Kardiopulmonálna transplantácia je chirurgická forma liečby, pri ktorej sa odstráni poškodené srdce a pľúca a nahradia sa orgánmi darcu. Pacienti odkázaní na túto formu liečby často majú zložité problémy spôsobujúce, že izolovaná transplantácia srdca alebo pľúc nie je možná. Transplantácia oboch orgánov naraz preto predstavuje finálnu formu prístupu v prípade niektorých závažných foriem srdcového a pľúcneho ochorenia. Príčiny zlyhania srdca a pľúc (kardiopulmonálne zlyhanie), ktoré vyžadujú kardiopulmonálnu transplantáciu, sa pohybujú od vrodených ochorení (kongenitálne) po ochorenia často bez jasnej príčiny. Radíme medzi ne neoperovateľné vrodené srdcové anomálie s pľúcnou hypertenziou, primárnu pľúcnu hypertenziu s nezvratným zlyhaním pravej strany srdca a sarkoidózu s postihnutím srdca a pľúc.
V minulosti klinická aplikácia transplantácie srdca a pľúc väčšinou mala zlú prognózu a zvýšenú úmrtnosť. Išlo však o sekundárne príčiny v podobe nesprávneho výberu darcov orgánov, bez podloženej praxe a skúsenosti s touto metódou a nedostatočnej úrovne poznania pľúcnej fyziológie alebo metód imunosupresie (potláčanie reakcií organizmu na orgán pochádzajúci z tela darcu). Výrazné pokroky pri tomto type terapie nastali vďaka poznatkom o účinkoch králičieho anti-tymocytového globulínu, ktorý výrazne pomohol pri problémoch s odmietaním darovaného orgánu organizmom príjemcu. Ďalším výrazným pokrokom bolo zavedenie endomyokardiálnej biopsie na odhalenie možného odvrhnutia transplantovaného orgánu. Objavenie a následné zavedenie cyklosporínu A pri transplantácii srdca a pľúc predstavovalo významný medzník v tejto forme terapie. S týmto imunosupresívnym prípravkom, ktorý potláča imunitu príjemcu, bola transplántácia darovaného orgánu oveľa účinnejšia a nevyžadovala podávanie vysokých dávok steroidov. Zároveň sa minimalizovali komplikácie pri hojení priedušnice, ktoré v minulosti výrazne zvyšovali následnú chorobnosť a úmrtnosť pacientov po transplantácii. Všetky tieto medzníky viedli k zavedeniu transplantácie srdca a pľúc ako vhodnej terapeutickej alternatívy pri kardiopulmonálnych ochoreniach v konečnom štádiu.
Od januára 1982 do júna 2012 Medzinárodnej spoločnosti pre transplantáciu srdca a pľúc nahlásili viac ako 3 500 transplantácií srdca a pľúc (vrátane retransplantácií). Medzi rokmi 2003 až 2012 bolo každoročne hlásených 50-100 takýchto transplantácií, s rovnakým zastúpením mužov a žien. Jednoročná miera prežitia po transplantácii srdca a pľúc dosahuje 65 percent; päťročná miera prežitia je 40-percentná. Kandidátmi na transplantáciu srdca a pľúc sú všeobecne mladšie osoby v terminálnych štádiách závažných ochorení. Transplantačný proces práve im ponúka jedinú nádej na prežitie. Nedostatok darcovských orgánov však spôsobuje, že tento záchranný postup nie je dostupný tak, ako si to situácia vyžaduje.
Transplantácia srdca a pľúc je indikovaná u pacientov s ochorením srdca a pľúc v poslednom štádiu. Pacienti s komplexnými vrodenými srdcovými poruchami, u ktorých nie je možné využitie inej formy liečby, aj pacienti s Eisenmengerovým syndrómom (porucha atrioventrikulárneho kanála, transpozícia veľkých ciev a truncus arteriosus) sa považujú za vhodných kandidátov na tento postup. Ďalšou skupinou sú pacienti s nezvratným zlyhaním pravej strany srdca po sekundárnej pľúcnej hypertenzii a pacienti s cystickou fibrózou a bronchiektázou v konečnom štádiu.
Kontraindikácie
Vek možno pokladať za relatívnu kontraindikáciu. Dolná veková hranica kandidátov na transplantáciu srdca a pľúc nie je definovaná a je obmedzená len dostupnosťou orgánov darcov vhodnej veľkosti. Horná veková hranica závisí od fyziologického veku pacienta, nie od chronologického. Vek 60 rokov je však horným limitom pre väčšinu kandidátov; terapeutické centrá s väčším počtom skúseností však hodnotia pacientov starších ako 60 rokov na základe individuálneho uváženia.
Transplantácia srdca a pľúc nie je technicky zvlášť náročná. Zahŕňa tri dôležité kroky: nájdenie vhodného darcu, odstránenie patologicky pozmeneného srdca a pľúc z tela pacienta a implantovanie orgánov darcu do tela príjemcu. Najčastejšou komplikáciou je krvácanie v procese odstránenia poškodených orgánov pacienta alebo neuchytenie sa štepu, teda darovaného orgánu, ale tiež poškodenie nervu, ktorý vystupuje medzi tretím a piatym krčným stavcom, prechádza nadol pomedzi pľúca a srdce a vstupuje do bránice, a poškodenie jednej z vetiev blúdivého nervu, ktorý inervuje svaly hrtana.
Za prevenciu indikácie kardiopulmonálnej transplantácie sa považuje adekvátna starostlivosť o vlastné zdravie, vyhýbanie sa rizikovým faktorom životného štýlu, ako je fajčenie, stres, sedavý štýl života, nedostatočná fyzická aktivita, neúmerná konzumácia potravín, alkoholizmus, vyhýbanie sa environmentálne znečistenému prostrediu a podobne. V prípade ochorenia srdcovo-cievneho a respiračného systému je dôležitá pravidelná systematická cielená liečba, ktorej úlohou je zabrániť kompletnému zlyhaniu týchto sústav.