Oplatí sa zúčastniť skôr slovenského než rakúskeho maratónu?

V tomto článku sa dozviete

• Záver?
• A čo tá rakúska organizácia?

Svoj prvý maratón som bežala v októbri 2017 v Košiciach. Do konca života naň nezabudnem, pretože nám vyšiel absolútne dokonale. Úplne vo všetkom – v tréningu, keď sme mesačne nabehali cez 400 km, cez počasie v deň D, až po výkon samotný, keď sme s úsmevom na tvári dobehli do cieľa za 3:48 hod.

Po roku a pol som sa postavila na štart maratónu opäť. Rozhodli sme sa pre Viedeň, lebo sme chceli trať len s jedným okruhom. A tu nám nevyšlo nič. Tréningy cez zimu sa s letnou prípravou porovnať vôbec nedajú. Hoci sme behávali aj potme a v daždi či vo fujavici, energia na 400 km mesačne chýbala. V príprave sme najviac nabehali počas februára – 208 km.

Zmierení s tým sme upravili náš pôvodný cieľ zabehnúť Viedeň za 3:35 na „zvládnuť to pod 4 hodiny“. Dva dni pred štartom však Vladko dostal angínu a vyfasoval antibiotiká. No koniec, pomyslela som si. Ako to zvládnem bez svojho nosiča vody, udávača tempa, povzbudzovača? Už ani tie 4 hodiny sa mi nezdali byť reálne.

Na štarte 7 stupňov a ja v tielku, napokon sa to akosi celé otočilo. Zistila som, že sa mi beží ľahko, až som sa každú chvíľu musela brzdiť, nech nebežím rýchlejšie, ako 5:30 min/km. Ešte na 37 kilometri to vyzeralo na osobný rekord v cieli! Obrala ma oň vlastná hlúposť.

Po ceste som stratila sacharidový gel. Keď som po ňom siahla na 25 kilometri, zistila som, že je fuč. A došla mi aj voda, ktorú som si niesla celý čas vo fľaši.

Tak som schmatla banán a vodu na občerstvovačke, všetko to do seba hodila a zaliala ešte jonťákom. Dora bláznivá… Stiahnuté vnútornosti sa s takýmto návalom občerstvenia nedokázali vyrovnať a na 38 kilometri sa poriadne ohlásili. Päť minút som sa sediac v kadibudke snažila upokojiť šialené kŕče v bruchu.

Po tomto neželanom oddychu ma pri behu ešte začalo poriadne pichať v boku a nie a nie sa vedieť nadýchnuť. Čo vám poviem. Posledné 4 km som si teda pekne odtrpela. Výsledný čas v cieli 3:57 ma vzhľadom na tieto okolnosti vlastne potešil.

Záver?

1. Na dobrý čas v maratóne asi netreba mať nabehané brutálne objemy v príprave a aj na jar sa dá 42 km zabehnúť v peknom čase.
2. Radšej si nabudúce vodu z pohárika prelejem do svojej fľašky, nech z nej môžem stále len po troške odchlipkávať.
3. Gél si pripevním múdrejšie a poistím sa aj hroznovým cukrom vo vrecku.

A čo tá rakúska organizácia?

Ostala som z nej v rozpakoch. Za štartovné pre jedného sme dali 95 eur. Za to sme na prezentácii dostali čip, číslo, zicherky, reklamu na Sparkasse a bulletin podujatia. Doplácať bolo treba za čip, za tričko i za fotky po pretekoch. Buď celý balík fotiek za 50 eur alebo 20 eur za jeden kus. Môžem sa na ne vykašľať.

A na trati? Voda, jonťák a banán. O čokoláde a ďalších druhoch občerstvenia, ako som zažila v Košiciach, môžu bežci vo Viedni len snívať. Je pravda, že trať a zázemie v cieli boli vo Viedni špičkové, ale to je dané možnosťami mesta.

Ak sa niekomu nepáči, ako sú organizované maratóny v Bratislave a v Košiciach, odporúčam mu vyskúšať to vo Viedni. Verím, že tak, ako my, rád sa vráti behať domov. 🙂

Čo sa Viedni musí uznať, je parádne pripravená upratovacia čata, ktorá zbiera smeti a čistí mesto hneď za posledným bežcom…