Ako sa z kolegov stali pravidelní účastníci polmaratónov

V tomto článku sa dozviete

Janette totiž dokáže premeniť aj ten najbizarnejší nápad na skutočnosť, tak to bolo aj s polmaratónom v Krke.

V práci máme veľa kolegýň a kolegov, ktorí sú skúsení bežci. Niekoľko ďalších bežcov je na pohodovej hobby úrovni a potom veľa nebežcov. Kolegyňa Monika, ktorá pred rokom zvládala zabehnúť nanajvýš 5 km, jedného dňa zo žartu povedala Janette: „Poďme bežať polmaratón do Krky.“

Ani náhodou jej nenapadlo, že Janette takisto zo žartu odpovie áno. Keby len to, túto správu podala hneď ďalším kolegom a kolegyniam, úplným nebežcom. Bolo to naozaj myslené ako žart. Keď sa ľudia začali hlásiť, povedala som si: „Dokelu, oni to zobrali vážne. Potrebujeme trénera!“

Janette síce pravidelne behávala, ale iba vzdialenosti okolo 10 km. Skúsenosť s polmaratónom nemala žiadnu. Svojou žartovnou poznámkou však dokázala pre polmaratón nadchnúť piatich kolegov, pre ktorých bol beh dovtedy veľkou neznámou.

Našli si skúseného trénera a behom štyroch až piatich mesiacov sa na ten polmaratón naozaj dokázali pripraviť. Všetci ho dokázali zabehnúť, hoci trať bola kopcovitá a horúčava pekelná. „Bola som veľmi rada, keď všetci dobehli, znamenalo to pre mňa viac ako to, že som dobehla ja,“ povedala mi Janette.

Počas tréningov a samotných pretekov sa z kolegov, viac-menej stretávajúcich na chodbe v práci, stala skupina naozajstných priateľov s jasným cieľom – neprestať behať. Niektorí majú ambície ešte vyššie – bežať ďalej a rýchlejšie. 

Dnes sa pripravujú na ďalší polmaratón, tentokrát v Cannes. Kým do Krky cestovali deviati, do Cannes potrebujú už dva mikrobusy. „Bežecko-kolegovská“ výprava sa totiž rozrástla na 18 členov.

Pozor na to, čo hovorí(te), Janette.