Porucha vedomia alebo jeho zhoršenieje stav, keď je vedomie postihnuté poškodením mozgu. Vedomie si vyžaduje bdelosť a uvedomovanie si. Súvisí so zložitejšími procesmi myslenia a z lekárskeho hľadiska je pomerne ťažké ho posúdiť. Hodnotenie vedomia sa opiera o fyzické reakcie, ktoré sa zisťujú počas samotného vyšetrenia.
Hlavné poruchy vedomia sú kóma, vegetatívny stav a minimálne vedomý stav.
Kóma je stav, keď človek neprejavuje žiadne známky bdenia ani vedomia. Osoba v kóme leží so zatvorenými očami a nereaguje na prostredie, hlasy ani bolesť. Zväčša trvá menej ako 4 týždne, počas ktorých sa človek môže buď prebudiť, prejsť do vegetatívneho stavu, alebo do stavu s minimálnym vedomím.
Pri vegetatívnom stave je človek bdelý, ale nevykazuje žiadne známky vedomia. Môže otvoriť oči, môže sa prebúdzať a zaspávať v pravidelných intervaloch, má základné reflexy (žmurkanie, stiahnutie ruky, hlasný zvuk), dokáže regulovať srdcový tep a dýchať bez pomoci, nevykazuje žiadne zmysluplné reakcie (napríklad sledovanie objektu očami alebo reakcia na hlasy) ani žiadne známky emócií.
Ak je človek vo vegetatívnom stave dlhší čas, môže sa to považovať za pretrvávajúci vegetatívny stav – ak je dlhší ako 4 týždne, alebo za trvalý vegetatívny stav – ak trvá viac než 6 mesiacov v prípade neúmyselného poškodenia mozgu a dlhšie ako 12 mesiacov v dôsledku traumatického poranenia mozgu.
Ak lekári diagnostikujú trvalý vegetatívny stav, zotavenie je veľmi nepravdepodobné, ale nie nemožné.
Minimálne vedomý stav znamená, že človek vykazuje jasné, ale minimálne alebo nekonzistentné vedomie. Môže mať obdobia, v ktorých komunikuje alebo reaguje na príkazy (napríklad pohyb rúk na požiadanie). Pacient sa môže dostať do stavu s minimálnym vedomím po tom, ako bol v kóme alebo vo vegetatívnom stave. V niektorých prípadoch je tento stav etapou procesu oživenia, inokedy ide o trvalý efekt.
Rovnako ako pri vegetatívnom stave pokračujúci stav s minimálnym vedomím znamená, že trvá dlhšie ako 4 týždne. Je však ťažšie diagnostikovať trvalý minimálne vedomý stav, pretože závisí od okolností, ako je typ zranenia mozgu, aké rozsiahle je zranenie a ako osoba reaguje. Stav s minimálnym vedomím nie je zväčša považovaný za trvalý, pokiaľ netrvá niekoľko rokov.
Poruchy vedomia sa môžu vyskytnúť, ak sú poškodené časti mozgu prepojené s vedomím. Existuje niekoľko typov takýchto poranení mozgu:
Porucha vedomia sa lekársky potvrdí až po rozsiahlych testoch na určenie úrovne bdelosti a vedomia človeka. Tieto vyšetrenia vykonáva odborník, ktorý však zohľadňuje aj názory iných zdravotníckych pracovníkov a členov rodiny.
Bodovací systém. Pre niektoré stavy narušeného vedomia, ako je vegetatívny stav a stav s minimálnym vedomím, sa odporúčajú kritériá na potvrdenie diagnózy. Ide o glasgowskú škálu porúch vedomia. Hodnotí tri veci:
Nižšie skóre naznačuje vážnejšie poruchy vedomia, ako je napríklad kóma.
Ostatné systémy bodovania: Existujú aj špecifickejšie bodovacie systémy, založené na podrobnejších pozorovaniach správania pacienta.
Skúmanie mozgu: Na posúdenie miery poškodenia mozgu sa používa i testovanie mozgu. Týmto spôsobom je tiež možné skontrolovať príznaky akýchkoľvek komplikácií (napríklad hydrocefalus, čiže nahromadenie tekutiny v mozgu). Ak stav pacienta toleruje vyšetrenie, použije sa CT skenovanie alebo vyšetrenie magnetickou rezonanciou.
Výskumné mozgové skeny: Existujú samostatné skeny, ktoré dokážu zobraziť oblasti mozgovej aktivity aj poškodenia mozgu. Najefektívnejšie sú, ak sa pacient nemôže pohybovať ani hovoriť. Jedným z príkladov je skenovanie funkčnej magnetickej rezonancie (fMRI). Dokáže zobraziť zmeny, ak mozog reaguje na svetlo a zvuky, nemusí však ihneď prejaviť vedomie, pretože mozog je schopný reagovať na stimuláciu aj bez toho, aby o tom človek vedel. V súčasnosti sa robia výskumy spôsobov, ktorými možno skenovanie mozgu použiť na zobrazenie skutočného povedomia.
Neexistuje liečba, ktorá zabezpečí zotavenie zo stavu zhoršeného vedomia. Používa sa však podporná liečba, ktorá poskytuje šancu na prirodzené zlepšenie stavu. Jej jednotlivé kroky sú: poskytovanie výživy cez prívodnú trubicu, polohovanie pacienta, jemné cvičenie s kĺbami, aby sa zabránilo ich stuhnutiu, udržiavanie čistoty pokožky, riadenie činnosti čriev a močového mechúra (napríklad pomocou katétra na odčerpanie moču), ústna hygiena, zmysluplné činnosti (počúvanie hudby alebo sledovanie televízie, zobrazovanie obrázkov alebo počúvanie členov rodiny).
Niekedy sa môže použiť liečba nazývaná senzorická stimulácia v snahe zvýšiť schopnosť reagovať. Ide o stimuláciu hlavných zmyslov, zraku, sluchu a čuchu. Obvykle ju vykonáva vyškolený špecialista, pričom môže zapojiť aj členov rodiny. Niektoré príklady senzorickej stimulácie zahŕňajú vizualizáciu (zobrazovanie fotografií priateľov a rodiny alebo obľúbeného filmu), počúvanie (rozprávanie alebo prehrávanie obľúbenej skladby), vôňa (kvety v miestnosti alebo striekanie obľúbeného parfumu), dotyk (držanie ruky alebo hladenie pokožky rôznymi látkami). Nie je úplne jasné, do akej miery je senzorická stimulácia efektívna, na základe skúseností sa však považuje za užitočný krok pri stimulácii.
Nie je možné predvídať, kedy a ako sa pacient v stave zhoršeného vedomia zotaví alebo kedy dôjde k jeho zlepšeniu. Stav závisí od typu zranenia mozgu, od toho, aké ťažké je zranenie, a od veku osoby. Niekedy sa zaznamená postupné zlepšenie, iní pacienti zostávajú v stave zhoršeného vedomia roky. Existujú ojedinelé prípady obnovy vedomia po niekoľkých rokoch. Napriek tomu je podporná liečba pre pacientov veľmi dôležitá.
Ak je človek vo vegetatívnom stave najmenej 12 mesiacov, môže sa odporučiť, aby bola výživová podpora stiahnutá. Zvažujú sa viaceré okolnosti, napríklad takmer žiadna šanca na oživenie. Ďalej môže mať váhu skutočnosť, že predĺženie života by pre pacienta nemalo žiadny prínos, predĺženie liečby by mohlo ponúknuť falošnú nádej a spôsobiť rodine zbytočné emocionálne utrpenie a podobne.