Marcel Matanin (48) je dlhoročným milovníkom behu, trénerom, bývalým maratónskym olympionikom a tiež garantom našej novej bežeckej výzvy. S behom začínal na základnej škole, kde nebola ani telocvičňa. Počas svojej profesionálnej kariéry získal mnohé prvenstvá, no za najväčšiu výhru aj tak považuje účasť pod olympijskými kruhmi.
Moja cesta k behu bola celkom zaujímavá. Vyrastal som v malej dedinke na východe Slovenska a na základnú školu som musel dochádzať do vedľajšej. Niekedy sa mi nechcelo čakať na starších súrodencov, kým skončia, a tým, že to bolo asi len taký kilometer a pol, začal som odtiaľ chodiť pešo. Postupne som však chôdzu zrýchlil a vznikol z toho taký môj beh.
Neskôr si ma všimla učiteľka telesnej výchovy. Videla, že medzi svojimi spolužiakmi trochu vynikám, a tak som sa začal behu viac venovať. Najprv som chodil na klasické školské súťaže, potom na okresné kolá. Práve tam si ma všimli aj tréneri z mesta. Moja láska k behu sa teda budovala postupne, no pramenila z toho, že som sa rád hýbal.
No, bol som ako klasické dedinské dieťa (smiech). Takže som liezol po stromoch, hral futbal, v zime hokej, sánkoval sa, lyžoval. Skúsil som si každý jeden šport, ktorý som chcel. Nešlo ale o nič profesionálne.
Začalo sa to asi v 8. ročníku na základnej škole, ale vážnejšie som sa behu venoval až v prvom ročníku na strednej. Vtedy som už aj pravidelnejšie trénoval. V tom čase si ma na krajských športových atletických súťažiach všimol aj tréner zo športovej školy a oslovil ma, či by som nechcel z klasického gymnázia prestúpiť na športové v Košiciach.
Bolo to preto, že sa mi darilo porážať chalanov zo športovej školy. Moja reálna športová kariéra sa tak začala približne v druhom ročníku na tejto škole.
Zo začiatku som veľmi ciele nemal. Samozrejme, túžil som získať medailu na majstrovstvách vtedajšieho Československa, čo sa mi časom aj podarilo, no nikdy som nesníval o tom, že sa raz dostanem napríklad na olympiádu. Také vysoké méty mi vtedy ani nenapadli.
Je to aj preto, že som vyrastal v malej dedinke, kde bývalo približne 100 ľudí, a chodil na základnú školu, kde ani nebola telocvičňa. V zime sme cvičili na chodbe, v lete na dvore. Moje štartovacie podmienky teda neboli ideálne, ale ukázal som, že aj tak sa dá niečo dosiahnuť. Netreba sa však spoliehať len na talent či na Boha, ale poriadne na sebe makať.
Za najväčší rozhodne pokladám olympiádu v roku 2004 v Aténach, kde som behal maratón ako jediný Slovák. Aj keď mi preteky nevyšli úplne podľa predstáv, predsa len ide o olympijské hry. Dobehol som ako 82. a bol to naozaj veľký zážitok. Celá olympiáda bola skvelá. No myslím si, že to povie každý športovec. Aj taký, ktorému to nevyjde. Už len okúsiť tú atmosféru, je zážitok na celý život.
No ale jasné, cením si aj úspechy z rôznych ďalších podujatí. Napríklad medaily z majstrovstiev Európy a sveta v behu do vrchu, veteránske tituly majstra sveta v behu do vrchu (už kategória nad 35 rokov) a rôzne iné súťaže. Je toho za tie roky naozaj veľa.
Všetky víťazstvá majú niečo do seba. Tým, že ich bolo viac, nie je každé jedno niečím špecifické, no dodnes mám všetky medaily odložené. Prvú, aj posledné. A vždy, keď sedíme doma s dcérou a chce nejaké vidieť, tak jej ich ukážem a rozprávame sa o pretekoch.
Áno, pri behaní som zostal a behám si dodnes, ale venoval som sa aj regionálnej politike. Bol som starostom obce a vtedy som musel bežecké aktivity trochu utlmiť. Stále som behával, no už to nebolo na takej vysokej úrovni. Môj život sa po skončení profesionálnej kariéry trošku zmenil, beh však zostal mojou dôležitou súčasťou.
K „učiteľovaniu“ som sa dostal pre pandémiu. Predtým som mal svoju malú firmičku, ktorá organizovala športové podujatia. No tým, že sa všetko zastavilo a nikto nevedel povedať, na ako dlho to bude a čo bude po skončení, začal som sa obzerať aj po niečom inom. A keďže mám vyštudované učiteľstvo a trénerstvo, povedal som si, že to skúsim. Teraz ľutujem len jednu vec, že som do toho nešiel oveľa skôr.
Áno, už dávnejšie sme založili Bežeckú akadémiu Marcela Matanina, ktorá sa momentálne síce viac sústreďuje na deti, ale, samozrejme, robíme aj tréningy pre dospelých. V lete sme vonku, kde máme takú bežeckú skupinu, a v zime chodíme do športovej haly.
Väčšinou na začiatku prepália tempo. Po prvých 500 metroch však zistia, že to nejde, lebo bežali príliš rýchlo. Mnohých to ale potom odradí a prestanú trénovať. Často tiež chodia nesprávne oblečení. Väčšinou sú príliš naobliekaní a, samozrejme, po určitom čase im začne byť teplo, veľmi sa potia, čo nie je príjemné. Navyše sa zvyknú aj prehriať, príde im zle a to ich tiež odradí.
Je to pravda, ale podľa mňa je lepšie obliecť sa na tréning menej a vydržať zopár minút na začiatku, keď je nám chladnejšie. Aj keď sa dá byť oblečený ako cibuľa a postupne vrstvy zhadzovať, nie je to veľmi praktické a ani pohodlné. Navyše telo potrebuje dýchať, svaly tiež. Takže je naozaj lepšie, ak si toho na seba zoberieme menej.
No, samozrejme, obuv. Začiatočníci skúšajú behať v hocičom. Ak sa chcete behu naozaj venovať, je fajn zainvestovať do kvalitných bežeckých tenisiek. Nemusíte si kupovať najlepšie a najdrahšie modely. V dnešnej dobe sa už dajú nájsť dobré bežecké topánky aj za oveľa prijateľnejšiu cenu.
Áno, odporúčam ísť do špecializovaného obchodu, kde vám poradia najlepšie. No keďže ich v mestách nie je až tak veľa, mnohí si kupujú tenisky online. Nie je to ale úplne najsprávnejšie. V špecializovaných obchodoch vám nohu nielen zmerajú, ale aj povedia, či ju máte supinačnú (našľapujete vnútornou stranou chodidla, pozn. redakcie), pronačnú (našľapujete vonkajšou stranou chodidla, pozn. redakcie), alebo či vám padá.
Pozrú sa aj na vašu klenbu, či je dole, prípadne opačne, či je veľmi vysoká alebo v neutrálnej polohe. Podľa toho si potom vyberiete tenisky presne pre vás. Nie každá teniska je totiž neutrálna. Niektoré sú aj s podporou do jednej alebo do druhej strany.
A keď problém nie je len v tvare topánky, ale jej podpora nie je dostatočná pre váš typ nohy, hneď vám vyberú aj vložky, ktoré vám s tým pomôžu. Navyše, keď si kúpite správne bežecké tenisky, tak si väčšinou pri behu neublížite.
Určite áno, pretože keď má človek padnutú klenbu trebárs dole, čiže má plochu nohu, trpia pri behu bedrové kĺby, kolenné kĺby i členky. Je to preto, že celé chodidlo padá dovnútra a nie je to úplne prirodzené. Ľahko tak môže dôjsť k nejakému zraneniu, prípadne vás môžu kĺby bolieť. No ak noha padá dovnútra a topánkami či vložkami sa to vyrovná, opäť sa dostaneme do prirodzeného pohybu.
Môže to však byť aj naopak. Ak chodidlo príliš nakláňate na malíček, treba ho zase regulovať tak, aby šlo do roviny.
Nemyslím si to, pretože pri dnešných technológiách bežeckých topánok je už noha ako v papučke. Tlmiace efekty na teniskách sú naozaj skvelé, takže len na asfalte sa už nohy nezničia. Zničiť si ich však môžete kdekoľvek. Nesprávnou technikou aj v teréne či na tráve.
Pre začiatočníkov je, naopak, najlepšie behať po rovnom povrchu (po škvare, po tartane) a po asfalte, lebo tým, že sa rýchlo unavia, je aj ich koordinácia pohybov menej obozretná. A keď pôjdu na trávu alebo do nespevneného terénu, tak je pravdepodobnosť, že sa zrania, oveľa vyššia.
Pri behu po rovine totiž stále dopadáme na ten istý povrch. Jasné, môžeme stúpiť napríklad do diery, ale šanca je oveľa menšia ako v teréne. Na asfalte sa navyše môžeme viac sústrediť na techniku behu a nemusíme kontrolovať na okolie a cestu, aby sa nám náhodou niečo nestalo.
Takisto keď sa začiatočník vyberie rovno do terénu, skôr môže prísť k výronom či iným neduhom. Je to preto, že jeho kĺby a kolená sú hneď vystavené veľkej záťaži, aj keď na ňu ešte nie sú prispôsobené.
Je to aj individuálne, no vo všeobecnosti by vrchná časť tela mala byť trošku naklonená dopredu, ako keby ste trochu padali. Tým pádom prinútite nohy prepletať rýchlejšie a pohyb je plynulý dopredu.
Dôležité sú pri behu aj ruky, pretože vám pomáhajú. Mali by byť približne v 90- stupňovom uhle, nemusí to však vyzerať ako podľa pravítka. Dlane majú byť zovreté v päsť, ale nie úplne kŕčovito, skôr má ísť o voľný stisk. Držanie telefónu v ruke určite neodporúčam.
Došľap by mal byť na prednú časť chodidla, presnejšie na vonkajšiu a prednú časť. Behanie cez pätu je najhoršie. Je to vlastne dosť brzdivý pohyb. Ak totiž niekto stále došľapuje na pätu, náraz tela mu ide oproti a pohyb nie je efektívny a prirodzený. Ak sa chceme dostať čo najrýchlejšie ďalej, mali by sme našľapovať cez špičku.
Takisto si všímam, že veľa ľudí pri behu nedvíha kolená. Potom však poriadne nezakopnú a pohyb nôh opäť nie je efektívny. Čím viac totiž zakopnete, tým lepšie viete predkopnúť. Krok je tak dlhší a beh efektívnejší i rýchlejší.
Samozrejme, nesnažíme sa o to, aby bol náš krok čo najdlhší. Niekedy to môže byť aj na škodu. Krok netreba naťahovať neprirodzene. Síce má byť dlhý, no musíte myslieť na to, že nemá ísť o skoky, ale o beh.
Dýchať sa dá rôzne. Najčastejšie sa odporúča nadychovať i vydychovať nosom. No ani nádych nosom a výdych ústami nie je vôbec zlý. A ani dýchanie len ústami nemusí byť problém. Aj ja tak pri behu dýcham celý život a som tu (smiech). Najdôležitejšie je, aby bol nádych hlboký, až do bránice, a získali sme čo najviac kyslíka.
Takisto si myslím, že pri určitej rýchlosti už človek nedokáže dýchať len nosom. Organizmus to neudýcha a musia sa zapojiť aj ústa. Najlepšie je, ak si v bežeckých začiatkoch skúsite rôzne spôsoby dýchania. Zistíte tak, čo je pre vás najprirodzenejšie a čoho sa máte držať. Aj tak sa ale treba v prvom rade sústrediť na techniku behu, pretože tá je základ, a až tak na dýchanie. To je až ďalší krok.
Ak sa chcete naučiť správne dýchať, môžete začať napríklad tak, že na dva kroky sa nadýchnete a pri ďalších dvoch vydýchnete. No musíte byť pri tom v úplnej pohode, aby ste si vedeli uvedomiť, čo máte počas behu okrem kontrolovania techniky robiť. Ak tento interval zvládnete, môžete ho trošku predĺžiť. Napríklad o krok. Celé je to veľmi jednoduché a dá sa to ľahko nacvičiť. Ešte raz však zdôrazňujem, že najprv sa treba zamerať na správnu techniku.
Samozrejme, treba myslieť aj na stravu a pitný režim pred tréningom. Nie je dobré, ak sa človek o 18:00 naje a o 15 minút si povie, že ide behať. Je to chyba, pretože organizmus začína spracovávať stravu a krv je nahromadená niekde inde, ako by mohla byť. Aj preto väčšinou začne ľudí pichať v boku. Žalúdok je totiž zväčšený a otiera sa o nejaký iný orgán. Rovnaký problém spôsobí aj príliš veľa vody.
Odporúčam aspoň 2 hodiny pred tréningom nič nejesť. Aspoň ja to tak zvyknem robiť. A ak plánujete ísť behať po výdatnom obede, tak je fajn dať si aj dlhšiu pauzu. Každý si to však musí skúsiť sám a zistiť, aký časový interval mu najviac vyhovuje.
Aby začali napríklad indiánskym behom – striedali beh a chôdzu. Alebo aby najprv skúsili chodiť na prechádzky, nech si organizmus na pravidelný pohyb trochu zvykne. Môžu začať nejakými pomalšími a postupne tempo zrýchľovať. Nakoniec sa tak prepracujú až k indiánskemu behu a chôdze bude stále menej a menej.
Najmä netreba začínať prirýchlo. Skôr takým tempom, že ak by ste pri sebe mali iného bežca, tak by ste sa s ním dokázali rozprávať. A ak pôjdete behať aspoň 2 až 3-krát do týždňa a budete dodržiavať nejaký tréningový plán, výsledky uvidíte veľmi rýchlo. To vie byť tiež veľmi motivujúce. A takisto môžete spoznať aj veľa bežeckých kamarátov.
Kto si skúsi beh, má po tréningu neopísateľný pocit. Takisto budete vďaka nemu zdravší, vyvetráte si hlavu, prídete na iné myšlienky. Behanie má oveľa viac benefitov ako záporov. Bežci sú veselí ľudia. Málokedy stretnete niekoho naštvaného. Všetci sa usmievajú, každý sa s každým pozdraví.
Navyše k behu nepotrebujete skoro nič a keď chcete začať, stačia vám dobré tenisky a nejaké oblečenie. Vo všeobecnosti ide o najjednoduchší spôsob, ako športovať.
Z Mateja Tótha vykresal majstra sveta i olympijského víťaza, no stále má pocit, že sa ako tréner má čo učiť.…
Ochorenie COVID-19 sa na Slovensku vyskytuje už od marca tohto roku. Odvtedy neustále mutuje a je stále nebezpečnejší. Zhovárali sme…
Pochybnosti o sebe samej, ťažkosti s oddelením športu a súkromného života či náročné obdobie po neúspešných olympijských hrách – aj…
