Čo by mali spĺňať zdravé topánočky či prezuvky pre deti?

Topánočky a tiež prezúvky pre malé deti a predškolákov by mali byť:

• primerane dlhé – asi o 1,2 až 1,4 cm dlhšie oproti dĺžke chodidla, aby poskytli prstom dostatok priestoru a mali rezervu aj na rast nôžky (príliš malé topánky začnú deformovať prsty, príliš veľké síce chodidlo nepoškodzujú, no horšie držia na nohe a zvyšujú riziko úrazov)  
• so širokou špičkou – obuv by nemala tlačiť palec k ostatným prstom
• ohybné – aby podošva po celej dĺžke nebola tuhá a umožňovala voľný pohyb, tiež zvršok musí byť mäkký a dovoľovať pohodlnú chôdzu
• ploché – teda bez nadvihnutej špičky či päty
• priedušné – aby bol zvršok topánky schopný prepúšťať vzduch, takže najlepšie mäkká koža či textil 
• bez tvarovanej stieľky – klenba nožičky nemá byť podopieraná
• nešmykľavé – aby podrážka dokázala primerane priľnúť k povrchu
• ľahké – nech zbytočne nezaťažujú a neoberajú dieťa o energiu, zvykne sa udávať, že navýšenie hmotnosti topánok o 100g znamená, že za deň dieťa nohami zodvihne o jednu tonu navyše
• členkové alebo s pevnou pätou – do troch rokov by mali siahať topánočky po členky, neskôr stačí pevná päta, teda nie voľné šľapky 

Takže v skratke: Pre batoľatá, ale aj škôlkarov odporúčajú ortopédi členkovú obuv so spevnenou pätou a len veľmi jemne tvarovanou stieľkou, bez podpory klenby. Prsty môžu byť voľné, ak je topánočka zavretá, musí byť dlhšia ako chodidlo dieťaťa – malé deti majú znížený prah bolesti a tak „nereklamujú“ ani topánky, ktoré ich tlačia či niekde omínajú. Najmä pevný opätok, čiže časť topánky, ktorá obopína pätu, je dôležitá aspoň do 6 rokov, pretože poskytuje pevnú oporu členku a tým zaisťuje vývoj nohy v správnom anatomickom postavení. (pozor, opätok nie je podpätok, opätok obopína pätu, podpätok je zadná vyvýšená časť podrážky) 

 

Detské topánočky nemajú mať podpätky, päta by oproti zvyšku chodidla nemala byť vyvýšená o viac ako 5 mm. Treba si všímať aj rôzne módne prešívania a švy, ktoré pri nevhodnom umiestnení môžu dieťa tlačiť alebo ovplyvňovať ohybnosť topánky. Dôležité je vyberať topánky so šnurovaním alebo so suchým zipsom, ktoré umožnia dobrú fixáciu nohy. Obuv mokasínového typu pre malé deti vhodná rozhodne nie je. Koženka či plast sú určite lacnejšie ako kožené topánočky, no sú výrazne tvrdšie, nedokážu sa chodidlu prispôsobiť, noha v nich nedýcha a zadržiavajú vlhkosť. Vnútorná vložka by mala byť z textilu alebo usne, ktoré dobre absorbujú pot. 

 

Pri kúpe topánočiek či prezuviek je najlepšia stará dobrá metóda – obkresliť chodidlo dieťaťa na papier, vystrihnúť ho a túto šablónu buď priložiť na vložku, ak sa z obuvi dá vybrať, alebo ju vložiť do topánky. Veľkosť nohy dieťaťa a topánky treba kontrolovať asi každé dva mesiace, lebo nôžka rýchlo rastie.

Dieťa so zdravými nohami nepotrebuje podľa odborníkov žiadne špeciálne ortopedické prezuvky či topánky, ani žiadne ortopedické vložky do topánok. Tie síce držia klenbu, ale preberajú tak funkciu väzivového a svalového systému a klenba preto nie je nohou držaná aktívne. Viacerí odborníci pred ortopedickými vložkami u detí so zdravými nohami doslova varujú, pretože sa im to môže vypomstiť v dospelosti. Švajčiarsky lekár, odborník na biomechaniku upozorňuje, že až 85% detí nosí ortopedické vložky zbytočne. Iní odborníci tiež upozorňujú, že deti asi do 6 rokov by nemali mať na nohách topánky dlhšie ako osem hodín denne, pretože to zvyšuje pravdepodobnosť plochých nôh.

Najmä fyzioterapeuti, medzi nimi aj vysoko uznávaný český profesor PaeDr. Pavel Kolář, PhD., prednosta Kliniky rehabilitácie a telovýchovného lekárstva 2. LF UK a FN Motol, uprednostňujú pred topánkami s pevnou pätou chodenie naboso. Pevná členková obuv podľa profesora Kolářa bráni dieťaťu, aby mohlo realizovať vrodené motorické vzory, posilňovať dôležité svaly okolo členkov a budovať si správne klenbu chodidla. Vždy, keď je to možné, je vhodné nechať dieťa chodiť bosé v rôznych terénoch – po tráve, kamienkoch, piesku, hline, hore do kopca, dolu…

 

Odporúčania chodenia naboso asi viedli výrobcov k navrhovaniu celokoženej „barefoot“ obuvi, ktorá má na jednej strane chrániť nohu, no zároveň jej dávať takú voľnosť, akoby bola bosá. Ortopédi aj fyzioterapeuti však majú k trendovým mäkkým koženým „capačkám“, ktoré sú výrobcami propagované ako vhodné prvé topánočky, výhrady. Je síce pravda, že nôžka je v nich oveľa slobodnejšia ako v pevných členkových topánkach, no chôdza naboso je zdravá na mäkkom, nerovnom, prírodnom teréne, nie po tvrdej rovnej dlážke bytu či po asfalte na chodníkoch. Bez konzultácie s lekárom topánky typu barefoot pre deti neodporúčajú, a už vôbec nie na celodenné nosenie. 

A aké prezuvky sú vhodné pre mladších školákov? Mali by spĺňať prakticky rovnaké kritériá ako topánky pre menšie deti, ale od šesť rokov nie je potrebná pevná päta. Noha je už dozretá a nepotrebuje také pevné držanie. Prezuvky by hlavne mali na nohe dobre držať, vhodné sú plátenné tenisky či klasické textilné papučky s uzavretou pätou, alebo kožené poltopánky na šnurovanie či suchý zips. Čiže pohodlná mäkká obuv z materiálov, v ktorých môže noha dýchať. Môžu to byť aj sandále, ale s remienkom cez pätu, teda nie šľapky.

 

Veľkosť obuvi u školákov treba kontrolovať asi raz za pol roka, rast už nie je taký rýchly, ako u menších detí. Ortopedickú obuv na mieru alebo ortopedické vložky potrebuje len minimum detí, ktorým ich predpíše odborný lekár. Do šiestich rokov je ich predpisovanie podľa niektorých autorov málo vedecky podložené. Ani u tých sa ale nemožno spoliehať len na obuv a v záujme správneho postavenia chodidla či celej nohy je potrebné cvičiť vhodné rehabilitačné cviky od fyzioterapeuta.