Hluchoslepota (po anglicky deafblindness) je kombinácia straty alebo nedostatočnosti zraku aj sluchu. Niekedy sa označuje ako duálna strata zmyslov alebo multisenzorová porucha. Pri ochorení je problém aj mierne poškodenie týchto dvoch zmyslov, pretože bežne spolupracujú a jeden väčšinou nahrádza druhý, no pri hluchoslepote je to pre pacienta komplikovanejšie. Človek môže ochorieť pred narodením, ale aj neskôr počas života.
Vznik a príčiny
Pred narodením je človek ohrozený mnohými faktormi, ktoré môžu spôsobiť hluchoslepotu. Patrí k nim predčasný pôrod, infekcia cytomegalovírusom, toxoplazmózou alebo rubeolou, ďalej genetické ochorenia, ako je CHARGE syndróm alebo trizomia 21. chromozómu – Downov syndróm. Dieťaťu sa tiež môže počas tehotenstva poškodiť mozog (genetické mutácie zodpovedné za abnormálny vývoj, nízky prívod kyslíka počas pôrodu, vážna detská žltačka, infekcia herpesom od matky a podobne), čo môže zapríčiniť hluchoslepotu. Neskôr počas života môže byť hluchoslepota spôsobená vysokým vekom, diabetom, infekciami (meningitídy, encefalitídy) a mŕtvicou alebo zraneniami hlavy.
Príznaky sa môžu prejaviť v akomkoľvek veku. K príznakom zhoršenia sluchu patria problémy s porozumením pri konverzácii, potreba zvýšenia hlasitosti prijímačov (televízor, rádio), prepočutie zvukov okolia (zvonček, klopanie na dvere), nápadné nahýbanie sa k ľuďom, s ktorými hovoríme, aby sme ich lepšie počuli, požiadavky na ostatných, aby hovorili hlasnejšie a jasnejšie.
Príznaky zhoršenia zraku môžu zahŕňať problémy s videním za denného svetla, problémy s rozpoznávaním ľudských tvárí, výrazov tváre, spoliehanie sa na dotyk pri identifikácií predmetov, problémy s pohybom v neznámych priestoroch, neudržiavanie priameho očného kontaktu, potreba držať knihu počas čítania blízko tváre.
Ochorenie často odhalí screening novorodencov. Neskôr, či už v detstve, alebo v dospelosti, sú poruchy zraku a sluchu odhalené zrakovými a sluchovými testami. Pri testovaní zraku sa využívajú tabule s písmenami alebo inými znakmi (Snellenov optotyp), ktoré zisťujú ostrosť zraku (vízus). Ostrosť zraku udáva, pri akom zornom uhle je pacient stále schopný rozlíšiť dva body, aby mu nesplývali do jedného. Sluchové testy sa vykonávajú všeobecne tak, že pacient počúva cez slúchadlá rôzne hlasité tóny s rôznou výškou. Ak tón počuje, prikývne alebo stlačí tlačidlo. Toto sa nazýva audiometria. Kvalita sluchu sa vyhodnocuje na základe počuteľných a nepočuteľných tónov.
Ak je človeku diagnostikovaná hluchoslepota, je potrebné, aby boli neustále zabezpečené jeho denné potreby. Je nutné zabezpečiť formu sociálnej starostlivosti pre chorého. Individuálny plán starostlivosti o postihnutého človeka by mal zvýšiť senzitivitu jeho zvyšných zmyslov, mal by ho naučiť alternatívnu formu komunikácie s okolím, nechať mu čo najviac možný pocit nezávislosti od ostatných.
V prípade detí je nutné zabezpečiť im adekvátnu formu vzdelania. Pri úplnej hluchoslepote je ako forma komunikácie používaná dotyková (taktilná) abeceda. Pri tejto komunikácii sa slová hláskujú do dlane za využitia gest ruky priradených písmenám abecedy. Ak je človek schopný aspoň čiastočne vidieť, možno využiť znakovú reč. Ak človek čiastočne počuje, treba sa snažiť hovoriť k nemu čisto a hlasnejšie, čo tiež poskytuje zrozumiteľnú formu komunikácie.
Na zlepšenie zraku sa využívajú i dioptrické okuliare, šošovky, prípadne je k dispozícii laserová operácia (pri sivom zákale). Na zlepšenie sluchu existujú mnohé implantáty, ktoré zosilňujú zvuk z okolia pre slabo počujúceho človeka, alebo okolitý zvuk prenášajú ako elektrické signály či vibrácie do stredného ucha, kde sú sluchové kostičky.
Keď už človeka postihne strata sluchu a zraku, je vhodné, aby mu bol pridelený sociálny pracovník, ktorý sa stane jeho „očami a ušami”. Postihnutý nie je schopný chorobu zvládnuť sám. Zrak a sluch komplexne spolupracujú a strata oboch výrazne komplikuje každodenné činnosti. Ak je to u pacienta možné a jeden či oba zmysly sú aspoň čiastočne zachované, zváženie spomínaných implantátov ho urobí menej závislým od pomoci druhých.