Máte doma dieťa, ktoré sa rozplače „len tak“, prekážajú mu štítky na oblečení alebo silno reaguje na zmeny vo svojom okolí? Možno patrí medzi vysoko citlivé deti, ktoré vnímajú svet intenzívnejšie než ich rovesníci. Vysoká citlivosť nie je slabosť, ale vrodená črta nervovej sústavy. Naučte sa ju rozpoznať, pochopiť a podporiť tak, aby sa vaše dieťa cítilo prijaté a samo sebou.
Prvotný vhľad do témy vysoká citlivosť prináša americká psychologička a psychoterapeutka dr. Elaine Aron, ktorá ju začala skúmať začiatkom 90. rokov minulého storočia.
Spoločne s ďalšími odborníkmi definuje vysokú citlivosť ako charakteristickú črtu osobnosti, s ktorou sa človek narodí. Ide teda o vrodenú dispozíciu a nie je možné nadobudnúť ju v priebehu života.
Z biologického hľadiska je táto osobnostná črta daná špecifickým nastavením nervovej sústavy, ktorá vplýva na to, akým spôsobom vysoko citliví ľudia spracúvajú a vyhodnocujú podnety z vonkajšieho prostredia. Štatisticky sa vyskytuje u 15 až 25 % populácie.
Dr. Aron uvádza tieto základné charakteristiky vysokej citlivosti.
Vnímanie vysoko citlivého človeka je intenzívnejšie. Je schopný z vonkajšieho prostredia zachytávať aj tie najjemnejšie nuansy, ktoré bežne iní ľudia nevnímajú. Takýto človek vo veľkej miere najskôr situáciu pozoruje, premýšľa a analyzuje, a až následne koná. Väčšinou to robí nevedome (ako intuícia), ale i vedome (ako dlhodobá a dôsledná analýza pozorovaného).
Nervová sústava vysoko citlivého človeka spracúva podnety z vonkajšieho prostredia do väčšej hĺbky. Ak však ide o situáciu, ktorá je zložitá (obsahuje veľa informácií na zapamätanie), intenzívna (napríklad plná hluku alebo chaosu) alebo trvá príliš dlho, takýto človek sa prirodzene rýchlo vyčerpá a preťaží.
Okolie si tento stav často všimne ako prvé. Preťaženie si však mnohí zamieňajú s poruchami spracovania zmyslových podnetov – podobne ako ich zažívajú ľudia s poruchami autistického spektra, hoci ide o odlišné javy.
Vysoko citliví jedinci reagujú intenzívnejšie na emočne nabité situácie, bez ohľadu na to, či ich vnímajú ako pozitívne alebo negatívne. Emócie radosti či vďačnosti ich môžu ľahko dojať až k slzám.
Okrem silnejšej emočnej reakcie majú aj výraznejší zmysel pre empatiu. Ich nervová sústava, konkrétne tzv. zrkadlové neuróny, reaguje aktívnejšie, keď vidia iných ľudí prežívať silné emócie, napríklad pri pohľade na niekoho, kto plače.
S hĺbkovým spracovávaním a vyhodnocovaním informácií v mozgu súvisí aj schopnosť vnímať jemné detaily. Vysoko citlivým ľuďom to prináša výhody v rôznych situáciách. Napríklad im umožňuje intenzívnejšie a vedomejšie si vychutnať dobré jedlo alebo umelecké dielo.
V medziľudských vzťahoch zase dokážu citlivejšie vnímať neverbálne signály a drobné zmeny v správaní, čo im pomáha lepšie odhadnúť náladu či dôveryhodnosť druhého človeka.
Vysoká citlivosť ako vrodená črta osobnosti sa často zamieňa s precitlivenosťou – stavom, ktorý vzniká v dôsledku nepriaznivých životných okolností, napríklad po traumatických zážitkoch alebo pri fyzickej či psychickej deprivácii (teda vtedy, keď človeku dlhodobo chýba láska, bezpečie alebo citová opora).
Na rozdiel od vrodenej citlivosti má precitlivenosť výlučne obranný a ochranný charakter a zvyčajne sa prejavuje len v určitých životných oblastiach alebo konkrétnych situáciách.
Americká terapeutka Julie B. Rosenshein vo svojej knihe z roku 2013 Parenting the Highly Sensitive Child (Výchova vysoko citlivého dieťaťa) uvádza, že väčšinu vysoko citlivých detí možno na základe ich základných potrieb zaradiť do jednej zo štyroch kategórií citlivosti.
Dieťa citlivé na okolité prostredie a svoje telo
Emocionálne citlivé dieťa (citlivo vníma emócie a medziľudské vzťahy)
Spirituálne citlivé dieťa (veľmi intuitívne správanie)
Sociálne citlivé dieťa (intenzívne vníma zmeny v prostredí a vzťahy)
Toto rozdelenie ukazuje, že ani medzi vysoko citlivými deťmi neexistuje jednotný vzorec prežívania. Niektoré sú citlivé len na konkrétny typ podnetov, iné reagujú intenzívne na viacero faktorov súčasne. Každé dieťa preto vníma svoje okolie inak a potrebuje individuálny prístup.
Ak ste svoje dieťa v niektorých z vyššie uvedených charakteristík spoznali, je dôležité si uvedomiť, že vysoká citlivosť nie je niečo, proti čomu treba bojovať alebo čo treba meniť. Naopak, ak s touto črtou u svojho dieťaťa pracujete s rešpektom a porozumením, môže sa stať jeho silnou stránkou. Pomôžte mu ju rozvíjať a vnímať ako hodnotný dar.
V prvom rade nie je vysoká citlivosť vášho dieťaťa niečo, čo by ste mali meniť alebo potláčať. Keď túto črtu prijmete, dokážete svojmu dieťaťu oveľa lepšie pomôcť zvládať každodenné výzvy. Nech prežíva čokoľvek, každá jeho emócia je skutočná a zaslúži si pozornosť. Keď mu dáte najavo, že ho chápete, pomáhate mu tým budovať zdravé sebavedomie a dôveru v seba samého.
V náročných chvíľach, keď sme unavení alebo frustrovaní, máme často tendenciu zľahčovať emócie svojho dieťaťa. Povieme napríklad: „Veď sa ti nič nestalo“ alebo „Neplač, nie si predsa žiadna citlivka.“ Takéto slová dieťaťu naznačujú, že jeho pocity nie sú v poriadku.
Skúste namiesto toho zvoliť inú reakciu. Môžete povedať napríklad: „Vidím, že ťa to veľmi rozrušilo, chceš sa o tom porozprávať?“ alebo „Rozumiem, že je to pre teba ťažké. Ako ti môžem pomôcť?“ Takýto prístup dieťa upokojí a zároveň mu dá najavo, že jeho emócie sú pochopené a rešpektované.
Ak vaše dieťa čaká dôležitá alebo náročná situácia, je užitočné, ak ho na ňu vopred pripravíte. Väčšinou ide o situácie, o ktorých ako rodič viete dopredu – napríklad prvý deň v škôlke či škole, návšteva u lekára a podobne. Máte tak priestor pracovať s danou témou spôsobom, ktorý je vášmu dieťaťu najbližší a najprirodzenejší.
Veľmi intuitívne prídete na to, čo mu vyhovuje najviac – či už rozhovor o tom, čo ho čaká, alebo nácvik situácie formou hry.
Vysoká citlivosť sa prejavuje aj tým, že dieťa potrebuje viac času na spracovanie všetkých podnetov, ktoré počas dňa zažilo. O to dôležitejšie je byť zhovievaví najmä po rušnom alebo emočne náročnom dni, napríklad po detskej oslave.
V takýchto chvíľach mu doprajte nerušený čas v tichu a osamote. Pomôže mu to upokojiť preťažený nervový systém a usporiadať si všetko, čo počas dňa zažilo.
Zosmiešňovanie alebo zľahčovanie emočného prežívania dieťaťa narúša jeho osobnostnú integritu a bráni zdravému rozvoju sebavedomia. Vysoko citlivé deti takéto prejavy vnímajú obzvlášť intenzívne – odmietnutie, kritiku či posmech prežívajú hlboko a dlhodobo.
Dôležité je preto vytvoriť im bezpečný priestor, kde sa budú môcť slobodne vyjadriť bez obáv, že budú súdené alebo zosmiešnené. V detskom veku sú najprirodzenejšími spôsobmi vyjadrenia vnútorného sveta hra, tvorivé aktivity, kreslenie, modelovanie či iné formy kreativity. U starších detí môže ísť aj o rozhovor alebo písanie denníka.
Dlhodobým riešením pre rodičov vysoko citlivého dieťaťa nemá byť snaha ochrániť ho pred každou nástrahou či situáciou, ktorá by ho mohla rozrušiť.
Oveľa užitočnejšie je ponúkať mu výzvy postupne – s podporou, porozumením a bezpečným vedením. Práve vďaka tomu sa dieťa môže učiť, ako zvládať náročné situácie a vytvárať si vlastné stratégie, ktoré mu pomôžu preťaženie úspešne prekonať.
Vysoko citlivé deti veľmi intenzívne vnímajú nálady ľudí vo svojom okolí. Často sa preto podvedome prispôsobujú, len aby nikoho nesklamali, aj za cenu vlastného nepohodlia.
Pomôžte im pochopiť, že je úplne v poriadku stanoviť si vlastné hranice a povedať „nie“, keď je to potrebné.
Každá silná stránka citlivého dieťaťa sa môže stať jeho slabinou, ak jej nevenuje dostatok pozornosti a rešpektu. Práve vedením k sebaúcte a jasnému vymedzeniu sa im pomáhate rozvíjať ich prirodzený potenciál.
Obsah na Lekar.sk vychádza z aktuálnych vedeckých poznatkov a konzultácií s odborníkmi. Použili sme nasledovné zdroje