Encefalitída prenášaná kliešťami je vírusová infekčná choroba. Postihuje ľudský centrálny nervový systém. Spôsobuje ju vírus encefalitídy, patriaci do rodiny vírusov Flaviviridae, ktorá bola izolovaná v roku 1937. Opísané sú tri vírusové podtypy: vírus európskej (západnej) kliešťovej encefalitídy, encefalitída spôsobená sibírskym vírusom a encefalitída spôsobená východným vírusom (predtým známym ako vírus ruskej jarnej encefalitídy, RSSEV).
Vznik a príčina
Kliešte, najmä zástupcovia rodu Ixodes s tvrdým telom (Ixodus ricinus, Ixodus persulcatus), pôsobia ako vektor aj rezervoár tohto ochorenia. Hlavnými hostiteľmi kliešťov sú pritom hlodavce, ľudia sú náhodnými hostiteľmi. Ostatné veľké cicavce, konkrétne ich krv, slúžia ako zdroj potravy pre kliešte, ale nehrajú úlohu pri prenose vírusu. Zdrojom infekcie teda nie je kliešť, ale kliešť infikovaný vírusom. Vírus môže chronicky infikovať kliešte a prenáša sa transtadiálne (od larvy cez nymfy až po dospelé kliešte) aj transovariálne (cez samičky sa dostáva do vajíčok). Prípady encefalitídy prenášanej kliešťami sú u ľudí najčastejšie vo vidieckych oblastiach a počas obdobia najvyššej aktivity kliešťov (od apríla do novembra). Infekcia sa môže vyskytnúť aj po konzumácii surového mlieka z infikovaných kôz, oviec alebo kráv. Laboratórne infekcie boli bežné pred použitím očkovacích látok a pred zavedením preventívnych opatrení biologickej bezpečnosti. Prenos infekcie z človeka na človeka nebol hlásený, s výnimkou vertikálneho prenosu (z infikovanej matky na plod). Kliešte napadnuté týmto vírusom sa vyskytujú v mnohých častiach Európy, v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu a Ázie. Ročný počet prípadov (incidencia) sa z roka na rok mení, ale každoročne je hlásených niekoľko tisícok prípadov. Zvýšené riziko infekcie hrozí v endemických oblastiach u osoby s rekreačným alebo pracovným vystavením vidieckemu prostrediu, respektíve vonkajšiemu prostrediu (lovci, táborníci, lesní robotníci, poľnohospodári), prípadne kontaktom s infikovanými kliešťami.
Inkubačná doba encefalitídy prenášanej kliešťami je zvyčajne od 7 do 14 dní a je asymptomatická. Kratšia inkubačná doba je najčastejšie dôsledkom konzumácie tepelne neupraveného mlieka alebo mliečnych výrobkov vyrobených z mlieka infikovaných zvierat. Na rozdiel od encefalitídy spôsobenej vírusom ruskej jarnej encefalitídy, európska forma je u dospelých závažnejšia než u detí, u ktorých sa častejšie pozoruje meningitída. U približne dvoch tretín pacientov infikovaných európskym vírusom sa vyskytuje len raná (viremická) fáza; symptómy sú nešpecifické a môžu zahŕňať horúčku, nevoľnosť, anorexiu, svalové bolesti, bolesti hlavy a vracanie. Približne po 8 dňoch zmiernenia až vymiznutia príznakov choroby sa druhá fáza ochorenia vyskytuje u 20-30 percent pacientov. Môže sa u nich vyskytnúť klinické ochorenie postihujúce centrálny nervový systém. Prejavuje sa príznakmi meningitídy (horúčka, bolesť hlavy, stuhnutý krk), encefalitídy (ospalosť, zmätenosť, zmyslové poruchy, paralýza) alebo meningoencefalitídy.
Obdobie zotavovania môže byť dlhé a výskyt následkov sa môže pohybovať medzi 30 až 60 percentami, s dlhodobými alebo dokonca trvalými neurologickými príznakmi. Neuropsychiatrické následky boli hlásené u 10 až 20 percent pacientov. V prípade infekcie európskou formou vírusu je úmrtnosť zriedkavá (1-2 percentá) a úmrtia sa zaznamenali 5 až 7 dní po nástupe neurologických príznakov. V prípade infekcie vírusom ruskej jarnej encefalitídy sú príznaky a symptómy závažnejšie a mortalita je vyššia (5-20 percent).
Pre diagnostiku je podstatná anamnéza pacienta. V prvej fáze choroby sú najbežnejšie dve laboratórne abnormality: nízky počet bielych krviniek (leukopénia) a nízky počet krvných doštičiek (trombocytopénia). Pečeňové enzýmy v sére môžu byť mierne zvýšené. Po nástupe neurologického ochorenia počas druhej fázy sa zvyčajne zistí nárast počtu bielych krviniek v krvi a mozgovomiechovom moku. Vírus môže byť izolovaný z krvi počas prvej fázy ochorenia. Laboratórna diagnostika zvyčajne závisí od detekcie špecifického IgM prostredníctvom ELISA testu buď v krvi, alebo v mozgovomiechovom moku, kde sa zvyčajne objaví neskôr, počas druhej fázy choroby.
Neexistuje žiadna špecifická farmakoterapia na liečbu encefalitídy prenášanej kliešťami. Meningitída, encefalitída alebo meningoencefalitída však vyžadujú hospitalizáciu a podpornú starostlivosť, odvíjajúcu sa od závažnosti symptómov. Za špecifických okolností môžu lekári zvážiť protizápalové liečivá, ako sú kortikosteroidy, na zmiernenie symptómov. Niekedy je potrebná intubácia a pomoc pri dýchaní s podporou ventilátora. Pri veľmi závažnom priebehu choroby lekár môže využiť podávanie interferónov. Dôležitý je pokoj na lôžku, zatemnenie pacientovej izby, zvýšený príjem vitamínov a liekov znižujúcich horúčku.
Encefalitíde prenášanej kliešťami sa dá zabrániť podobne ako iným infekčným chorobám prenášaným kliešťami. Ide predovšetkým o využívaní repelentov a ochranného odevu, aby sa zabránilo uštipnutiu kliešťom. Očkovacia látka je k dispozícii v niektorých oblastiach endemického výskytu tohto ochorenia.
Rekordných vyše 200 prípadov nákazy kliešťovou encefalitídou sme vlani zaznamenali na Slovensku. Je to najviac od roku 1960. …
Pitie z jedného pohára, letné lásky, ale aj herpes zo slnka. Ktorí ľudia sú náchylnejší na herpes simplex? V tomto článku…
Japonská encefalitída je typ vírusovej infekcie mozgu, ktorá sa šíri prostredníctvom uhryznutia komárom. Je najbežnejšia vo vidieckych oblastiach v celej…
