Marek Nemčík je so 61 dokončenými ironmanmi slovenský unikát. Po 3,8 km plávania a 180 km v sedle bicykla zvláda ešte aj maratón. Pritom beh kedysi neznášal.
Prvý maratón bol, myslím, v roku 1995. Mojou motiváciou bola snaha dokázať jednej folklórnej tanečnici, že dokážem aj nemožné. Dokázal som jej to, a aj tak som dostal kopačky. Ale vysvetľujte folkloristovi, čo je to štyri hodiny behať po Košiciach ako nejaký blúdiaci holandský turista…
Môj organizmus je ako tanker – pomerne ťažko a pomaly sa rozbieha, ale keď už je v prevádzke, tak nie je veľmi ťažké to udržiavať. Najťažšie je rozbehnúť sa, potom sa to už valí samo. Moja najsilnejšia stránka, regenerácia po veľmi dlhej záťaži v nižšej intenzite, je v mojom prípade mimoriadne efektívna a dosť rýchla.
Boli časy, keď som mal najradšej záverečných 500 metrov behu. Takzvaný magic carpet, keď už človek počuje moderátora a všade naokolo sú kopy povzbudzujúcich ľudí. Na magický cieľový koberec som si však už celkom zvykol a s postupom času som začal mať rád úplne všetko na trati. Od rannej extrémnej nervozity, ktorá sa po štarte premení na energiu do pretekania, cez stravu počas dňa – veď „schrúmať“ počas jednej nedele namiesto troch rezňov cca 25 gélov chce tiež cvik.
A kde sa nachádza beh? Na mieste, kde normálny človek už nie je schopný ani len obuť maratónky. Po cca 6 – 7 hodinách plávania a cyklistiky, keď metabolizmus funguje úplne inak ako bežne, človek sa na bicykli dosť často rozbije na krupicu – tak tam sa nachádza beh. Na tom najsympatickejšom mieste.
Nie som bežec, nikdy som to neobľuboval, ani nevyhľadával za účelom joggingu alebo robenia si štatistík, koľko už mám odbehané. Beh bol pre mňa stále viac nutnosťou než záľubou. Lenže ak človek chce robiť ironmana, tak sa behu jednoducho nedá vyhnúť. A čuduj sa svete – začal som ho mať rád. Teraz som v štádiu, keď si beh užívam pomerne dobrovoľne, mením trasy, tempá, jednoducho sa behom zabávam a je to aj poznať na pretekoch. Už to pre mňa nie je taká „morda“ ako kedysi.
Ako som spomínal, nie som bežec, spravidla v triatlone viem zabehnúť rýchlejšie než bez plávania a cyklistiky pred tým. Osobný rekord mám, myslím, pod 3h 30, čo je veľmi priemerný čas. Ale fakt je, že nikdy som maratón nebežal za účelom pretekania – stále to bolo len v rámci nejakého tréningu alebo v rámci prípravy. A v ironmane čokoľvek okolo 4 hodín považujem za slušný výkon. Beháme dosť často v extrémnych letných horúčavách, 35 a viac stupňov nie je nič neobvyklé.
Robil som triatlon, kde sa behalo 5, respektíve 10 km a až potom prišla výzva dať si košický maratón. Ale chuť skúsiť si to bola už skôr, keď som sa bol pozrieť na skutočných bežcov. S velikánskym rešpektom to bol v každom prípade zážitok. Spomínam si na skvelé stretnutie s vtedajším moderátorom Gabom Zelenayom, ale úplne najviac bolo stretnutie s pánom Emilom Zátopkom a s jeho pani manželkou Dankou.
Omnoho nudnejšie, ako by sa žiadalo napísať. Rozhodne nie tak, že polhodinku ládujem songy do MP3 prehrávača, potom si na zem zrovnám maratónky, ponožky, oblečenie, okuliare, hodinky aj s hrudným pásom, potom si to odfotím – rýchlo hodím na facebook, počkám si na „lajky“ a komentáre okolia, a potom vybehnem na 30 minút, najlepšie tam, kde je ma najviac vidno. Môj tréning je o dosť prázdnejší. Jednoducho sa obujem, vybehnem, odbehám a do sprchy. Samotný tréning je však pomerne pestrý. Na ruke mám napísanú štruktúru, čo by som mal v ten deň „odcupkať“, a snažím sa to aj dodržať.
Samozrejme, veľmi veľakrát. Mal som sezónu, keď som nedokončil osem ironmanov. Z najrôznejších dôvodov – žalúdok, prehriatie, hypoglykémia. Nejedol som a nemal som žiaden cukor v krvi. Ale i hyponatrémia – nízky obsah sodíka v tele, spôsobený extrémne horúcim a suchým počasím v arizonskej púšti. Pil som ako deravý, zhruba liter vody za 10 minút. Nepreháňam. Ale nedopĺňal som minerály, takže voda sa nemala ako viazať v tele. Bol som ako nádrž vody, ale paradoxne dehydrovaný.
Ak zabehne maratón 70-ročná babka (aj keď za 10 hodín alebo neviem koľko), tak ho zabehne každý. Otázka je, či je to ešte beh a či je toto vôbec o športe, alebo len o nejakom zvládnutí výzvy prekonať niečo viac. Možno je divné, ak sa niekto vyberie na maratón bez tréningu, aby sa tam „knedlil“ 5 – 6 hodín, a prejde si peklom len a len za účelom sebaprezentácie, bez nejakého ďalšieho významu pre jeho vlastný život. Kedysi výzvy ako maratón, ironman a podobne ľudia absolvovali aspoň po niekoľkomesačnom tréningu a absolvovali to na určitej úrovni. A asi by to tak aj malo byť. Ale zvládne to určite každý – rozdiel je devastácia a množstvo bolesti, ktorej sa dá predísť tréningom. Potom to je aj zážitok.
Hlavne „všemúdrych“ mudrlantov. Ak bežec bude počúvať, pozorne počúvať, svoje telo, po istom čase bude sám veľmi dobre vedieť, čoho sa vyvarovať. Bohužiaľ, beh je móda, pôsobí v ňom kopec poradcov – diletantov, ktorí rozdávajú zaručené rady na každom kroku. Práve týmto radám je nutné sa vyhnúť. Každý je špecifický a všeobecné rady treba brať len ako názor, ktorý by inteligentný bežec mal vedieť aplikovať na seba. Ale tú bežeckú inteligenciu človek nadobudne len behaním. Základné pravidlá ako postupnosť a primeranosť by nemali byť ignorované.
S obľubou a s nadsádzkou si v ironmane hovoríme, že bolesť je len názor, s ktorým sa dá nesúhlasiť. Telo je veľmi múdre, ak už naozaj nebude vládať, veľmi ľahko premôže aj toho najtvrdšieho masochistu. Ale ak to niekedy naozaj nejde, treba len skúsiť, či predsa to ešte nedá o kilometer navyše, veď keď už som dobehol sem, tak sa oplatí ešte skúsiť. Samozrejme, to neplatí vo chvíli, keď človek už stráca vedomie a zo zdravotného hľadiska je nebezpečné pokračovať. Ak však ide o prekročenie vlastnej schopnosti zvládať bolesť, tak ja si veľmi rád spomeniem na radu Francesca Conconiho – ak človek cíti, že už nemá žiadnu energiu, ešte má spravidla tri štvrtiny síl.
Pretekám v najvyššej svetovej úrovni, moji súperi sú tí najlepší na svete. Chcieť ich poraziť by bolo ako chcieť poraziť s dodávkou formulu. Nemám na to stavaný organizmus a, bohužiaľ, už ani vek. Títo pretekári absolvujú väčšinou 2 – 3 ironmany v rozmedzí 12 mesiacov, u mňa to napríklad v minulej sezóne bolo 10 ironmanov za 6 mesiacov. Tento druh pretekania mi viac vyhovuje.
V štýle, akým pretekám, som dosiahol prakticky všetko, čo som chcel. Držím slovenský rekord v počte ironmanov, zvládol som 5 ironmanov za 30 dní. Méta 100 ironmanov je hudbou dosť vzdialenej budúcnosti a ani len myšlienkami tam ešte nie som. Ale bolo by fajn zrýchliť. Vytrvalosti mám na rozdávanie, ale mám obrovské rezervy práve v rýchlosti. Už sme na tom začali pracovať, ale telo zatiaľ odmieta krátke a rýchle tréningy. Rozbehnúť môj tanker asi bude trvať dlhšie, ako som pôvodne čakal. Ale predpokladám, že bude potom problém zastaviť ho. Uvidíme.
Z Mateja Tótha vykresal majstra sveta i olympijského víťaza, no stále má pocit, že sa ako tréner má čo učiť.…
Ochorenie COVID-19 sa na Slovensku vyskytuje už od marca tohto roku. Odvtedy neustále mutuje a je stále nebezpečnejší. Zhovárali sme…
Pochybnosti o sebe samej, ťažkosti s oddelením športu a súkromného života či náročné obdobie po neúspešných olympijských hrách – aj…
