Môj prvý polmaratón

V tomto článku sa dozviete

• Už zbierajú trosky
• Bežalo už len moje telo
• Konečne v cieli

Pred štartom som bol neskutočne nervózny, že to nevydržím, že nedobehnem. Normálne stres, ako mám vždy v práci, keď idem k šéfovi na poradu.

Hneď v tej skrumáži ľudí, kde som nikoho nepoznal, veď nie som Bratislavčan, ma niekto schytil pod krk. Úsmev samé zuby, presne 32 ks – môj kamarát a kolega z práce. Tiež bežal. Pozdravili sme sa, popriali si všetko dobré a rozbehli sme sa. Ešte stihol zakričať, aby sa mi darilo, potom som videl prach spod jeho tenisiek a už ho nebolo.

Už zbierajú trosky

Začiatok behu bol fajn, pohoda. Do prvých piatich kilometrov. Občerstvenie. Obyčajná voda, žiadne pivo. Asi tak do 8. kilometra som počul za sebou chlapíka na bicykli s nejakým týpkom, myslel som si, že to je “safety car” a že to už zbierajú trosky, ako ja. Ale kdeže. Bol to súťažiaci, ktorý sa v pohode bavil s týpkom na bike-u o živote, dovolenke…

Potom to týpka na biku prestalo baviť a odišiel. Bežec za mnou, ktorý mal niečo okolo 50 rokov, ma hravo predbehol, spýtal sa ma, koľko ešte do konca, ale to asi iba aby zistil, či ešte žijem. Potom mi ušiel. A zrazu kamarát zo štartu mi už bežal oproti. Zatiaľ čo ja som odbehol osem kilometrov, on sa už vracal z obrátky a mal v nohách dvanásť kilometrov.

Bežalo už len moje telo

Do desiateho kilometra ma všetci predbiehali, ja som nepredbehol nikoho. Najhoršia bola obrátka v kopci. Hodil som na nej do seba nejaké občerstvenie, teda len to, čo ostalo, veď za mnou už skoro nik nebežal. A potom cesta späť. Myslel som si, že dolu kopcom zrýchlim, no skôr naopak. Bežal som ešte pomalšie ako hore.

Stále som si kontroloval čas na športtesteri, tempo sa držalo okolo 6:40 min/km. Nevedel som sa dočkať 15-teho kilometra, bolo to už strašné. Občerstvenie na 15-tke ma trochu prebudilo, no vydržalo mi to len dva kilometre. Posledné tri som už nebežal ja, bežalo len moje telo. Ja som bol duchom úplne niekde inde. Občas som sa skontroloval, aby som nespadol a nezranil sa, už to bolo fakt zlé.

Dokonca som už ani cestu nevnímal, len si spomínam, že asi traja chalani ma chceli chytiť a celý čas na mňa kričali, že beh pokračuje vľavo dole a nie rovno, ako som chcel ísť ja. A to už bola vlastne cieľová rovinka.

Konečne v cieli

Keď som dobiehal do cieľa, asi hodinu po prvom bežcovi, už sa tam veselo rozdávali ceny, občerstvenie bolo zjedené, ešte že slečna, ktorá mi dávala medailu za účasť, bola krásna, mladá a sexi. No to som bol taký zničený, že som si jej pohľad vôbec nevšímal, len som bol šťastný, že som v cieli. Našťastie na mňa počkalo pitie (zase len čistá voda) a banány. Juj, ale som sa ich najedol.

A potom ešte guláš bol fajn, no keďže som dobehol až tak neskoro, už bol úplne studený a bola na ňom taká tá kožka, ktorá sa robí na horúcom mlieku, ak ho nevypiješ dostatočne včas.

No inak pohoda. Ešte stále ma bolia stehná, kolená a čo som prekvapený, ramená. Tie ma bolia asi najviac. Nuž, taký bol môj prvý polmaratón v živote. A čas? 2:15…