Koučka Siklienková: Cítiť sa v materstve ťažko nie je zlyhanie. Dobrým rodičom sa nestávame automaticky, musíme sa to naučiť

Existuje „návod“ na rodičovstvo?

Jeden jediný univerzálny recept na spokojné, šťastné a dosť dobré rodičovstvo neexistuje. Zo svojich skúseností viem povedať, že každý má svoj vlastný recept u seba. 

Začína v podstate jednou hlavnou vecou – sebapoznaním. Je dôležité klásť si v rodičovstve otázky: Čo sa so mnou teraz vlastne deje? Kedy som spokojná, kedy som v rovnováhe? Prečo reagujem v niektorých situáciách, ako reagujem? Prečo sa niektoré emócie objavujú práve vo chvíli, keď napríklad moje dieťatko plače?  

Rodičovstvo je obdobím, ktoré každému rodičovi ponúka možnosť urobiť si v živote revíziu a hľadať vlastný recept a návod. Začína sa to však tým, že sa zastavíme, doslova na seba napojíme, a zistíme, ako tieto veci máme nastavené. Zamyslíme sa, ako sme to napríklad mali predtým v našej rodine, keď sme boli deti my. 

Ako byť dobrou mamou či dobrým otcom? 

Pojem dobrá mama či dobrý otec, to je také zvláštne, pretože každý si pod tým môže predstaviť niečo iné. Žijeme v spoločnosti, v ktorej je obrovské množstvo informácií a podnetov a na základe toho sa potom tvoria nejaké spoločenské očakávania – čo má robiť mama, čo má robiť otec. Ako sa majú správať, ako spolu majú žiť. Ďalšie očakávania si potom stanovujeme sami pre seba. 

Ak by som si ja zadefinovala, čo znamená byť spokojná a dobrá mama, mala by som svojich 10 parametrov a tie by nemuseli to odzrkadľovať to, čo to znamená pre vás. 

Často si tých parametrov nastavíme veľa, máme od seba obrovské očakávania, a v praxi zistíme, že nie je také jednoduché napĺňať ich. Pretože často ani nevieme, ako to spraviť. 

Prečo je to tak?  

My ženy dostaneme v 3. mesiaci tehotenstva do ruky tehotenskú knižku a od toho momentu by sme mali byť maminkou. Až na to, že, najmä pri prvom tehotenstve, ani poriadne nevieme, čo to naozaj znamená.   

Rodičmi sa totiž nestávame len momentom pôrodu, keď nám dajú dieťatko do rúk. Učíme sa to celý život s ním. A vďaka za to. Vďaka, že sa pri našich deťoch, v každej ich vývojovej fáze, môžeme niečo naučiť, viac sa spoznať.

Sami si potom v rodičovstve nastavujeme vlastné očakávania a je dobré, keď sme si ich vedomí. Častokrát pociťujeme silné pocity viny, sklamania, frustrácie, výčitiek, že nie sme dosť dobrí. Ale to všetko naozaj vychádza len z našich vnútorných očakávaní. Tie často odzrkadľujú skôr očakávania spoločnosti.

Pochybujeme o sebe viac, pretože máme oveľa viac informácií, ako mali naši rodičia? 

Áno. V dnešnej dobe je obrovské množstvo výchovných smerov aj informácií o materstve a rodičovstve. Z každej strany na nás vyskakuje, čo má dieťa jesť, čo má mať obuté, ako by sme mali dojčiť, aký má byť typ výchovy – či je najlepšia vzťahová, rešpektujúca a tak ďalej. 

Najmä žena sa potom dostáva do stavu totálnej neistoty, pretože sa snaží všetko zistiť a ideálne aj všetko dodržiavať. No potom je z toho vysilená a vyčerpaná. Naše mamy žili väčšinou blízko k svojim mamám, starým rodičom, a informácie, čo ako robiť, si odovzdávali len medzi sebou. Nemali internet ani 300 zdrojov zo sociálnych sietí, ktoré by ich zmiatli.  

V dnešnej dobe sa tá mladá mama, prvorodička, najprv potrebuje zorientovať v tom obrovskom zmätku. Svojim klientkam však vždy hovorím, že je najlepšie inklinovať k tomu, čo cítia, že je pre nich okej, v čom sa cítia dobre. 

Keď má tá mama pocit, že nevýchova je fajn, super. Pokojne nech používa veci z tohto konceptu. Dôležité je však povedať, že všetky výchovné smery hovoria primárne o tom, ako sa máme my správať voči dieťaťu, ani jeden však nehovorí o tom pomyselnom kroku nula.

Ako bývalá manažérka čerpá z 11-ročnej praxe a výcvikov z oblasti koučingu, terapie či mindfulness. Sprevádza prevažne ženy, ktoré túžia zvládať materstvo s väčšou ľahkosťou a radosťou. Prostredníctvom individuálneho koučingu, workshopov i online programu Umenie spokojného rodičovstva ich učí techniky na zvládanie stresu, podporu psychického zdravia a nachádzanie vnútorných zdrojov.

Čo je tým krokom nula pri výchove? 

Krokom nula je, aby tá mama došla k tomu, že je okay. Pretože väčšinou je unavená, nepozná svoje potreby alebo ich úplne odložila, trpí sklonom k perfekcionizmu, možno nevie požiadať partnera o pomoc, nemá okolo seba podpornú sieť. 

Často sú moje klientky zhrozené a hovoria mi: Ja som večer taká podráždená, iba na tie deti kričím a pritom chodím na kurz o rešpektujúcej výchove. Viem, čo mám povedať, viem, že mám  vysloviť pochopenie pre ich pocity, a ja len kričím. A ja im poviem, že to úplne chápem. Pretože je fyziologický dané, že keď sme v ohrození – nevyspaté, nenajedené –, náš mozog chce len to, aby sme prežili, nebude míňať energiu na nič ďalšie. 

Dôležité je spoznať svoje vnútorné nastavenia, ktoré k takýmto situáciám môžu viesť. Často sú nefunkčné a škodia nám. Napríklad, keď si myslíme, že doma musí byť všetko vypulírované a musíme to zvládnuť samy, pretože to tak zvládali aj naše mamy. Alebo keď sa bojíme ozvať, požiadať o pomoc, pretože to doma vždy viedlo k hádke. Keď sa s týmito očakávaniami naučíme pracovať, odzrkadlí sa to pozítívne aj vo výchove. 

Prehlušujú nefunkčné vzorce správania naše potreby a vnútornú intuíciu?  

Áno, môžu. Keď ku mne príde klientka v stave, že je unavená, vyčerpaná, je napríklad na druhej nadväzujúcej materskej a funguje v režime svojich nefunkčných vzorcov a nastavení naozaj dlho, na svoje potreby zabudne úplne. Potom s ňou tie nastavenia môžem otáčať, rozoberať a prenastavovať, no ak nemá zazdrojované telo, nie je vyspatá, nedopraje si pravidelné jedlo, čas pre seba, nedá sa na nich pracovať. 

Vnútorná intuícia je v každom z nás, je funkčná. No často je ako keby oblepená našimi filtrami –  okuliarmi, ktoré sme si ponasadzovali v detstve. Ak sa žena nedostane do fázy, keď je aspoň trochu zregenerovaná po fyzickej stránke, že jej telo nebije na poplach, nie je schopná ju zapájať. 

Takže základným krokom, ako niečo zmeniť, je byť zazdrojovaná. Regeneráciou a zazdrojovaním môže byť pre niektorú ženu prechádzka, pre inú šálka čaju osamote. Každý to má inak. No ak sa zazdrojujeme a zístime, čo naozaj cítime, čo nám robí dobre a čo nie, objaví sa náš takzvaný vnútorný mudrc – zapneme svoju intuíciu a ľahšie cítime, ak niečo nie je v poriadku a potrebujeme to inak. 

Aký môže byť duševný stav ženy po pôrode? O čom sa príliš nehovorí? 

Žijeme v spoločnosti, v ktorej sa očakáva, že keď sa narodí bábätko, žena má byť šťastná, má ho mojkať, má byť z novej roly úplne nadšená. Realita je ale taká, že je po pôrode často unavená, ubolená. Môže byť tiež v podmienkach, v ktorých sa necíti dobre. Hormóny sa u nej neskutočne menia. A namiesto toho, aby sa cítila šťastná, sa zrazu objavia pocity osamelosti a frustrácie.    

Problém, ktorý vnímam, je, že sa od ženy očakáva, že rolu matky prirodzene zvládne. Bude šťastná, usmiata a nepovie ani slovo, aj keby sa cítila zle. Pretože ak by to povedala, mohla by sa javiť, že materstvo nezvláda. 

Prečo sa o tom ženy boja hovoriť? 

Pretože sa boja, že keď úprimne povedia, ako sa cítia, budú považované za slabé, za tie, ktoré to nedávajú. Všetky ťaživé pocity potom ostávajú neošetrené. Necítia sa byť videné a pochopené v ich novej situácii. Dochádza tak k veľkej frustrácii a často aj k pocitu osamelosti až izolácie. 

Tiež sa stretávam s tým, že to staršie generácie nevhodne porovnávajú. Hovoria, že ale veď my sme to zvládli aj bez umývačky a práčky. No po takýchto vyjadreniach majú tie ženy naozaj pocit, že sú úplným lúzrom. 

Myslím si, že je dobré, aby sme v dnešnej dobe hovorili o tom, že je úplne v poriadku, ak sa žena po pôrode cíti unavená, vyšťavená a ubolená. Mali by sme viac pracovať s prostredím okolo nej, aby ono bolo dostatočne podporujúce, keď to naozaj potrebuje.

Cítiť sa v materstve ťažko nie je zlyhanie.  

Vo svojej praxi sa venujete primárne vyhoreniu na materskej. Môžu k nemu viesť aj tieto náročné začiatky? 

Pri vyhorení hovoríme o stave fyzického, duševného a mentálneho vyčerpania, ktoré vzniklo z dôvodu dlhodobého stresu. Teda vzniká dlhšie. Málokedy je to zvečera do rána. To znamená, keď sa bábätko narodí a je mi ťažko týždeň, dva, je nízka pravdepodobnosť, i keď sa to nedá presne zmerať, že ide o vyhorenie.  

Je to naozaj skôr dlhodobý stres, ktorý na nás pôsobí z rôznych oblastí nášho života. Za vyhorením často nestojí len preťaženie z rodičovských povinností. Pripája sa k nemu napríklad aj nefunkčný partnerský vzťah, nedostatočné podporné prostredie či zdravotné alebo finančné problémy.  

Ako môže vyhorenie na materskej vyzerať?

V úvode je vždy nadšenie – hurá, stanem sa rodičom, mamou. Stanovím si nejaké očakávania, ako budem tú svoju novú rolu a funkciu zvládať. No potom zrazu prídem do štádia, keď si uvedomím, že sa mi to nedarí napĺňať. 

Sú nejaké varovné signály, ktoré nám hovoria, že už by sme sa mali zastaviť, lebo nám telo a hlava vypovedajú službu? 

Čo sa týka samotných príznakov, poviem to na osobnom príklade. Keď sa nám narodili dvojičky, cítila som sa unavená, vyčerpaná, lebo však som dojčila dve deti, ktoré boli nedonosené. Prvé 3 mesiace som poriadne nespala, nehľadela na svoje potreby. Lenže to sú presne tie momenty, keď si to žena svojím spôsobom ospravedlňuje, lebo však si mama, je úplne v poriadku, že si unavená, vyčerpaná. Veď je to normálne. 

Je to taký zvláštny mýtus normálnosti, ktorý tým náročným obdobiam dávame. Opomíname svoje potreby, signály svojho tela, pretože si ich ospravedlňujeme funkciou mamy. No práve toto  je ten problém. Dlhodobou únavou si môžeme zarobiť na problémy so spánkom, tráviace ťažkosti, problémy s koncentráciou, s pamäťou. U niekoho to môže prejsť až do úzkostných a panických atakov, do depresívnych stavov. Časté sú aj bolesti hlavy až veľmi silné migrény. 

Potom sú tu tiež emočné signály. Napríklad pocity beznádeje, bezmocnosti, frustrácie, osamelosti či izolácie. Zo zmyslovej stránky nám hlava hovorí, že nie sme dosť dobrým rodičom. Často je tá situácia až taká neúnosná, že si ten človek povie, že už tu ani nechce byť. V tom momente už rozhodne treba hľadať odborníka, i keď ideálne by to bolo už oveľa skôr. 

Spája sa vyhorenie v materstve aj so stratou vlastnej identity?   

Áno, určite je to spojené. Pretože keď sa nám narodí dieťa, presunieme pozornosť zo seba a zo svojho partnera naň. Strácame tak ale kontakt so sebou a so vzťahmi, ktoré máme. 

Materstvo zvyknem volať takou skúškou vzťahov. V prvom rade vzťahu k sebe samej – či sa dokážeme mať rady a byť samy pre seba dôležité. Zároveň je to skúška vzťahov s ostatnými – najčastejšie previerka partnerského vzťahu.  

Aby som sa však vrátila k strate vlastnej identity, naozaj sa nám to môže stať. Predstavte si mamičku, ktorej deti večer zaspia a ona sa prvýkrát zastaví, padne do postele s totálnou únavou a s výčitkami, že za celý deň vlastne nič neurobila. Je to taká typická maminka, ktorá sa potrebuje o všetkých postarať, a za deň urobí tisíc drobných úloh. 

Súvisí to s vnímanou hodnotou materskej dovolenky. Z niekoho, kto predtým mal v spoločnosti nejakú rolu, napríklad zamestnankyne, podnikateľky, a generoval nejakú hodnotu, najčastejšie vyjadrenú číselne či materiálne, sa zrazu stane osoba, ktorá robí tisíc úkonov, no na konci dňa nevidí účet a má pocit, že nič neurobila. 

Ženy si potrebujú uvedomiť, akú veľkú hodnotu rodičovstvo má. A aj tá práca v domácnosti. 

Druhý najčastejší moment, keď maminky vyhorievajú a majú pocit straty vlastnej identity, je, keď majú deti okolo 3 rokov, nastúpia do škôlky a ony sa vrhnú späť do pracovného procesu.   

Žena je počas dňa mamou, zamestnankyňou alebo podnikateľkou, partnerkou a do toho sa stará ešte aj o domácnosť. Na konci dňa je z toho celá vyčerpaná a totálne stráca úplne základnú identitu – kto som ja a čo robí radosť mne. 

Čo môže v tomto prípade pomôcť?

Prvou dôležitou vecou je, aby si žena uvedomila, akú hodnotu vytvára. Síce ju hneď nevidí, pretože pri deťoch to tak je, že sa výsledky ukážu až neskôr, no všetka investovaná energia stojí za to. Každá mama na tom musí popracovať, aby si to uvedomila. A takisto, aby si dovolila priznať, že je unavená a že je v poriadku, ak niekoho požiada o pomoc. 

Takisto to však potrebuje vedieť odkomunikovať. Pre niektoré ženy je to veľmi náročné.  Väčšinou majú problém pomenovať, čo potrebujú, aby nevyzerali slabé a neschopné. Boja sa o pomoc požiadať manžela, veď predsa on tak tvrdo maká v práci a ja som doma.   

V komunikácii svojich potrieb jej trochu môže pomôcť aj partner. Môže povedať – miláčik, mám o teba strach. Vidím, že si strašne vyčerpaná. Som tu pre teba. Čo by si potrebovala? Viem si vyčleniť čas, byť s deťmi, aby si mala chvíľu pre seba. 

To, čo v partnerskej komunikácii nefunguje, je jazyk ty. A ty si teraz na nás podráždená, ty tu chodíš stále nahnevaná. To sú obviňovania. Ak ideme jazykom ja, ja sa v tom mám takto, prajem si, aby to bolo takto, je vyššia šanca, že na to ten druhý nezareaguje zle a nedotkne sa ho to.

A niekedy aj stačí, ak muž len počúva, nehodnotí, dovolí svojej partnerke porozprávať o svojich pocitoch a na konci sa spýta, či jej vie nejako pomôcť.  

Ak však žena sama nevie pomenovať svoju výzvu, svoje potreby, pretože veľká časť žien vyrastala v rodinách, kde sa to nerobilo, je to náročné aj pre jej partnera. Často sa hovorí, že sú muži nevšímaví, a necitliví. Ja si to však nemyslím. Stretávam sa s veľkým množstvom mužov, ktorí si všímajú, že je žena po ich boku unavená, že je to materstvo náročné. Chcú jej dať priestor. Jediné, čo potrebujú, je, aby s nimi o tom žena otvorene komunikovala. 

Ako sa mení dynamika vo vzťahu po narodení dieťaťa? Má sa partnerský vzťah presunúť na druhú koľaj? 

Som presvedčená, že najdôležitejšou úlohou nás rodičov je žiť šťastný a spokojný život. Všetko ostatné sa deti naučia od nás. Na prvom mieste by mal byť teda náš vzťah a až potom deti. Možno to znie pre niekoho zvláštne, no deti z lásky rodičov žijú. Keď medzi nimi nie je, nemajú z čoho čerpať, nemajú sa čo učiť.  

Treba mu vedome a pracne venovať energiu. Neodložiť ho do skrine, kým deti vyrastú. Lebo kým ony vyrastú, partneri už medzi sebou nemusia mať blízkosť, prepojenie ani intimitu. Stanú sa z nich spolubývajúci.  

Niektorí klienti, ktorí majú v partnerstve problémy, mi povedia, no ale veď my sme spolu, keď deti zaspia a aj tak to nefunguje. A ja sa ich potom spýtam, a o čom sa rozprávate? Najčastejšie je to o povinnostiach na druhý deň. Po takomto rozhovore možno majú vybavené potrebné záležitosti, no necítia blízkosť. 

Blízkosť je, keď sme na seba napojení, keď nedržíme mobil v ruke, keď sa nerozprávame len o povinnostiach. Ale pozeráme sa vzájomne na seba a vnímame, ako sa ten druhý cíti. A niekedy naozaj stačí, ak si takejto blízkosti doprajeme 10 až 15 minút denne.

Na sociálnych sieťach sa veľa hovorí aj o traumách, ktoré môžeme dieťaťu spôsobiť. Mnohé ženy sa preto materstva obávajú, pretože nechcú, aby dieťa nejako poznačili. Je reálne robiť v rodičovstve všetko správne?

Nie je to reálne. Nech sa snažíme akokoľvek, naše dieťa zažije situácie, v ktorých sa nebude cítiť dobre. Zažije nepríjemné emócie a my pri tom nebudeme, to vám garantujem. Veď predsa pri ňom nedokážeme byť od narodenia až po smrť. A zároveň niekedy potrebuje vyjsť mimo svoju komfortnú zónu a zistiť, že to dokáže zvládnuť aj samo.

Deti nepotrebujú byť chránené od každej traumy alebo nepríjemnej emócie. Potrebujú vedieť, ako s nimi pracovať, a to sa vedia naučiť od nás. To je ten najväčší dar, ktorý im môžeme dať.

V čom nás môže materstvo posunúť? Hovoríte, že je to cesta osobnej transformácie, i keď na nej zažijeme veľa náročných chvíľ. 

V živote to funguje tak, že každá náročná situácia, ktorou si prechádzame, každá výzva, nás má vrátiť bližšie k sebe. Aby sme sa začali lepšie počúvať – sami seba, našu intuíciu, naše pravé ja, ktoré je očistené od všetkých vnútorných sabotérov. A materstvo nás síce vysunie v istom období mimo komfortnú zónu, no veľa nás toho naučí. Niekoho napríklad trpezlivosti, niekoho zase schopnosti žiť v prítomnom okamihu. 

Rodičovstvo mnohým dospelým, ktorí ako deti dospeli príliš skoro, dáva tiež možnosť užiť si to detstvo so svojimi deťmi znovu a lepšie.  

Či už s vyhorením, alebo bez vyhorenia, rodičovstvo je tiež obrovská ponuka na zmenu. Deti sú obrovskou motiváciou, aby sme v živote robili zmeny, aby sme si ho vyskladali tak, aby sme sa v ňom cítili dobre.  

Je úžasné, že si rolou rodiča môžeme v živote dočasne prejsť. A zdôrazňujem dočasne, pretože my sme  sprievodcovia našich detí naozaj len určitý čas. Čím viac rastú, tým viac sa od nás vzďaľujú. No my ich radi púšťame, pretože je to tak úplne v poriadku a správne. Počas toho obdobia, keď sme s nimi, nám však ponúkajú strašne veľa úžasných vecí, i keď to niekedy bolí.