Myslela som si, že viem behať. Síce nie extra rýchlo, ale aspoň správne. Navyše, nič ma pri ňom nebolí, aj beh nad 30 km zvládam. Nikdy som nebola zranená, a to hrám 30 rokov basketbal. Bola som preto zvedavá, čo mi ukáže nový typ diagnostiky Run3D.
Pomocou tejto technológie tri 3D kamery zaznamenávajú snímače pripevnené na tele a teniskách. Vďaka nim dokáže pri pohybe softvér vyhodnotiť namerané údaje. „Ešte si tie tenisky neobúvajte,“ hovorí mi sympatická fyzioterapeutka. „Najskôr na ne nalepím reflexné body,“ dodáva. Moje tenisky začala premeriavať, potom na ne dôsledne nalepila strieborné guličky.
Čakám, kým ich začne lepiť aj na moje nohy, to ešte chvíľu potrvá. Najskôr mi špeciálnym prístrojom odmeria silu rôznych svalových skupín na nohách a ohybnosť v kĺboch.
Dozvedám sa, že moja ľavá noha je v niektorých ukazovateľoch silnejšia ako pravá a ani kĺby v nich nemám rovnako ohybné. Robím drep na jednej nohe, potom na druhej: „Tie členky vám dosť lietajú.“ Zneistiem. „Ako lietajú? Veď stojím,“ pomyslím si. Nerozumiem jej, keďže som doteraz u žiadneho fyzioterapeuta nikdy nebola.
Keď mám všetko pomerané, prichádza na rad upevňovanie guličiek na nohy – členky, kolená, lýtka, stehná, bedrá, kríže. Na páse zvolíme pohodové konverzačné tempo, akým je pre mňa zhruba 5:30 min/km. Ešte sa zasmejem, lebo na monitore pred sebou vidím kostru od pása nadol, ako krásne prepletá nohami – presne, ako sa hýbem.
Vedľa nej naľavo sú vymenované ukazovatele, ktoré systém vyhodnocuje. „Keď budú biele, sú v poriadku. Keď budú červené, sú mimo ideálnych hodnôt,“ vysvetľujú mi. Chvíľočku sa zahrejem a ideme na to. Samotné meranie trvá 30 sekúnd.
„To čo je?!“ zdesím sa. Skoro všetky hodnoty mám červené, aj keď behám najprirodzenejšie, ako sa dá! Lenže, to si len myslím. Pri retrainingu totiž skúšam štýl behu upraviť podľa pokynov fyzioterapeutky. Po spustení systému na aktívnom grafe vidím, ako sa moje hodnoty menia pri každej zmene štýlu.
Retraining robíme pri tempe 5:00 približne 16 minút. Ukazuje sa, že keď bežím rýchlejšie, bežím aj správnejšie. Najskôr mám skúsiť trochu viac vystrčiť zadok – teda vysunúť panvu dozadu. Nie je mi to prirodzené, necítim však, že by bol beh kvôli tomu namáhavejší. Viaceré červené riadky sa dokonca menia na biele.
„Teraz skúsime upraviť šírku kroku, lebo beháte ako modelka na móle.“ Chodidlá ukladám na zem približne 4 až 5 cm od seba, ideálne by to v mojom prípade malo byť zhruba 9 až 10 cm. Skúšam to, stále myslím na vysunutý zadok. Na tento štýl behu si budem dlhšie zvykať. Vďaka radám fyzioterapeutky opäť ubudlo z červených čísel a beh sa mi zdá oveľa menej namáhavý.
S čím však neviem nijako pohnúť, je zmiernenie vychýlenia panvy nabok, či zlepšenie odvíjania palca nohy od zeme a zopár ďalších vecí. Myslím, že požiadam nejakého fyzioterapeuta o pomoc.
O dva dni ma v e-maili čakajú kompletné výsledky – odborná časť pre zdravotníka a laická pre mňa, vrátane pomerne podrobných odporúčaní. Mám čo robiť, aby som čo-to na sebe vylepšila. Ak vďaka tomu budem behať rýchlejšie a vyhnem sa možným zraneniam, určite to za to stojí.
Bližšie informácie o diagnostike sa dozviete v tomto rozhovore.