Aby sme dokázali zvládať náročné životné situácie, potrebujeme rozvíjať sebareflexiu a uvažovanie o sebe samom ako o hodnotnej bytosti. O človeku s vlastnými skúsenosťami, pohľadom na svet a právom pristupovať k sebe s úctou, láskavosťou a súcitom.
Sebaprijatie a láskavý postoj k sebe samému nie sú prejavom egocentrizmu ani prehliadania vlastných chýb. Práve naopak – sú základom odvahy, rešpektovania vlastných potrieb a vnútornej rovnováhy. Takýto prístup nám pomáha dosahovať životnú spokojnosť a nachádzať v sebe zdroje, ktoré nám umožnia prekonať aj zlyhanie či ťažkosti. Súcit so sebou samým pritom zohráva významnú úlohu aj v medziľudských vzťahoch.
Súcit a láskavosť sú prirodzenou súčasťou života. Medzi ľuďmi však existujú veľké rozdiely v tom, ako ich prežívajú a prejavujú. Každá emócia ovplyvňuje všetky oblasti nášho bytia – biologickú, psychickú aj sociálnu.
Biologická úroveň popisuje, ako tieto pocity vznikajú na hormonálnej báze, a ako vplývajú na naše myslenie, emócie a správanie. Niektoré emócie sú prirodzené a objavujú sa u každého človeka s rôznou intenzitou. Iné, ako napríklad láskavosť a súcit, sú prejavmi, ktoré si osvojujeme počas života učením.
Ich prejavy sú teda individuálne – závisia od temperamentu, charakteru a kultúry, v ktorej žijeme. Súcit znamená byť voči sebe prijímajúci práve v okamihoch zlyhania, bolesti alebo konfliktu.
Emócie sú pozorovateľné a overiteľné, no pocity sa odohrávajú vo vnútri človeka. Napriek ich subjektívnosti ich vieme skúmať a premýšľať nad tým, čo nám prinášajú a ako môžu zlepšiť kvalitu nášho života.
Z emócií vznikajú pocity – tie zase ovplyvňujú naše myšlienky, reakcie aj učenie. Príjemné pocity podporujú správanie, ktoré nám prospieva, zatiaľ čo sa prirodzene vyhýbame tým nepríjemným.
To, ako pristupujeme k sebe, je ovplyvnené genetickou predispozíciou, charakterom aj prostredím. Sebareflexia má dôležité miesto v našom každodennom fungovaní. Vyššia miera sebalásky, vedomie spoločnej ľudskosti, všímavosť a nižšia tendencia k sebakritike a izolácii vedú k lepšiemu zvládaniu života.
Prejavovať lásku a súcit k sebe samému je možné cielene rozvíjať. Ide o schopnosti, ktoré podliehajú kognitívnym aj kultúrnym vplyvom. Mnohí sa prirodzene snažia byť nápomocní iným, dosahovať výsledky, vytvárať pozitívny obraz navonok, no pritom zabúdajú na seba.
Byť v kontakte so svojimi pocitmi a emóciami znamená uvedomovať si ich skôr, než prekročia únosnú hranicu. Položte si otázku, čo pre vás znamená mať súcit so sebou. Túžite po dokonalosti? Ste na seba tvrdí? Bojíte sa zlyhania? Pozitívne vnímanie seba samého vedie k lepšiemu pochopeniu vlastnej hodnoty a sociálneho prostredia.
Sebasúcit podporuje psychickú odolnosť, imunitný systém a celkovú pohodu. Problém, ktorému čelíte, nie je vašou podstatou – je to len situácia, ktorú je možné zvládnuť. Každý z nás má schopnosti a vnútorné zdroje, ktoré nás robia výnimočnými.
Súcit patrí k základným emocionálnym prejavom. Každý má inú životnú skúsenosť, potreby aj vnímanie. Emócie a telesné reakcie sú prepojené. Ak im rozumieme, vieme lepšie identifikovať svoje potreby a spracovať to, čo prežívame.
Tým, že sa naučíme vnímať emócie ako zmysluplné signály, získame odstup, pokoj a schopnosť porozumieť sebe samým. To obmedzí potrebu potláčať emócie a namiesto sebakritiky podporí vnútorné prijatie. Nejde o to nemať starosti, ide o schopnosť vnímať, že máme prostriedky, ako ich zvládnuť.
Pocity, emócie, telo aj vedomie spolu komunikujú, hoci každý „hovorí iným jazykom“. Americký spisovateľ Keleman (2013) prirovnáva emócie a pocity k zákonitostiam vody: „keď sme v strese, tvrdneme ako ľad (potláčame bolesť a svoje potreby). Keď cítime láskavosť a súcit, všetko plynie prirodzenejšie“.
V dnešnej spoločnosti sa kladie dôraz na výkon, samostatnosť a silu. No každý človek potrebuje občas zlyhať a odpočinúť si. Súcit so sebou znamená vážiť si vlastné hranice a hodnoty.
Texaská psychologička Kristin Neff vo svojom výskume potvrdzuje, že láskavosť k sebe vedie k lepšiemu zvládaniu negatívnych emócií a k celkovej duševnej pohode.
Každý deň prežívame rôzne situácie s rôznou emočnou intenzitou. Niektoré emócie vítame, iné potláčame. Skloníme sa pod ich váhou, keď ich hodnotíme ako „zlé“. Rozum síce neovplyvňuje vznik emócií, ale ovplyvňuje to, ako ich vnímame a čo s nimi robíme. Ak sa naučíme vážiť si samých seba, nachádzame zmysel aj v ťažkých chvíľach.
Emócie nie sú dobré ani zlé – sú príjemné alebo nepríjemné. Vďaka nim si pamätáme, čo nám prináša radosť, a učíme sa, ako ju znovu nájsť.
Schopnosť súcitu je silnejšia u tých, ktorí sú v kontakte so svojimi emóciami. Český psychiater Karel Nešpor vo svojej publikácii opisuje štyri kroky meditácie láskavosti:
Vnímajte svoje zlyhanie či chyby ako životný moment, kde nie je potrebné meniť seba, ale vnímanie danej situácie. Súcitom so sebou samým vytvárate priestor na vnútornú podporu a motiváciu konať naďalej. Láskavosťou oceníte to, čo vám pomohlo situáciu zvládnuť alebo zároveň podporí vnímať situáciu ako možnosť, nie ako prekážku, ktorú neviete vo svojom živote odstrániť a pohnúť sa ďalej.
Sebaobviňovanie je častým krokom pri situáciách, ktoré nám bránia v dosiahnutí cieľa. Súcit a láskavosť k sebe samému nám pomáhajú nazerať na situáciu inak, ako len z pohľadu spoločnosti. Pomáha nám to vnímať situácie cez optiku vlastnej hodnoty a ocenenia.
Obsah na Lekar.sk vychádza z aktuálnych vedeckých poznatkov a konzultácií s odborníkmi. Použili sme nasledovné zdroje
Zadržiavanie sĺz neprospieva duševnému zdraviu, môže sa však odraziť aj na zdraví fyzickom. Prečo nám škodí maskovanie skutočných pocitov a…
Univerzálny návod na šťastné rodičovstvo neexistuje. Každý z nás si nastavuje vlastné parametre toho, čo znamená byť dobrou mamou či…
Len malé percento empatie je v našich génoch. Súcitiť s inými dokážeme najmä vďaka výchove a vzdelávaniu. To, ako veľmi…
