„Nerev, veď si predsa chlap,“ hovoríme často chlapcom už od útleho veku. Láskavosť im tým nerobíme. Skôr naopak. Vytvárame živnú pôdu pre budúce problémy s psychickým zdravím i vzťahom k ženám.
Štatistiky hovoria jasne. Muži v počte samovrážd jednoznačne vedú. V roku 2021 na Slovensku dobrovoľne ukončilo svoj život 548 ľudí. Až takmer 82 % patrilo, ako často hovoríme, k silnejšiemu pohlaviu. Na poplach bijú aj čísla Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO), ktoré odhaľujú globálnu situáciu. Ukazujú, že každý rok dobrovoľne odíde zo sveta viac ako 700 000 ľudí. Celosvetovo je to 2-krát viac mužov ako žien.1,2,3,4
U mužov však v porovnaní so ženami zaznamenali menej neúspešných pokusov o samovraždu. Štúdia ukazuje, že ženy zvyčajne volia menej násilné metódy. Síce sa častejšie siahnuť na život pokúsia, no zriedkavejšie to dotiahnu do konca. Nemajú nutne úmysel umrieť, skôr volajú o pomoc. Na druhej strane, u mužov vidno, že sú pevnejšie rozhodnutí. Volia oveľa násilnejšie metódy, ktoré ťažšie niekto dokáže zvrátiť.
Prečo je to však tak, prečo muži odchádzajú zo sveta vlastnou rukou častejšie, hoci, napríklad u žien prevláda diagnóza depresie, ktorá je veľkým rizikovým faktorom? 5,6,7
Rozmýšľali ste niekedy, ako sú, napríklad vo filmoch, zobrazovaní muži? Zastávajú úlohu ochrancov, vodcov, obrancov práv slabších, nenahraditeľných živiteľov rodiny. Sú bezohľadne ambiciózni, často tvrdí až agresívni. Takých, čo pustia slzu, alebo inak prejavujú emócie, nevidno. Tento obraz muža má v našej spoločnosti stále silné miesto.
Poukázali na to v Pew Research Center. Americký think tank, teda skupina odborníkov, ktorí poskytujú rady a nápady na konkrétne politické alebo ekonomické problémy, pred niekoľkými rokmi realizovala zaujímavý výskum. Na vzorke 4 573 ľudí zisťovali, aké vlastnosti si spoločnosť najviac cení na mužoch a ženách.
Respondenti použili v odpovediach viac ako 1 500 jedinečných slov opisujúcich vlastnosti. Niektorým pripisovali iný význam a emócie, keď hovorili o mužoch, a iný, ak hovorili o ženách.
Napríklad slovom krásny opisovali takmer výhradne ženy. Na druhej strane, slovo živiteľ priradili iba k mužom. Ak použili slovo silný, mužov charakterizovalo pozitívne, no ženy negatívne. Vlastnosti ako súcitný a starostlivý zase považovali za vítané u žien, ale u mužov ich vnímali skôr ako negatívne.8
Znamená to, že chlapi nie sú starostliví, súcitní alebo emocionálni? To určite nie. Lenže spoločnosť, ktorá sa stále drží zastaraných stereotypov, si na nich tieto črty neváži. Vedie „silnejšie pohlavie“ k presvedčeniu, že sú nepodstatné. Vytvára nezdravé a nerealistické chápanie toho, čo znamená byť mužom.9,10
Nastavenie spoločnosti sa odráža aj vo výchove chlapcov. Už od malička ich priamo alebo nepriamo vedieme k tomu, aby potláčali „nežiaduce“ emócie. Nemali by dať najavo strach či smútok, a radšej ich nahrádzať húževnatosťou, silou, dominanciou, tvrdou vyrovnanosťou a agresivitou.
Tlačíme ich do typicky chlapských záľub a činností. Nemôžeme predsa dopustiť, aby syn maľoval, tancoval, či varil. Mal by predsa hrať futbal alebo rúbať drevo.
Stáva sa tiež, že už u menších chlapcov ospravedlňujeme hrubé správanie či narcizmus. Mávneme rukou, povieme si, že chalani sú proste takí. Niektorí rodičia sa k tomu nebránia ani zľahčovaniu a zosmiešňovaniu pocitov „malých mužov“.9,10
To však nie je spôsob, ako vychovať emocionálne zdravého chlapa. Skôr naopak. Výchovou plnou rodových predsudkov negatívne ovplyvňujeme, ako bude v budúcnosti vyjadrovať emócie a správať sa k ostatným.
Výsledkom môže byť až toxická maskulinita. Stav, keď muž, až do miery, ktorá mu škodí, odmieta akékoľvek odchýlky od stereotypného štandardu mužnosti. Tlak, ktorému muži čelia, aby sa správali podľa zastaralých noriem, je obrovský, doslova toxický. Vedie ich k rizikovým činnostiam, bráni im vyhľadať pomoc a v konečnom dôsledku ohrozuje ich životy.10,11,19
„Nebuď baba,“ hovorí sa chlapcom už od malička. Čo si z toho odnesú? Že ženskosť, byť ženou je niečo negatívne. Vytvára sa v nich presvedčenie, že je to slabšie a menej inteligentné pohlavie, ktoré si nezaslúži rovnakú úctu a rešpekt. Učia sa, že je normálne pozerať sa na ne zvrchu, znevažovať ich, či úplne ignorovať. Toxická maskulinita vedie až k presvedčeniu, že hodnota ženy takmer výlučne závisí od jej fyzického vzhľadu a od toho, čo môže mužovi ponúknuť po sexuálnej stránke.
Výsledok? Domáce násilie, sexuálne obťažovanie, kultúra znásilnenia s tendenciami pripisovať vinu obeti alebo spoločnosti. Veď prečo by nemohol, chalani sú predsa takí. Možno zdanlivo neškodná veta pri „malých drsniakoch“ na detskom ihrisku, no od nej už nie je ďaleko k výhovorkám pre násilné správanie alebo nerešpektovanie hraníc.10,11,19
Toxická maskulinita môže výrazne ovplyvniť fyzické aj duševné zdravie. Skúste sa zamyslieť, koľko mužov vo vašom okolí vôbec nechodí k lekárovi. Kompletne zanedbávajú preventívne prehliadky, a nenechajú sa vyšetriť ani keď sú chorí, alebo mali úraz. Veď im nič nie je, nejako to rozchodia.
Potvrdzuje to aj výskum, podľa ktorého sa za týmto správaním často skrývajú obavy, že budú považovaní za slabých a neschopných zabezpečiť rodinu.19,20
Ešte horšia je situácia v prípade duševného zdravia. Depresia a samovražda patria medzi hlavné príčiny úmrtia mužov. Napriek tomu je pravdepodobnosť, že vyhľadajú pomoc odborníka na duševné zdravie oveľa menšia. S návštevou psychológa či psychiatra sa spája veľká stigma. Ak niekto chodí na terapiu, zaškatuľkujeme ho ako blázna.
Svoju úlohu zohráva i „dokonalý“ obraz muža v spoločnosti. Silný, sebestačný a schopný muž potom vníma terapiu ako kruté priznanie, že to sám nedokáže, že nie je dosť dobrý. Ak sa aj odhodlá, čelí ďalšej prekážke. Nedokáže sa otvoriť. Celý život ho predsa učili, že má emócie potláčať a ignorovať, a teraz má o nich zrazu hovoriť?14,15,16
Ako sme spomínali, na chlapcov je už od mala vyvíjaný tlak, aby nevyjadrovali emócie, ktoré k „správnemu mužovi“ nepatria. Učia sa negatívne pocity ako strach či smútok potláčať. Neučia sa však, ako s emóciami pracovať, byť zraniteľní, zdravo sa vyrovnať s traumou alebo so stresom.
Tým trpí nielen ich duševné zdravie. Ak považujú prejavy lásky a zraniteľnosti za slabosť, znemožní im to vytváranie zdravých a láskyplných vzťahov.10,11,19
Bez ohľadu na to, ako veľmi sa im bránia a popierajú ich, muži negatívne emócie majú. Zažívajú traumy, srdcervúce momenty, zlé dni. Hromadia sa v ich vnútri, vrú a nejako sa musia dostať von. Niekedy je to nebezpečným a sebadeštrukčným spôsobom.
Muži sa preto často zameriavajú na aktivity, ktorými si (nakrátko) zvýšia produkciu dopamínu (hormónu šťastia), a tým odvracajú pozornosť od toho, že sa cítia zle. Negatívne udalosti či pocity „vypínajú“ súťažením, rizikovými športmi a činnosťami, sexom, rýchlou jazdou, alkoholom i drogami.
Výsledkom je, ako ukazujú aj štatistiky, že u mužov príčina smrti častejšie súvisí s alkoholom, rizikovým sexuálnym správaním či s dopravnými nehodami. Frekventovanejšie sa tiež stávajú závislými od drog.14,15,17,18
Zvládacím mechanizmom muža bývajú aj násilie a hnev. Nimi si často chráni svoju zraniteľnosť. Ublížil mu niekto? Zranil jeho city? Radšej, než by to priznal, dotyčnému jednu „tresne“, alebo mu to vráti poriadne hrubým či urážlivým komentárom. Spoločnosť ho prinútila ignorovať pocity, takže nevie, kam a ako zdravo smerovať svoj hnev. Síce tým v podstate volá o pomoc, no skôr sa dočká nálepky „bitkár“ či „agresor“.10,19
Psychiatrička Natália Kaščáková sa dlhodobo venuje skúmaniu psychickej traumy získanej v detstve. Spolu s tímom ďalších kapacít v odbore zrealizovali výskum, kde zisťovali, ako sa trauma z detstva podpisuje na fyzickom a psychickom zdraví i vzťahoch v dospelosti.
Prišli napríklad na súvislosť medzi emočným týraním a rôznymi ochoreniami ako astma, alergie, vysoký tlak, cukrovka, obezita alebo chronické bolesti. Z výskumu vyplynulo, že z ľudí, s ktorými bolo zle zaobchádzané, sa zdravotné problémy objavili predovšetkým u chlapcov. Ukázalo sa, že rôzne formy zlého zaobchádzania, kam patrí aj emočné zanedbávanie, na nich vplýva viac a horšie. Pritom pri chlapcoch sa na emočnú výchovu, výživu a náklonnosť sústredíme oveľa menej.12,13
Deti sa najviac učia pozorovaním. Sledujú nás a kopírujú naše dobré aj zlé návyky a správanie. Synovia si všimnú, ako sa otec správa k opačnému pohlaviu, či sa vyhýba návšteve lekára, ako reaguje, keď je nahnevaný. A budú reagovať rovnako. V prvom rade preto venujte pozornosť svojmu duševnému zdraviu, pracujte na sebe a choďte pozitívnym príkladom. Máte s tým starosti? Skúste to priznať. Veku primeraným spôsobom, samozrejme.
Rozdeľovať emócie na dobré a zlé, také, ktoré „musia“ skryť, je cesta do pekla toxickej maskulinity. Synovi radšej už od útleho veku vysvetľujte, že sa v rôznych momentoch a situáciách môžeme cítiť i zle – smutní, vystrašení či zranení. Zdôraznite, že je v poriadku tieto pocity mať a vyjadriť ich. Hoci aj plačom.
Je super pocity vyjadriť, no ešte lepšie je dať ich najavo zdravým spôsobom. Napríklad tým, že nebudeme pri hneve hádzať predmetmi. Dnes už existuje množstvo veku primeraných aktivít a techník, ktoré nám pomôžu upokojiť sa. Stačí si spomenúť na obyčajné počítanie do desať.
Rovnako dôležité sú spôsoby, ako emócie a negatívne zážitky spracovať a vyrovnať sa s nimi. Ukážte chlapcovi, že pomôže vyplakať, vyrozprávať, či odreagovať sa. Veďte ho k fyzickým aktivitám, ktoré sú v tomto prípade veľmi prospešné. Veď čo môže byť príjemnejšie, než zbaviť sa hnevu skákaním na trampolíne alebo pri tanci.
Násilie v najrôznejších podobách na nás dnes číha za každým rohom. Nevyhneme sa mu vo filmoch, knihách, hrách, ani v textoch pesničiek. Vďaka internetu sa k nemu ľahko dostanú aj deti.
Zakazovať kompletne všetko však nie je riešením, ani sa to nedá. Venujte ale pozornosť tomu, čo dieťa pozerá, číta, aké hry hráva, do akej miery a závažnosti je násiliu vystavené. Obsah, ktorý konzumuje, by mal byť v prvom rade primeraný veku a rozmanitý. Takisto je dôležité, aby ste sa o ňom rozprávali.
V dobe, v ktorej má ešte stále miesto zastaraný štandard mužnosti, je jednou z najdôležitejších vecí chlapcovi už od malička vštepovať, že zraniteľnosť a žiadosť o pomoc nie sú znakom slabosti. Že nemusí riešiť problémy sám.
Ako? Najlepšie tým, že budete pozitívnym vzorom. Ste nervózny alebo frustrovaný z práce? Povedzte to nahlas a spýtajte sa syna, či vám nepomôže odreagovať sa, napríklad tak, že si vami pôjde zabehať.
Nepoznáte odpoveď na otázku, ktorú sa spýtal? Priznajte to a spoločne ju nájdite v knihe alebo na internete. Chlapec sa naučí, že nikto nemá všetky odpovede a niekedy dokonca aj dospelí potrebujú pomoc.
Keď sa niečo deje, hľadá dieťa pomoc predovšetkým doma. Alebo by aspoň malo. Ako to docielite? Venujte sa mu, trávte spolu čas, rozprávajte sa. Urobte z domova bezpečné miesto, kde sa má o koho oprieť a môže sa podeliť o svoje pocity. Uisťujte ho, že za vami môže zakaždým prísť.
Robte to však nielen slovami, ale najmä činmi. Ak dieťa uvidí a na vlastnej koži zažije, že ste k jeho emóciám, a tomu, čo prežíva, citlivý a pozorný, príde sa porozprávať. V prípade, že jeho pocity zľahčujete, či znevažujete, hoci aj nevedomky, bude hľadať pomoc inde. Alebo, ešte horšie, nebude ju hľadať vôbec.
O väčšine chorôb platí, že čím skôr a v menej závažnej forme ich odhalíme, tým ľahšie sa vyliečime. Podobne je to aj s toxickou maskulinitou či budúcim nezdravým vnímaním toho, aký má byť muž. To, čo začína ako neškodná drobnosť, môže neskôr prerásť v nebezpečné alebo sebadeštruktívne správanie.
Venujte preto pozornosť tomu, aký je chlapec k dievčatám, ako o nich hovorí. Ako reaguje, keď ho niekto nahnevá a podobne. Všímajte si zmeny v jeho správaní, ktoré by mohli naznačovať, že má problémy. Neberte na ľahkú váhu, ak vás na niečo také upozorní tréner alebo učiteľ. Ak viete, že sa niečo deje, ľahšie mu poskytnete pomoc a podporu, ktorú potrebuje.11,21
Zadržiavanie sĺz neprospieva duševnému zdraviu, môže sa však odraziť aj na zdraví fyzickom. Prečo nám škodí maskovanie skutočných pocitov a…
Vedeli ste, že so stresom vám môže pomôcť aj spievanie či viac smiechu? Obe aktivity totiž dokážu naštartovať takzvaný blúdivý…
Zvyknete si v stresujúcom období dopriať pred spaním pohárik? Alebo sa tvárite, že vaše problémy neexistujú? Naša reakcia na stres…
