25.06.2024 • 16 minút na prečítanie

Danka Barteková o strese: Na strelnici mi pomáha víťaziť. Doma sa ho snažím vypnúť

Rozhovor

V tomto článku sa dozviete

Pochybnosti o sebe samej, ťažkosti s oddelením športu a súkromného života či náročné obdobie po neúspešných olympijských hrách – aj pre toto sa Danka Barteková, úspešná slovenská športovkyňa, rozhodla vyhľadať pomoc psychológa Karola Kováča. V rozhovore s ním prezradila, akým najväčším mentálnym výzvam doposiaľ čelila, ako jej práca na sebe zlepšila život aj športové výkony, či ako sa pripravuje na blížiacu sa olympiádu v Paríži.

Danka, môžete sa predstaviť našim čitateľom a povedať nám niečo o sebe, o svojej kariére v športovej streľbe? 

Som Danka Barteková, športová strelkyňa v disciplíne skeet. Skeet je streľba z brokovej zbrane na asfaltové holuby. Mám za sebou 26 rokov športovej kariéry, v rámci ktorej som sa 4-krát zúčastnila olympiády. Najúspešnejšie pre mňa boli Letné olympijské hry v Londýne, na ktorých som získala bronzovú medailu. Aktuálne sa pripravujem na piate do Paríža. Som aj držiteľkou svetového rekordu, viacnásobná majsterka Európy, majsterka sveta a Športovkyňa roka 2023. 

Ako ste sa dostali k športovej streľbe? 

K športovej streľbe som sa dostala cez otca, ktorý je poľovník. Kedysi dávno chodil strieľať na amatérske poľovnícke preteky. Pamätám si, ako sme mu s mojou sestrou a mamou chodili fandiť. So sestrou sme sa tešili, keď si to už budeme môcť skúsiť aj my. Bolo len otázkou času, kedy to príde. 

Mali sme šťastie, pretože si nás hneď na prvom tréningu odchytil reprezentačný tréner Juraj Sedlák a začali sme pod jeho taktovkou trénovať. V istom zmysle bola v tomto športe vtedy „diera na trhu“. Junioriek bolo málo, začali sme chodiť po medzinárodných pretekoch a veľmi rýchlo sa dostali do súťažného okruhu. Môžem povedať, že sme sa veľmi úspešne začali zapisovať a etablovať. V roku 2001 som získala svoju prvú medailu ako juniorská vicemajsterka sveta. Moja sestra v roku 2002 vyhrala majstrovstvá sveta, v roku 2003 majstrovstvá Európy. Bolo to obdobie, keď sme žali veľké úspechy. Som za to veľmi vďačná.

Do Inštitútu stresu chodíte už dva roky. Ako ste sa o nás dozvedeli? Spomínate si na začiatky?

K Inštitútu stresu som sa dostala na odporúčanie mojej susedy a zároveň veľmi dobrej kamarátky. Bolo to v čase, keď som mala ťažšie obdobie po olympiáde v Tokiu. Riešila som vtedy nielen športové, ale aj také malé existenčne krízy. Na základe dobrej referencie som sa k spolupráci dostala „ako slepé kura k zrnu“. 

Od prvých momentov som mala pocit, že je to presne to, čo potrebujem, aby som si dala hlavu do poriadku. Potrebovala som si nejakým spôsobom nájsť cestu k sebe samej a porozumieť, prečo sa mi dejú veci, ktoré sa mi diali. Začiatky boli veľmi emotívne, veľmi ťažké. Začala som zhurta riešiť dôležité témy, ktoré ma pálili po neúspešných olympijských hrách v Tokiu.

Aké boli vaše prvé dojmy z našej spolupráce? Mali ste nejaké očakávania?

Očakávania som, samozrejme, mala. Najdôležitejšie pre mňa bolo, aby som sa dala do poriadku a aby som porozumela tomu, prečo sa mi dejú niektoré veci. Myslím si, že už od prvých stretnutí som dostávala to, čo som potrebovala. Začala som komunikovať s človekom, ktorého zaujímali moje problémy, chcel mi pomôcť, chcel, aby som sa vedela o sebe postarať, aby som sa dostala do psychickej pohody. 

Otázke duševného zdravia som venovala pozornosť aj predtým. No je pravdou, že až v spolupráci s vami, pán Kováč, som objavila správny prístup k téme mentálneho zdravia a well-beingu (duševná pohoda, pozn. redakcie). Dovtedy som nevenovala pozornosť životu mimo strelnice. Hoci som už mala skúsenosť s mentálnymi koučmi, vždy ma orientovali skôr na výkon. Tú stránku bežného života, bežných vzťahov a bežného prístupu k samej seba som viac-menej zanedbávala. Bola to taká mravčia robota. Takže spolupráca s vami mala pre mňa v tomto smere najväčší prínos.

Môžete nám povedať o niektorých z výziev, ktorým ste čelili, a ako sme ich spoločne prekonali? 

Prvou výzvou, ktorej som musela čeliť a ktorú sme spolu riešili, bolo uvedomenie, že život existuje aj mimo strelnice. Výsledky na strelnici a na športoviskách ma nedefinujú ako človeka, ale iba ako športovkyňu. Dôležité pre mňa bolo uvedomiť si, že streľba má nejaké miesto v mojom živote, ale nie je celým mojím životom. Po rokoch, ktoré som venovala len a len úspechu a zlepšovaniu sa na všetkých frontoch, bolo logické, že k tomu došlo. 

Bolo náročné získať nad tým celým nadhľad a naučiť sa pozerať na svoj šport inak. Zároveň to však bolo život zachraňujúce. Potrebovala som sa oslobodiť od toho, že len ak budem úspešná,  budú ma mať ľudia radi. Alebo že len ak budem milá ku všetkým, zaslúžim si ich úctu a dobré vzťahy s ostatnými.

Danka Barteková a jej psychológ Karol Kováč z Inštitútu stresu; Zdroj: archív Danky Bartekovej

V čom vám práca na sebe pomohla? Aký má pre vás ako vrcholového športovca význam?

Pre nás vrcholových športovcov je veľmi dôležité uvedomiť si, že šport nemusí byť 100 % nášho života. Nie sme len športovci, ale aj niekoho deti, v niektorých prípadoch rodičia, partneri, kamaráti, spolužiaci. Máme množstvo rol, ktoré zastávame. Pre mňa je toto uvedomenie najdôležitejšie. Musela som si ho však postupne osvojiť a stotožniť sa s ním. Potrebovala som si nájsť miesto, systém toho, ako ja pracujem, ako rozmýšľam, kto som. Definovať si a pochopiť samu seba –  aké sú moje vlastné pohnútky rozmýšľania a konania. Nie je jednoduché prísť na to, akým spôsobom sa definujem, reagujem na otázky či problémy. Uchopiť si to, porozumieť tomu a dať tomu systém – to bolo pre mňa najväčšou výzvou.

Jednou z ďalších dôležitých vecí, ktorú som sa pri spolupráci naučila, je prepínať role. Keď som na strelnici, som strelkyňa. Prejavujem tam isté povahové črty a istá časť mojej osobnosti vypláva na povrch – pomáha mi víťaziť. No akonáhle opustím strelnicu a prídem domov, som iný človek. Dávam priestor inej časti mojej osobnosti – na základe toho sa správam a vstupujem do vzťahov.

Aké je to pre vás pripravovať sa na piatu olympiádu v živote?

Nadchádzajúce olympijské hry v Paríži mali byť pre mňa jedným z ďalších pretekov, ktoré som chcela absolvovať. Minulý rok bol pre mňa stratosférický – vyhrala som viac-menej všetko, čo sa dalo. Mala som vynikajúci rok. Naivne som si myslela, že to pôjde ďalej a že olympiáda bude ďalším krôčikom na ceste. Túto sezónu som však nezačala veľmi dobre. 

Potrebovala som vynaložiť veľmi veľa energie na to, aby som jednak strávila tú minuloročnú, zároveň sa dostala do bodu nula – od energie až po nastavenie a vlastnú sebadôveru. Trvalo mi zopár mesiacov, kým som sa do toho bodu dostala. Teraz, našťastie, cítim, že stúpam hore, smerom k olympijským hrám. Hľadím na ne ako na cieľ, ešte s dostatočnou časovou rezervou. Príprava je pre mňa veľmi špecifická vzhľadom na to, aké okolnosti nastali.

Koľko ľudí tvorí váš tím? Akí špecialisti?

V mojom tíme je tak „on and off“ množstvo ľudí. Môj najbližší tím je momentálne tréner Štefan Zemko, vy, pán Kováč, a technický tréner Sandro Belini. S ním trénujem zopár dní do mesiaca. Ďalším špecialistom je očný tréner Tomáš Pospíchal, ktorý sa stará o to, aby som mala dobrý neurovizuálny tréning. V neposlednom rade je to kondičný tréner Mat Zanis, Američan. On sa stará o to, aby som bola fyzicky v poriadku.  

Ako sa mentálne pripravujete na takéto veľké podujatie?

Olympijská sezóna je špecifická, nad každým športovcom visí pomyselný vrchol dlhého štvorročného obdobia. Každý z nás chce byť pripravený čo najlepšie. U mňa je to o tom mať zdravú mieru toho, aby som veci nepreceňovala, ale ani nepodceňovala. Nerobiť zbytočnosti navyše, na tom som sa trošku popálila v Tokiu. Zároveň ale ani nespadnúť do pasce, že si z olympiády nebudem nič robiť. 

Olympiáda je špecifická, nemá nič spoločne s tým, čo zažívam bežne niekoľkokrát počas roka na svetových pohároch, majstrovstvách Európy alebo sveta. Bude mať iný timing (načasovanie, pozn. redakcie), vyššiu sledovanosť, na športovcov bude vyvíjaný výraznejší tlak, budú od nich väčšie očakávania. Predsa len sme špecifický šport. 

Niektorí športovci sú zvyknutí na plné tribúny, my úplne nie. Je tam množstvo faktorov, ktoré ovplyvňujú, ako budú olympijské hry prebiehať a, samozrejme, treba sa na ne pripraviť. V rámci mentálnej prípravy potrebujem byť stopercentne vyrovnaná s tým, že to, čo ma čaká, bude iné.

Aké sú najväčšie mentálne výzvy, ktorým čelíte a ako s nimi pracujete?

Mojou momentálne najväčšou mentálnou výzvou je ostať pokojná v bežnom živote. To je stav, o ktorý sa viem smerom k olympijským hrám oprieť. Potrebujem veriť tomu, čo robím a pripravovať sa v maximálnej možnej miere. Dôležité pre mňa bolo nájsť motiváciu po minuloročných výsledkoch, zaťať sa a ísť do tohto psychicky veľmi náročného obdobia. 

Našla som to, už som v stave, že vidím dôvod prečo a zmysel toho všetkého. Pripravujem sa najlepšie, ako viem, aby som bola v Paríži pripravená čeliť akýmkoľvek podmienkam, ktoré nastanú. Stále ma môže niečo prekvapiť, no pracujem na tom, aby som bola čo najpokojnejšia a vyrovnaná.

Zdroj: archív Danky Bartekovej

Ako vyzerajú dni športovca pred olympiádou? Stíha aj oddychovať?

Som človek, ktorý miluje rutiny, preto je aj môj denný harmonogram veľmi rutinný – od raňajok cez streľbu, kondičný tréning, až po plánovaný oddych – toto všetko mám vyšpecifikované. Tréningy a oddych si plánujem na základe toho, v ako stave sa nachádzam. Keď som unavená a viem, že ma čaká náročný kondičný tréning, trošku si ho zjednoduším. Dotrénujem, keď opäť cítim, že mám kapacitu, možno o deň, o dva neskôr. 

Už som sa naučila počúvať signály svojho tela, ktoré mi dáva jasne najavo, ako sa k nemu správam. Keď som unavená, zariadim sa. Keď mám energiu, zariadim sa. Snažím sa dať telu všetko, čo potrebuje z hľadiska suplementácie, doplnkov, vitamínov a minerálov. Oddych je však takisto veľmi dôležitou súčasťou prípravy. Popritom všetkom cítim, že potrebujem veľa oddychovať.

Aké sú vaše očakávania a ciele na olympijských hrách v Paríži?

Celú olympiádu beriem s rešpektom a pokorou. Nechcem rozmýšľať nad výsledkom, či budem spokojná a ako tam pôjdem nastavená. Sú to pre mňa preteky, na ktoré sa špecificky pripravujem, makám, riešim. Viem, na čo mám, viem, že ak sa zatnem a pôjde všetko, ako má, mám aj na výhru. Zároveň vnímam aj to, že sa môže stať miliarda nepredvídateľných okolností a môžem skončiť posledná. 

Na olympiáde sa deje aj to, že medaily získavajú športovkyne, ktoré nie sú papierovými favoritkami, no majú skvelý deň. Reprezentujem špecifický šport, v ktorom je to o centimetroch. Rozhodujú také malé detaily, že z tých 28 môže vyhrať ktokoľvek. Idem tam spraviť maximum, čo viem, na čo sa viem pripraviť. Ak podám solídny výkon, bez ohľadu na to, aké miesto zaujmem vo výsledkovej listine, budem spokojná.

Ako sa vyrovnávate s tlakom a stresom, ktorý sa s blížiacou sa olympiádou spája?

Sú to moje piate olympijské hry a do tejto sezóny som chcela vstúpiť úplne pokojná s tým, že sa mi darí a všetko je v poriadku. Bohužiaľ, nakoniec to celé dopadlo úplne inak, ako som predpokladala. Z toho potom pramení aj stres a tlak, ktorý na seba vyvíjam nielen ja, ale aj moje okolie – ľudia, ktorí mi v najväčšej láske chcú dopriať, aby som na olympiáde získala dobré umiestnenie. 

Olympijské hry sú dôležitou súčasťou môjho streleckého života, ale sú tu aj iné svety. Ten domáci, tá pohodová súčasť, oddych, kamaráti, partnerský a rodinný život. Všetky tieto veci mi pomáhajú vyrovnávať sa s tým, čo sa na mňa valí v športovej oblasti. So stresom pracujem na strelnici, učím sa ho zapínať, aby mi ako športovkyni slúžil. Akonáhle však prídem domov, snažím sa ho vypnúť. 

Takisto sa snažím zažívať pekné veci, aby mi pomohli odbremeniť sa a odreagovať. Oddychujem výletmi. Dokonca som si prednedávnom dopriala dovolenku v Toskánsku. Bolo to potrebné pre moje telo aj hlavu. 

Máte nejaké sny spojené s olympiádou?

To je pre mňa veľmi náročná otázka, pretože momentálne sa sústreďujem na to, aby som zvládla olympiádu najlepšie, ako sa dá. Chcem tam pricestovať v dobrom rozpoložení a v dobrej forme. Môj sen je, aby som ju prežila bez extrémneho stresu, bez trasenia rúk, v pokoji, v nastavení, ktoré poznám – že sa nebudem báť ísť spraviť dobrý výsledok, že sa nebudem báť čeliť problémom, ktoré prídu. Že budem odvážna, že si budem vedomá toho, čo tam chcem dosiahnuť. Toto je môj sen na olympiáde.

Čo by ste odporučili ostatným športovcom, ktorí sa pripravujú na veľké súťaže?

Je veľmi ťažké povedať, ako má niekto niečo robiť, pretože každý z nás je iný a každý z nás prežíva veci úplne inak. Sú športovci, a poznám ich aj ja, ktorí na olympiádu idú len rutinne a sú to pre nich len ďalšie preteky. Potom sú takí, ktorí si pomaly nevedia nabiť náboj do zbrane, pretože sa im tak trasú ruky. Každý prežíva olympijské hry inak. Čo by som odporučila ja je, aby sa obklopili odborníkmi, ktorí budú tvoriť dobrý a súdržný tím, ktorý ich podrží a dá im dobrú spätnú väzbu. Častokrát totiž my športovci sami seba v stresových situáciách klameme ohľadom nášho stavu, ohľadom toho, čo potrebujeme

Zdroj: archív Danky Bartekovej

Chýba nám nadhľad, nevidíme súvislosti, ktoré oni áno. Vaši tréneri a členovia tímu sú vaše oči, s dôverou sa na to spoľahnite. Vybudujte si to tak, aby ste sa o svoj tím vedeli oprieť, to je podľa mňa veľmi dôležité. 

Mojím prianím je, aby si športovci užívali každý krok smerom k olympiáde. Čokoľvek, čo s tým súvisí – zlepšujte sa, buďte zvedaví, robte veci tak, aby ste z nich mali dobrý pocit. A ak potrebujete oddych, odstúpte a naozaj si ho doprajte. Dovoľte si, aby ste sa v prvom rade cítili dobre vy ako človek a až potom ako športovec, pretože opačne to nefunguje.

Aké posolstvo máte pre svojich fanúšikov?

Viem, že sú na Slovenskú ľudia, ktorí veľmi fandia športu, milujú ho, sú s nami. Chcem ich poprosiť, aby boli s nami za každých okolnosti, s nami olympionikmi, športovcami, futbalistami, atlétmi –  s kýmkoľvek, kto reprezentuje našu krajinu. My sme kultúra fanúšikov, ktorí fandia úspechu a to je super, ale musíme byť aj zhovievaví. Musíme byť s našimi športovcami, aj keď sa im nedarí. Skúsme byť fanúšikmi úsilia, snahy a práce. 

Nikdy neviete, či za rok, dva, za štyri u toho človeka nenastane vrchol. Je potrebné, aby sme si uvedomovali, čo všetko je za tým, keď sa človek postaví na štart – koľko driny, koľko odriekania a koľko sebaobetovania. Fandime tomu, nielen medailám.  

Redakcia portálu Lekar.sk
Rozhovor