Existuje teória amerického psychológa Urieho Bronfenbrennera, ktorá vysvetľuje, ako prostredie okolo nás ovplyvňuje vývin človeka. Nazýva sa ekologická systémová teória. Pomáha pochopiť správanie dieťaťa ako výsledok rôznych vplyvov, ktoré naň počas života pôsobili.
Teória opisuje niekoľko úrovní prostredia:
Správanie dieťaťa ovplyvňuje prostredie, v ktorom vyrastá. Ak ho chceme pochopiť v celom kontexte, nemôžeme tieto vplyvy vynechať. Dieťa formuje viacero faktorov. Patrí medzi ne aj výchovný štýl, ktorý môže mať pozitívny aj negatívny vplyv.
Ak v rodine fungujú prísne pravidlá bez vysvetlenia, dieťa sa učí poslúchať, nie rozumieť. Očakáva sa, že bude robiť to, čo má, bez otázok a vyjednávania. Keď urobí chybu, prichádza trest. Navonok môže pôsobiť poslušne, no vnútri často prežíva napätie. Objaviť sa môže hnev, agresia alebo naopak plachosť a strach. Sebavedomie býva nízke a s pribúdajúcim vekom sa môže objaviť vzdor voči autoritám.
V tomto prístupe má dieťa jasné hranice, no zároveň cíti blízkosť a bezpečie. Vie, čo sa od neho očakáva a rozumie aj dôvodom, prečo pravidlá existujú. Disciplína tu neslúži na trestanie, ale na učenie. Dieťa má priestor vyjadriť svoj názor a byť súčasťou rodinných rozhodnutí. Práve tento štýl podporuje zdravé sebavedomie, zodpovednosť a schopnosť zvládať náročné emócie.
Atmosféra v rodine býva láskavá a prijímajúca, no hranice sú veľmi slabé alebo chýbajú. Dieťa má veľkú slobodu, no málo usmernenia. Môže mať problém s odkladaním uspokojenia, ťažko znáša frustráciu a reaguje impulzívne. Často sa objavuje chaotický režim dňa, neskoré zaspávanie, nadmerný čas pri obrazovkách či vyhýbanie sa povinnostiam. Bez jasných pravidiel sa dieťa len ťažko učí sebaregulácii.
V takomto prostredí dieťa síce dostáva to základné, no chýba mu emocionálna blízkosť. Kontakt, záujem aj komunikácia sú minimálne. Dieťa sa tak učí spoliehať samo na seba, čo môže navonok pôsobiť ako odolnosť. V skutočnosti však často bojuje s emóciami, nevie, ako si pýtať pomoc a má problém vytvárať blízke vzťahy. Chýbajú mu aj stratégie, ako zvládať náročné situácie.
Spôsob, akým k výchove pristupujeme, sa často odráža v tom, ako dieťa vnímame. Vidíme to najmä na jeho správaní, ktoré môže pôsobiť rušivo, nepochopiteľne alebo náročne. Neraz ho preto rýchlo označíme ako „problémové“. Čo však tento pojem v skutočnosti znamená?
Keď sa správanie dieťaťa začne opakovane vymykať tomu, čo považujeme za bežné, často ho rýchlo označíme ako problémové. Zvyčajne ide o situácie, ktoré nás vyčerpávajú, zneisťujú alebo máme pocit, že ich už nezvládame.
Môže to byť napríklad dieťa, ktoré:
Niekedy ubližuje iným deťom, vysmieva sa im alebo sa dostáva do konfliktov doma aj v škole. Inde si rodičia všímajú úteky z domu, experimentovanie s návykovými látkami alebo úplné ignorovanie pravidiel.
Ak sa takéto správanie objavuje opakovane a dlhodobo, hovoríme o poruchách správania. V každodennom živote to môže znamenať neustále hádky s dospelými, vedomé porušovanie dohôd, ničenie vecí alebo agresiu bez zjavného dôvodu. Dieťa akoby nevedelo, kde sú hranice, alebo ich zámerne skúšalo posúvať.
Antisociálne správanie ide ešte o krok ďalej. Prejavuje sa dlhodobým nerešpektovaním pravidiel, nezáujmom o dôsledky vlastného správania a opakovaným ubližovaním druhým. Môže ísť o krádeže, manipuláciu, vyhľadávanie konfliktov či porušovanie zákona.
Často za tým však nie je „zlé dieťa“, ale skúsenosti z detstva, ktoré zahŕňajú traumu, zanedbávanie alebo nevhodné zaobchádzanie zo strany dospelých.
Problémy v správaní detí môžu byť prejavom nevyriešených stresových skúseností dieťaťa alebo náročného rodinného prostredia. Nie vždy ich môžeme chápať ako zámerné či zlomyseľné správanie.
Toxický stres vzniká pri dlhodobej a intenzívnej aktivácii stresovej reakcie, keď dieťa nemá k dispozícii dospelého, ktorý by mu poskytol bezpečie a oporu. Takýto stres ovplyvňuje vývin mozgu, schopnosť učiť sa aj správanie dieťaťa.
ACE, teda nepriaznivé detské skúsenosti, zahŕňajú zneužívanie, zanedbávanie, rodinnú dysfunkciu, násilie v domácnosti, rozvody či psychiatrické ťažkosti rodičov. Spájajú sa s problémami s koncentráciou, sebareguláciou, agresiou a školským neúspechom. V závažných prípadoch sa môžu objaviť aj sebapoškodzovanie alebo pokusy o samovraždu.
Tieto príznaky sa viažu na chronický stres, nielen na problematický charakter dieťaťa.
Deti, pri ktorých si na základe správania všímame náznaky nepriaznivej situácie doma alebo v inom blízkom prostredí, potrebujú bezpečné a predvídateľné miesto mimo tejto rizikovej zóny.
Potrebujú prostredie, kde je jasné, čo sa od nich očakáva, a zároveň istotu, že sa môžu zveriť, keď to budú potrebovať. Dôležitá je prítomnosť dospelého, ktorý vie načúvať, a atmosféra postavená na empatii a prijatí. V takomto prostredí nemá miesto nálepkovanie ani výroky typu „ty si zlý“ či „ty si zlá“.
Agresia, utiahnutosť, poruchy koncentrácie alebo iné prejavy správania, ktoré sa vymykajú norme, často nevychádzajú z „problematického charakteru“. Oveľa častejšie ide o odpoveď na dlhodobý stres, zanedbávanie alebo toxické domáce prostredie.
Odborné prístupy aj prax ukazujú, že tieto prejavy sú spôsobom, akým dieťa volá po bezpečnom, predvídateľnom a podporujúcom prostredí. Pomôcť mu vieme najmä empatickým prístupom, podporou sebaregulácie a spoluprácou s rodinou aj odborníkmi.
Neposlúchli ste a rodičia už siahali po opasku či zvyšovali hlas, že ich bolo počuť až k susedom? Je šanca,…
Jedným z kľúčových prvkov úspešnej výchovy detí je rešpekt. Rešpektujúca výchova spočíva v dodržiavaní základných princípov, ako je empatia, porozumenie…
Žiadna žena sa nestane matkou s návodom, ktorý zahŕňa body, ako sa správne starať o dieťa. Po narodení dieťaťa je potrebné, aby…
