Predstavte si, že sedíte osamote, zahĺbený do pochmúrnych myšlienok. Vnútorným monológom ste dospeli k tomu, že ste úplne nanič, totálne bezcenný. A zatiaľ čo sa strácate v úvahách, príde k vám váš pes, ľahne si a olíže vám nohu: vzdá vám svoj hold. Váš pes nie je schopný uvažovať, že by mohol mať rád a obdivovať niekoho iného viac ako vás. Ste preň vrcholom ľudskej dokonalosti.
Pod pojmom animoterapia (z angl. animal – zviera, podľa iných názorov z lat. anima – duša) sa vo všeobecnosti myslí doplnkový typ terapie, ktorý využíva pozitívne pôsobenie zvierat na emocionálne a fyzické zdravie človeka. Ukazuje sa, že prítomnosť priateľského zvieraťa povzbudzuje sociálny kontakt nielen s daným zvieraťom, ale aj medzi ľuďmi, ktorí sú jeho súčasťou. Tento účinok sa zvyčajne popisuje ako tzv. efekt sociálneho katalyzátora.
Ukazuje sa tiež, že kontakt so zvieratami má potenciál zlepšovať kardiovaskulárne zdravie človeka, znižovať stresové reakcie a napomáhať lepšiemu fungovaniu imunitného systému. Niekoľko výskumov tiež poukazuje na upokojujúcu úlohu oxytocínu, ktorý sa uvoľňuje pri interakcii majiteľa s jeho vlastným domácim miláčikom.
Treba však poznamenať, že dokumentované výskumy sa opierajú najmä o nepriame zistenia cez sebaposudzovacie škály. Potrebujeme preto ešte ďalšie skúmania, aby sa jednoznačne potvrdilo, že existuje priama súvislosť medzi vlastnením domáceho zvieraťa a zlepšeným zdravím.
V súvislosti so vznikom animoterapie sa najčastejšie spomína výskum psychoterapeuta Borisa Levinsona. Môžeme ho považovať za začiatok moderných intervencií, pri ktorých asistovalo zviera. Levinsonov pes podporil komunikáciu s chlapcom, ktorý sa s ním na predchádzajúcich sedeniach vôbec nerozprával.
Levinson bol tak prvým profesionálne vyškoleným lekárom, ktorý formálne predstavil a zdokumentoval spôsob, akým môžu spoločenské zvieratá urýchliť rozvoj vzťahu medzi pacientom a terapeutom, a zlepšiť tak motiváciu pacienta. Známy je najmä jeho článok Pes ako koterapeut (1962) a kniha Psychoterapia detí orientovaná na domáce zvieratá (1969).
Pohľad behaviorálnej biológie a evolučný pohľad odhaľujú, že ľudia a zvieratá majú rovnaké mozgové a fyziologické štruktúry a mechanizmy, ktoré sú podkladom sociálneho správania. To tvorí základ pre predpoklad, že ľudia a zvierací spoločníci sú schopní vytvárať skutočné vzťahy.
Ukazuje sa, že emocionálna komunikácia medzi zvieratami a ľuďmi nie je jednostranná. Kultivovaná spoločnosť človeka do veľkej miery vyhovuje aj zvieraciemu spoločníkovi. Zviera teda nie je len terčom ľudskej náklonnosti. Zdá sa, že narastajúcu nerovnováhu medzi zvyšovaním hladín stresu a klesajúcimi možnosťami, ako ich znížiť, môžu aspoň čiastočne vykompenzovať domáce zvieratá. A to je dôležité, pretože sociálny kontext je najdôležitejším faktorom, ktorý ovplyvňuje naše zdravie.
Jednoznačným predpokladom pre nastolenie pozitívnych účinkov ľudsko-zvieracích vzťahov je, aby bolo zviera „chované“ v súlade so svojimi potrebami, aby sa zaujímalo o ľudí a dokázalo sa s nimi socializovať a aby istý čas trávilo spoločnými aktivitami. Iba dobrý vzťah so zvieraťom – nielen obyčajné vlastnenie – môže priniesť pozitívne účinky na ľudsko-zvieracie interakcie.
Ako dokumentujú viaceré štúdie, vlastnenie domáceho zvieratka môže pomôcť najmä pacientom s chronickým ochoreniami.
To, ako si ľudia dokážu vytvárať silné vzťahy so zvieratami a a ako môžu byť tieto vzťahy prospešné, najlepšie vykresľujú skutočné príbehy. V štúdii z roku 2013 ich popisuje kolektív autorov okolo psychológa Henriho Juliusa z Rostockej univerzity.
Tim, 7-ročný chlapec, stratil oboch rodičov po predávkovaní heroínom šesť mesiacov pred začiatkom terapie hrou. Počas prvých dvoch mesiacov liečby bol extrémne uzavretý. To sa dramaticky zmenilo, keď bol na jednom sedení prítomný aj terapeutov pes Toto. Keď chlapec vošiel do miestnosti, psík ho nadšene privítal a on reagoval pozitívne.
Počas nasledujúcich sedení väčšinu času psa hladkal a objímal. Raz mu Toto oblízol líca a Tim začal plakať. Objímal Tota a asi polhodinu bez prestania, plakal a rozprával psovi o smrti rodičov. Pri ďalších sedeniach mohol terapeut vytvoriť s chlapcom dôverný vzťah, čo umožnilo spracovať traumu jeho straty.
Eva a Olle boli 20 rokov manželia. Olle mal vysokú funkciu v textilnom priemysle, ale pred desiatimi rokmi odišiel do dôchodku. Eva bola od neho o desať rokov mladšia a bola ešte veľmi pracovne aktívna. Veľa času trávila v práci a na cestách. Olle sa nudil, cítil sa osamelý a zbytočný. Stále sa sťažoval a chcel, aby s ním Eva trávila viac času. Evu to hnevalo, lebo svoju prácu milovala a nemala v úmysle skončiť. Ich vzťah bol napätý a stále sa hádali.
V snahe vyriešiť tieto problémy si kúpili šteniatko. Obaja milovali starostlivosť o malého fúzača, ktorý v oboch otvoril starostlivú a milujúcu stránku. O rok neskôr Olle u seba vnímal, že si počas dňa užíva príjemnú spoločnosť psa a už sa nepokúšal udržať Evu doma. Po čase sa milujúce správanie prenieslo aj na jeho partnerku a atmosféra medzi nimi začala byť príjemnejšia.
Zdravie pani Ely začalo upadať, keď v priebehu štyroch rokov prišla o manžela a dve blízke priateľky. Mala ťažkosti s chôdzou a začala byť zábudlivá. Jej tri deti a vnúčatá žili v iných mestách. Na svoje 76. narodeniny sa rozhodla, že sa presťahuje do zariadenia s asistovaným bývaním, ale jej pocity osamelosti sa po presťahovaní ešte zhoršili. Jedného dňa sa s obyvateľmi zariadenia stretli výskumníci z univerzity. Informovali ich o projekte a pýtali sa, kto by sa chcel zúčastniť na výskume a starať sa o andulku. Keďže pani chovala domáce zvieratá, keď boli deti malé, prihlásila sa a vybrali ju, aby sa starala o vtáčika. Fritzi jej zmenil život.
Opatrovať ho a rozprávať sa s ním jej pomohlo uvedomiť si, ako veľmi jej chýbalo byť pre niekoho potrebná. Ráno sa jej ľahšie vstávalo, išla si dokonca kúpiť knihu o vtákoch. Pani Ela sa spoznala s ďalšími chovateľmi vtákov a rozprávali sa o zdraví, správaní a zvykoch pri kŕmení svojich malých spoločníkov. Nemohla uveriť, koľko potešenia jej do života priniesol malý vtáčik.
Naučiť sa čítať bolo pre Billa, 7-ročného druháka, ťažké. Vždy, keď musel čítať pred učiteľom a spolužiakmi, očakával zlyhanie. Srdce mu bilo rýchlejšie a bol napätý. Často si mýlil písmenká, zajakával sa. Spolužiaci sa smiali, učiteľ krútil hlavou a Bill zažíval mentálny blok. Nedokázal už prečítať ani slovo. Popritom odmietal trénovať čítanie aj doma. Potom začal navštevovať šesťtýždňový program asistovaného čítania so zvieratami.
Namiesto toho, aby čítal pred učiteľom alebo pred triedou, každý druhý deň čítal príbeh terapeutickému psovi Scooterovi. Keď mu Bill čítal, bol veľmi motivovaný, sedel vedľa neho a hladkal ho. Tým sa Bill upokojil a už nebol taký napätý. Aj v čítaní robil dobré pokroky.
Connor, 25-ročný muž, strávil dva roky vo väzení. Vyrastal v zlej štvrti, zaplietol sa do gangu, díloval a jedného dňa sa dostal do bitky. Vo väzení bol v programe, v ktorom väzni pracovali s mustangami. Cieľom programu bolo, aby zvieratá skrotili a pripravili ich na terapiu jazdením s invalidmi. Až dovtedy Bill nebol s koňmi v kontakte. No keď sa zoznámil s Peppermintom, kedysi divokým koňom, ktorého mal vytrénovať, aby bol spoľahlivý a jemný, cítil spojenie.
Spočiatku bolo veľmi ťažké Pepperminta naučiť, aby sa nebál prudkých pohybov, neznámych zvukov a nezvyčajných predmetov. Pomocou trénera sa Connor postupne naučil rozumieť jeho strachu a pomôcť mu kontrolovať jeho impulzy. Najradšej sa Connor o Pepperminta staral po tréningu. Česal ho, čistil a dával mu pochúťky za odmenu. Niekedy sa len tak oprel o svojho silného priateľa. Aj keď mať zamestnanie a tvrdo pracovať nebolo súčasťou jeho doterajšieho života, v rámci niekoľkých týždňov sa pre neho stalo veľmi dôležité, aby sa o Pepperminta staral.
John, 37-ročný úspešný a zaneprázdnený maklér, žil s manželkou a s dvomi deťmi. Tvrdo pracoval, ale na rodinu mal veľmi málo času. Jedného dňa cestou domov skolaboval so silnou bolesťou na hrudi. Trvalo niekoľko týždňov, kým sa dal po srdcovom infarkte do poriadku. Aj keď na to nebol na prvý pohľad ideálny čas, s manželkou sa rozhodli, že splnia sen svojej dcérke a adoptujú si Spota, dalmatínskeho miešanca z útulku.
Hoci John mal ako dieťa psov, prekvapilo ho, koľko radosti mu prináša trávenie času so Spotom. Po istom čase si všimol, že je uvoľnenejší, a to aj napriek tomu, že začal znova pracovať. Johnovo zdravie sa stabilizovalo, krvný tlak mal skoro v norme, čo dokumentovali pravidelné lekárske kontroly.
Deväťročnú Marthu poslali k špeciálnemu pedagógovi pre závažné poruchy správania. Žila v detskom domove, pretože ju rodičia zanedbávali a telesne týrali. Voči rovesníkom bola agresívna, dospelých opatrovateľov odmietala a začala byť extrémne uzavretá. Jedného dňa priviedla učiteľka svojho psa Willyho, lebo jej mama, ktorá sa oňho zvyčajne starala, musela ísť na pár dní do nemocnice. Keď ho Martha prvýkrát uvidela, čupla si a zavolala ho k sebe. Willy k dievčatku pribehol a na pozdrav ju začal olizovať. Dievčatko, ktoré nikdy predtým žiadneho učiteľa neoslovilo, sa opýtalo, či smie psíka nakŕmiť.
Na konci vyučovania sa dokonca odvážila poprosiť učiteľku, či by mohla priviesť Willyho aj na druhý deň. Špeciálna pedagogička si uvedomila, že bude jednoduchšie nadviazať s Marthou vzťah v prítomnosti psa. V priebehu niekoľkých týždňov sa Martha stala psíkovi skutočným opatrovníkom. Kŕmila ho, česala a cez prestávky ho vodila von. Keď potom učiteľka Marthu s niečím oslovila, dievčatko ju neodmietalo, najmä vtedy, keď bola v blízkosti psa. Ako sa neskôr učiteľka vyjadrila, toto bol začiatok dôverujúceho vzťahu medzi ňou a Marthou.
Psoriatická artritída (PsA) je stav, ktorý spája opuchnuté boľavé kĺby artritídy so psoriázou. Psoriáza spôsobuje svrbivé šupinaté červené škvrny, ktoré…
Hoci je besnota najmä ochorenie zvierat, ročne na ňu umrie približne 60 000 ľudí, a to najmä v rozvojových krajinách Afriky…
Väčšina majiteľov domácich zvierat má jasno v tom, akú radosť im do života prináša ich zvierací miláčik. Mnohí z…
