Pompeho choroba patrí medzi zriedkavé a pre širokú verejnosť veľmi málo známe choroby. Pre jej nedostatočné poznanie vyvoláva znepokojenie v rodinách postihnutých touto chorobou. Najčastejším prejavom je svalová slabosť, ktorá ak sa nelieči, s postupom času sa zhoršuje. V posledných rokoch sa však poznanie Pompeho choroby dostalo dopredu, čo je pre jej podchytenie a liečbu veľmi prínosné. Dnes je táto choroba predmetom výskumu aj v genetike či neurológii – v neuromuskulárnej oblasti. Výskum viedol v posledných desaťročiach aj k novému terapeutickému prístupu k tejto chorobe. Navyše bol vyvinutý liek, ktorý môže stabilizovať ochorenie a v niektorých prípadoch môže zmierniť príznaky choroby.
Pompeho choroba je autozómovo-recesívny typ dedičnosti. To znamená, že rodičia sú klinicky zdraví, ale obaja sú nositeľmi recesívnej (latentnej) genetickej vlohy pre Pompeho chorobu. Deti rodičov, ktorí sú nositeľmi génov pre Pompeho chorobu, majú 25 % riziko vzniku ochorenia, 50 % riziko nositeľstva recesívnej dedičnej vlohy, a štvrtina detí je úplne zdravých – teda nie sú ani nositeľmi dedičnej vlohy. Táto génová porucha zapríčiňuje úplný alebo veľmi výrazný deficit enzýmu alfa-glukozidázy. Postihnuté bunky s chýbajúcou alfa-glukozidázou nie sú schopné štiepiť glykogén. Časť bunky, v ktorej sa glykogén hromadí, a do ktorej sa ukladá, sa nazýva lyzozóm. Nedostatok enzýmu vedie k hromadeniu glykogénu v týchto lyzozómoch. Pompeho choroba sa z tohto dôvodu označuje ako „porucha lyzozomálneho ukladania“. Najvýraznejšie je postihnuté svalstvo, čo sa prejavuje závažným ochorením svalstva, tzv. myopatiou.
Hoci ochorenie je spôsobené jediným ubikvitárnym enzýmom, prejavuje sa veľmi variabilným klinickým priebehom – od ťažkého a rýchlo progredujúceho postihnutia novorodencov a dojčiat až po manifestáciu v dospelosti s postupnou progresiou príznakov.
Enzýmy sú látky, ktoré produkujú bunky v tele a napomáhajú priebehu chemických reakcií. Existuje mnoho rôznych enzýmov, ktoré majú rôzne úlohy a umožňujú telu fungovať normálne. Jeden z týchto enzýmov, ktorý telo za bežných okolností produkuje, sa nazýva „kyslá alfa glukozidáza“ alebo skrátene „GAA“. GAA pomáha pri štiepení látky nazývanej glykogén. Pompeho choroba je ochorenie, pri ktorom telo nevytvára dostatočné množstvo GAA. Nedostatok GAA znamená, že nedochádza k štiepeniu glykogénu, ako by za normálnych okolností dochádzať malo, čím sa glykogén hromadí v bunkách tela, predovšetkým v svalových bunkách. Postupom času vedie toto hromadenie glykogénu k poškodeniu svalov, ktoré následne už nefungujú tak ako predtým. Ak sú napríklad poškodené svaly nôh, bude chôdza pre pacienta náročnejšia ako zvyčajne. To isté platí pre pľúca. Ak sú postihnuté svaly zodpovedné za fungovanie pľúc, bude dýchanie náročnejšie.
Neexistuje žiadna možnosť, ako by pacient s Pompeho chorobou mohol predísť tomuto ochoreniu. Proces odovzdávania génov rodičia nedokážu ovplyvniť.
Každý gén v ľudskom tele existuje v páre. Jedna polovica tohto páru pochádza od matky a jedna od otca. Kombinácia „génov pre GAA“ zdedených po rodičoch určuje, či sa u danej osoby prejaví Pompeho choroba:
Pompeho choroba sa u samotných nosičov neprejavuje, ale majú zmutovaný „gén pre GAA“, ktorý môžu odovzdať svojim deťom. Hoci majú nosiči Pompeho choroby jeden zmutovaný „gén pre GAA“, druhý „gén GAA“ umožňuje produkciu GAA, a k škodlivému hromadeniu glykogénu nedochádza. Aj napriek tomu, že množstvo GAA, ktoré produkujú, je zvyčajne nižšie ako bežné, príznaky Pompeho choroby sa u nosičov nevyskytujú.
Pompeho choroba je teda:
Pri vzniku Pompeho choroby sa podľa veku a závažnosti postihnutia rozlišujú tri formy ochorenia:
Najťažšia forma Pompeho choroby je infantilná. Postihnuté dojčatá totiž majú nulovú hladinu alfa-glukozidázy, rýchlo postupujúcu svalovú slabosť (a chabosť svalstva), a postihnuté sú aj srdce a pečeň. Deti s infantilnou formou bez liečby zomierajú do prvého roka života , a to v dôsledku kardio-respiračného zlyhania.
Pacienti s juvenilnou a dospelou formou Pompeho choroby majú určitú zvyškovú aktivitu alfa-glukozidázy. Dospelá forma vzniká v 2. až 6. dekáde života, najčastejšie vo veku od 20. do 40. rokov. Srdce ani pečeň pri dospelej forme nie sú postihnuté.
Medzi ukazovatele, ktoré demonštrujú Pompeho chorobu, patrí v detstve a adolescencii prítomné zaostávanie v behu, odstávajúce lopatky a určitá pohybová neobratnosť. Svalová slabosť je teda najcharakteristickejším príznakom rozvíjajúcej sa Pompeho choroby.
Asi 50 % pacientov máva bolesti svalov, niektorí pacienti majú aj svalové kŕče. S rozvojom ochorenia sa dostáva do popredia postupujúca svalová slabosť, najmä svalov panvového a ramenného pletenca. Pacienti majú ťažkosti s chôdzou (najmä do schodov a do kopca), ťažkosti pri vstávaní zo sedu, nie sú schopní vstať z podrepu, mávajú problémy so vzpažením a predpažením horných končatín.
Pri dlhodobejšom trvaní ochorenia sa vyvíjajú svalové atrofie (úbytok svalov). Významne sa obmedzuje rozsah pohybov, a napokon sa pacienti stávajú imobilnými. V rozvinutom štádiu sa juvenilná a dospelá forma Pompeho choroby prejavujú ako výrazná myopatia, s generalizovaným postihnutím končatinového, trupového svalstva, a u väčšiny pacientov aj dýchacích svalov. Práve respiračné zlyhanie bývalo najčastejšou príčinou úmrtia pacientov s Pompeho chorobou.
Pompeho choroba sa prejavuje :
Diagnostika Pompeho choroby môže byť obtiažna z niekoľkých dôvodov. Príznaky a prejavy Pompeho choroby nie sú jedinečné len pre toto ochorenie, preto je možné ľahko zameniť ju s častejšie sa vyskytujúcimi chorobami. Diagnostiku komplikuje aj fakt, že Pompeho choroba môže postihovať rôzne časti tela, a to často u rôznych jedincov rôznym spôsobom.
Pompeho choroba býva často a dlho nesprávne diagnostikovaná, vedená pod mylnou diagnózou. Táto situácia je podmienená faktom, že myopatia pri Pompeho chorobe sa klinicky prejavuje veľmi podobnými príznakmi, ako rôzne iné svalové ochorenia.
Medzi diagnózy, ktoré by tak mohli maskovať Pompeho chorobu, patria:
Môžete sa preto stretnúť s prípadmi, keď sa Pompeho choroba označuje jedným alebo viacerými z nasledujúcich názvov, ale vždy ide presne o to isté ochorenie:
Diagnostika preto môže trvať dlhšiu dobu, často zahŕňa vyšetrenie niekoľkými rôznymi lekármi a použitie rôznych testov. V prípade podozrenia na Pompeho chorobu môže byť diagnóza stanovená na základe krvných testov. Laboratórne určenie diagnózy Pompeho choroby je založené na náleze chýbajúcej alebo nízkej aktivity kyslej maltázy (α-glukozidázy).
K diagnostickým problémom prispievala aj skutočnosť, že donedávna neboli k dispozícii presné vyšetrovacie metodiky. Dnes sa využíva Metóda suchej kvapky krvi, ktorá meria aktivitu alfa-glukozidázy v suchej kvapke krvi. Ak sa v suchej kvapke krvi zistí nulová alebo znížená aktivita GAA, nález je potrebné potvrdiť vyšetrením GAA v kultúrach fibroblastov, svalových vlákien alebo genetickým vyšetrením.
Jedná sa o odber a vyšetrenie biologickej vzorky (vzorky tkaniva a / alebo krvi), pri ktorom je krvná vzorka prenesená na filtračný papier a vysušená. Na vykonanie testu sú potrebné iba 4 kvapky krvi. U detí do 6 mesiacov možno vzorku krvi odobrať vpichom do pätičky. Od 6 mesiacov veku sa odporúča vykonať odber zo žily (tzv. venopunkciou). Karta DBS bude následne ošetrujúcim lekárom odoslaná do laboratória. Test sa v súčasnosti používa ako skríningový, a je optimálny na vyhľadávanie pacientov s Pompeho chorobou. Metóda suchej kvapky krvi (DBS – dried blood spot), ktorú objavil v roku 1963 Robert Guthrie, je jednoduchou, miniinvazívnou diagnostickou metódou. Na diagnostiku vrodených metabolických porúch sa používa už viac ako 50 rokov.
Do konca 20. storočia nebola dostupná žiadna účinná liečba Pompeho choroby. Na základe výsledkov všetkých doterajších štúdií sa zistilo, že čím skôr sa ochorenie diagnostikuje a čím skôr sa začne s liečbou, tým výraznejšie klinické zlepšenie sa u pacientov dosiahne. Ak je Pompeho choroba diagnostikovaná v neskorom štádiu, rozsiahle depozitá glykogénu spôsobia v svalových vláknach výrazné ireverzibilné zmeny, ktoré sa liečbou už nedajú zvrátiť. V najlepšom prípade sa liečbou dosiahne zastavenie progresie ochorenia.
Významnou novinkou v terapii Pompeho choroby je nedávno zavedená enzymatická substitučná liečba s rekombinantne pripraveným enzýmom. Enzým sa aplikuje vnútrožilne v dávke 20 mg/kg telesnej hmotnosti v 2 týždňových intervaloch. Touto substitučnou enzymatickou liečbou sa dosiahli veľmi dobré výsledky u všetkých 3 foriem Pompeho choroby.
Odhaduje sa, že sa toto ochorenie celosvetovo vyskytuje u približne 1 zo 40 000 živo narodených detí. Boli však zistené rozdiely medzi etnickými skupinami. Napríklad u afroamerickej populácie sa odhaduje výskyt vyšší ako približne 1 zo 14 000. Udáva sa, že prevalencia Pompeho choroby v SR je 0,37 na 100 000, odhaduje sa však, že niekoľko desiatok ľudí má Pompeho chorobu a zatiaľ o tejto diagnóze nevie. V roku 2004 bol konštituovaný celosvetový register Pompeho choroby, ktorý eviduje viac ako 1 200 pacientov z 29 krajín, vrátane 7 pacientov zo Slovenska.
V roku 1932 prezentoval holandský patológ Johannes C. Pompe nálezy kojencov, ktorí zomreli sedem mesiacov po narodení a mali z neznámej príčiny výrazne zväčšené srdce. Vyšetrenie pod mikroskopom odhalilo, že svaly týchto detí nemajú normálny vzhľad a obsahujú „hrudky“ sacharidovej látky glykogén. O niekoľko rokov neskôr sa zistilo, že túto chorobu spôsobuje nedostatok určitého enzýmu a stav bol pomenovaný ako Pompeho choroba.
Pri Pompeho chorobe je cieľom udržanie pohybových funkcií. Liečba nie je teda len o dodávaní chýbajúceho enzýmu. Neodmysliteľnou súčasťou starostlivosti o človeka je rehabilitácia či balneoterapia. Dôležité sú správne cvičenia, ako je naťahovanie (strečing) a jemné posilňovanie, samozrejme, v rámci možností. Ako veľmi prospešné sa javí tiež aeróbne cvičenie, pri ktorom dochádza k efektívnemu odbúravaniu glykogénu a lepšiemu využívaniu mastných kyselín. Príliš namáhavé cvičenie je nevhodné, pretože dochádza k odbúravaniu bielkovín (a teda aj strate svalstva). Opatrní treba byť pri srdcových a dýchacích ťažkostiach.
Skúsenosti ukazujú, že vysoko proteínová (nízko sacharidová diéta) hrá dôležitú rolu pri zachovaní svalovej hmoty, a teda aj dýchacích svalov. Sťažené dýchanie môže niektorým pacientom spôsobovať problémy pri jedení. Vo všeobecnosti platí, že pri nervovo-svalových ochoreniach by sme mali zvýšiť príjem bielkovín.
Pri písaní tohto článku boli použité tieto zdroje:
Lieky na vysoký krvný tlak sa vyberajú individuálne na základe konkrétnych potrieb a zdravotného stavu pacienta.
Parkinsonova choroba sa považuje za poruchu mozgu. Môže za ňou byť aj pretrvávajúci zápal spôsobený slabou imunitou. V nasledujúcom článku sa…
Behcetova choroba, tiež známa ako Behcetov syndróm, je zriedkavé ochorenie spôsobujúce zápal očí a ciev v celom tele. Toto ochorenie vedie…
