonický vývoj ich organizmu a mozgu je, aby spali 8 až 9 hodín denne.

Odporúčam spozornieť, ak váš tínedžer dáva prednosť obrazovke pred spánkom, kvalitným stravovaním alebo trávením času s rodinou a priateľmi.

Celkovo v súvislosti s akýmikoľvek závislosťami by som sledovala zmeny v správaní dieťaťa. Či zrazu nezanedbáva svoje iné záujmy, napríklad športové krúžky, ktoré obvykle navštevuje. Prípadne, ako sa správa moje dieťa napríklad na dovolenke, kde nemá taký ľahký prístup k obrazovke ako doma.

Existuje nejaká technika, ako dieťa správnym spôsobom „odlákať“ od obrazovky, ak je potrebné s niečím doma pomôcť alebo sa venovať inej aktivite?

Dôležité pre dieťa je, aby malo dopredu jasný plán. U nás doma máme veľké hodiny v obývačke a synovi vždy poviem: „Teraz si môžeš pozrieť televíziu, ale ak sa malá ručička dostane na šestku, pôjdeme si spolu kresliť.“ Týmto spôsobom dieťa vie, čo môže očakávať a na čo sa môže tešiť. Ak dieťatu nevypnete televízor na silu, tak sa v 99 % prípadov vyhnete veľkým emóciam. 

Kľúčové je jasne si dohodnúť podmienky, a potom na nich trvať. Zároveň dbať na to, aby aj rodič dodržal, čo sľúbil. Ak dohoda platí obojstranne, vieme si navzájom dôverovať. Tento prístup môžete aplikovať na dieťa v akomkoľvek veku.