V posledné roky sledujeme pribúdanie párov bez detí. Niektoré si to zvolili, iné nemali na výber. Bez ohľadu na dôvod často čelia tlaku, otázkam a nepochopeniu. Rodičovstvo je síce považované za normu, no bezdetnosť nie je menej hodnotná. Ako psychologička vnímam, že okolie aj vnútorné pochybnosti môžu byť náročné. Prečo je to tak?
Rodina sa na Slovensku často považuje za prirodzenú súčasť života. Mnohí veria, že patrí k „správnemu“ životnému scenáru. No hodnoty, očakávania aj predstavy o budúcnosti sa menia. Každý z nás si tvorí vlastnú cestu a nie všetci do nej zahrnú deti.
Bezdetnosť sa v spoločnosti objavuje čoraz častejšie. Inštitút pre paradigmatické reformy upozorňuje na tri hlavné oblasti, ktoré ovplyvňujú rozhodovanie o rodičovstve:
Mnohé páry sa stretávajú s neplodnosťou, iné vedome volia život bez detí. Nedobrovoľná bezdetnosť často súvisí so zdravotnými ťažkosťami. Hoci medicína ponúka viac možností než kedysi, rozhodnutie podstúpiť liečbu býva psychicky aj fyzicky náročné.
Na rozhodovanie vplýva aj sociálne a ekonomické zázemie. Výskumníci Branislav Bleha a Boris Vaňo (2007) upozorňujú, že problémy s bývaním sú jedným z kľúčových dôvodov, prečo ľudia odkladajú rodičovstvo.1 Dôležitú rolu zohráva aj neistota v práci, nestabilné vzťahy či nižší počet sobášov.
Bez ohľadu na dôvod sa bezdetné páry stretávajú so silným spoločenským tlakom. Prevláda predstava, že ak dvaja ľudia tvoria pár, ďalším krokom by malo byť dieťa. Takéto očakávania však neodrážajú realitu každého jednotlivca. Rozhodnutie nemať deti, či už dobrovoľné alebo vynútené okolnosťami, si zaslúži rešpekt, nie súdy.
Ak túžite po dieťati, často vás neodradia ani prekážky. A ak sa rozhodnete deti nemať, neznamená to, že zlyhávate. Vaša cesta je rovnocenná, len je iná. Nedobrovoľná bezdetnosť so sebou prináša možnosti ako adopcia, pestúnstvo či asistovaná reprodukcia. Sú to citlivé rozhodnutia, ktoré si vyžadujú otvorenosť aj silu ísť proti spoločenským očakávaniam.
Dobrovoľná bezdetnosť je rovnako legitímna. Aj keď je to vedomé rozhodnutie, často prichádza nepochopenie, poznámky alebo pocit viny. Nie je však vašou povinnosťou niečo vysvetľovať. Spokojný život môžete žiť aj bez detí, ak je v súlade s tým, kým ste.
Výskum demografov Branislava Šprochu, Anny Šťastnej a Luděka Šídla (2017) ukazuje, že bezdetnosť nie je novým javom.2 V spoločnosti bola vždy prítomná. Rozdiel je v tom, že dnes ju viac vidíme – aj vďaka sociálnym sieťam, ktoré ukazujú rôzne životné štýly, no zároveň vytvárajú priestor na porovnávanie, hodnotenie a tlak.
Ako teda zvládnuť predsudky a nepochopenie? Pomôcť môže vnútorná stabilita, prijatie seba samého a sebarealizácia. Psychologička Rita L. Atkinsonová opisuje viacero postojov, ktoré v tom môžu pomôcť:
Ľudia, ktorí nežijú s deťmi, sa často stretávajú s nepríjemnými otázkami a výrokmi. „Veď každý chce deti.“ „Bez nich zostaneš sám.“ „To je sebecké.“ Takéto slová nie sú len necitlivé, ale aj zraňujúce.
Zároveň sa v spoločnosti málo hovorí o rodinách, ktoré síce deti majú, no nedokážu sa o ne dobre postarať. Aj to je realita, ktorú však často prehliadame.
Odlišnosť býva vnímaná ako problém. A tak vznikajú mýty, ktoré bezdetnosť vykresľujú ako niečo neúplné alebo nesprávne. V prípade nedobrovoľnej bezdetnosti zasahujú tieto postoje veľmi citlivé miesta. Strata možnosti stať sa rodičom sa môže spájať so smútkom, úzkosťou, narušením identity či problémami vo vzťahoch. To, ako to človek zvládne, závisí od mnohých vnútorných aj vonkajších faktorov.
Spoločenský tlak situáciu ešte zhoršuje. Tí, ktorí deti mať nemôžu, môžu prežívať pocit zlyhania. Tí, ktorí ich nechcú, zas nepochopenie a odmietanie.
Jedna zo štúdií realizovaných v Nórsku ukázala, že ženy s diagnostikovanou neplodnosťou zápasia s hlbokými zmenami vo vnímaní seba samých. Ovplyvňuje to ich emocionálne prežívanie aj pocit vlastnej hodnoty.
Nie je úlohou bezdetných ľudí obhajovať svoje rozhodnutia. Skutočná zmena nastáva vtedy, keď sa na druhých dokážeme pozerať s úctou, aj keď ich cesta je iná než tá naša.
Ak ste sa rozhodli žiť bez detí, či už ako pár alebo jednotlivec, je dôležité budovať si zdravé sebavedomie, sebaúctu a schopnosť reagovať s pokojom. Prinášame niekoľko komunikačných stratégií, ktoré vám môžu pomôcť v ťažších situáciách:
Ak o tejto téme nechcete hovoriť, povedzte to. To, ako sa cítite, má prednosť pred zvedavosťou iných. Vy viete, prečo ste sa rozhodli tak, ako ste sa rozhodli. A to úplne stačí.
Niekedy pomôže odľahčiť situáciu. Môžete sa opýtať: „Ako by vám táto informácia pomohla vo vašom živote?“ Tak dáte najavo, že o svojich rozhodnutiach diskutujete len vtedy, keď to považujete za zmysluplné.
Pomenovanie zvedavosti alebo nevhodnej otázky nemusí byť konfrontačné. Môžete povedať, že aj bez detí je váš život naplnený, a že rozhodnutia druhých netreba hodnotiť podľa zaužívaných predstáv.
Nie ste povinní vysvetľovať svoj životný štýl každému. Rovnako ako máme rôzny vkus v hudbe, jedle či športe, aj naše životné voľby sú rôzne. A to je úplne v poriadku.
Namiesto obrany skúste zistiť, prečo to druhých tak zaujíma. Pýtajte sa aj vy. Otvorený rozhovor môže viesť k porozumeniu a vzájomnému rešpektu.
Psychologička Mária Vágnerová (2014) popisuje sociokultúrny handicap ako znevýhodnenie vyplývajúce z odlišnosti. Ľudia, ktorí žijú inak než väčšina, môžu byť vnímaní ako „iní“, čo znižuje ich šance na prijatie. Ich hodnoty, identita či životný štýl často vzbudzujú neistotu a predsudky.
Tlak spoločnosti ovplyvňuje nielen naše rozhodnutia, ale aj sebavnímanie. Dlhodobé predsudky sa môžu prejaviť psychicky aj fyzicky – vyčerpaním, nespavosťou či únavou.
Psychosomatické súvislosti medzi telom a dušou opisujú aj Jarmila Klímová a Michaela Fialová (2015).4 Emócie si v sebe nesieme a ovplyvňujú, ako zvládame náročné situácie. Sebareflexia a prijatie emócií nám pomáhajú spracovať ťažké chvíle, posilňujú vzťah k sebe a podporujú schopnosť žiť podľa seba.
Od detstva žijeme v kultúrnom prostredí, ktoré tradične spája ženskú identitu s materstvom. Hračky ako bábiky či kočíky nie sú len neškodná zábava, sú súčasťou spoločenského scenára, ktorý ženám podsúva, čo sa od nich očakáva. Táto predstava môže výrazne ovplyvniť, ako vnímame seba a svoje životné rozhodnutia.
Aj keď sa rovnosť pohlaví posúva vpred, tlak smerom k materstvu pretrváva. Ženy bez detí často čelia predsudkom, pocitom nepochopenia, dokonca vylúčeniu. Niektoré sa rozhodnú mať deti nie preto, že po tom túžia, ale zo strachu z osamelosti, neprijatia alebo v obave, že bez materstva nebudú spoločensky „dostatočné“. Takéto rozhodnutia môžu byť psychicky veľmi náročné.
Psychologická prax ukazuje, že je dôležité hovoriť o materstve ako o možnosti, nie ako o jedinej správnej ceste. Život bez detí, či už dobrovoľný alebo nie, môže byť rovnako plnohodnotný, naplnený a zmysluplný ako rodičovstvo.
Pýtajte sa samých seba:
Namiesto trápenia sa nad tým, čo nevieme ovplyvniť, hľadajme spôsob, ako žiť podľa seba. S rešpektom k sebe samým aj k rozhodnutiam iných.
Obsah na Lekar.sk vychádza z aktuálnych vedeckých poznatkov a konzultácií s odborníkmi. Použili sme nasledovné zdroje
Chronický stres nám neprináša žiaden úžitok. Nevyburcuje nás k lepším výkonom ani nezlepší našu pozornosť. Spôsobuje len neustálu únavu, bolesť…
Bolesť prsníkov, tiež známa ako mastalgia alebo mastodýnia, je bežná u žien, ako aj u mužov, a môže zahŕňať tupú bolesť, ťažobu, napätie,…
Rakovina prsníka je nádorové ochorenie, ktorým trpí až jedna z ôsmich žien na Slovensku. Všeobecne platí, že čím skôr je…
