Zníženie zrakovej ostrosti najčastejšie jedného oka bez prítomnosti nekorigovanej refrakčnej chyby. Nepatrí medzi dioptrické poruchy, ale funkčné. Postihuje zhruba tri percentá detskej populácie. Väčšinou sa zistí až pri odbornom vyšetrení. Najrozšírenejšou liečbou je oklúzia vedúceho oka, ktorá núti mozgovú kôru spracovávať vnem prichádzajúci z tupozrakého oka. Najlepšie úspechy sa dosahujú pri liečbe detí do troch rokov.
Amblyopia alebo tupozrakosť (z gréckeho “amblys” = tupý, “ops” = oko) je klinicky definovaná ako zníženie zrakovej ostrosti bez prítomnosti nekorigovanej refrakčnej chyby. Nepatrí medzi poruchy dioptrické alebo refrakčné, ale funkčné.
Je môžné ju definovať ako zníženie zrakovej ostrosti spôsobenej útlmom z nečinnosti oka. Mozgové zrakové centrum nedostatočne alebo vôbec nespracováva informácie prichádzajúce z postihnutého oka, prijíma zrakové vnemy len z druhého oka.
Tupozrakosť je očná chyba, ktorá postihuje až tri percentá detskej populácie. S jej nápravou by sa malo začať veľmi skoro – najlepšie úspechy sa dosahujú u detí do troch rokov.
Zväčša je táto najčastejšie jednostranná zraková chyba charakteristická zhoršenými binokulárnymi funkciami a v úplnej väčšine absenciou priestorového videnia.
Pri vývoji videnia musia oči s mozgom spolupracovať. Ak zo sietnice neodchádzajú primerané stimuly k zrakovým centrám, nedôjde ani k primeranému vývoju zrakovej centra v mozgu. Čím skôr dôjde k narušeniu vývoja binokulárneho videnia, tým vznikne väčší zrakový deficit.
Výraz binokulárne videnie označuje videnie pozorovaného premetu oboma očami súčasne. Binokulárne videnie je najvyššia forma videnia. Je to účel, pre ktorý máme dve, v ideálnom prípade rovnocenné funkčné oči. Vtedy obraz pozorovaného predmetu dopadá v každom oku na rovnaké miesto zvané žltá škvrna.
Žltá škvrna, makula, je oblasť v centre sietnice oka vo veľkosti špendlíkovej hlavičky s hustým výskytom zrakových buniek. Práve ona zabezpečuje jasné, ostré videnie. Zrakové centrum v mozgu tvorí človekom vnímaný ostrý obraz práve zložením obrazov z týchto dvoch bodov oboch očí. Nato, aby boli obe oči presne zohrané s pozorovaným objektom, slúži motorická zložka binokulárneho videnia, riadiaca všetky okohybné svaly.
Binokulárne videnie sa postupne vyvíja až do zhruba šiesteho roku života. V tomto období by už dieťa malo mať plnohodnotne integrované všetky zložky binokulárneho videnia, teda byť schopné úplne rozoznávať hĺbku prostredia a vzdialenosť pozorovaných predmetov. Práve priestorové videnie sa považuje za najvyšší stupeň binokulárneho videnia.
Preto je nutné všímať si prípadné odchýlky v postavení oboch očí od útleho detstva, pretože neskôr dochádza k ireverzibilným, nezvratným zmenám, ktoré priestorové videnie neumožnia.
Následkom neliečeného škúlenia v detstve je u veľkého počtu pacientov tupozrakosť. Toto postihnutie vzniká predovšetkým v období, kedy sa vyvíja miesto najostrejšieho videnia – makula. Často sa vyskytuje v spojení so škúlením a inými dioptrickými poruchami, ale môže byť prítomná aj bez nich. Vznik tupozrakosti môže spôsobiť aj dlhodobý obväz jedného oka.
Rodina, okolie, ale ani samotné dieťa nemusia problém dlho spozorovať, kým nedôjde k náhodnému zakrytiu lepšieho oka. Zlé videnie sa väčšinou zistí až pri odbornom vyšetrení (obrázok č. 1), ktoré je vhodné absolvovať pravidelne. Ideálne je, keď je tupozrakosť zachytená do tretieho roka života dieťaťa.
Obrázok č. 1 Vyšetrovací prístroj
Príčiny tupozrakosti môžeme rozdeliť do troch základných skupín. Podľa väčšiny štúdií je najrozšírenejšou formou tupozrakosti amblyopia strabizmická, ktorá je podmienená škúlením.
Druhým najrozšírenejším typom je tupozrakosť anizometropická, ktorá vzniká na základe výrazne odlišnej refrakcie (dioptrie) na oboch očiach. V oboch týchto prípadoch dostáva zrakové centrum v mozgu z každého oka kvalitatívne odlišné podnety, ktoré nedokáže spojiť v jeden zrakový vnem. Potlačenie obrazu z odchýleného oka je v podstate obrana zrakového kôry pred nevyhnutným dvojitým videním.
Tretia najfrekventnejšia forma tupozrakosti je amblyopia pochádzajúca z nedostatočnej stimulácie zrakovej kôry v prípade vrodeného poklesu viečka či sivého zákalu (tzv. deprivačná amblyopia).
V súčasnosti je najrozšírenejšou terapiou penalizácia (oklúzia) vedúceho oka, ktorá núti mozgovú kôru spracovávať vnem prichádzajúci z tupozrakého oka (obrázok č. 2).
Obrázok č. 2 Pomôcka na liečbu tupozrakosti (okluzor)
Najväčším nedostatkom oklúznej liečby je fakt, že nie je účinná po tzv. kritických periódach (prvých 6 až 9 rokov života). Dôvodom je znížená schopnosť dospelého mozgu prispôsobiť sa vonkajším podnetom. Nedávna štúdia vedená tímom profesora Hessa však uviedla výsledky potvrdzujúce možnosť zlepšenia videnia tupozrakého oka aj po tejto kritickej perióde.
Jeho tím aplikoval na dospelých amblyopoch tzv. antisupresívnu terapiu. Ide o intenzívne binokulárne percepčné cvičenie s použitím okuliarov na virtuálnu realitu. Skutočne sa u nich dosiahlo výrazné zlepšenie zrakovej ostrosti tupozrakého, amblyopického oka. V niekoľkých prípadoch sa dokonca objavilo predtým neexistujúce priestorové videnie.
Tupozrakosť je závažnou funkčnou poruchou zraku. Pacient stráca priestorové videnie, po šiestom roku života je terapia len málo účinná. Netreba podceňovať opodstatnenosť preventívnych prehliadok. Ak sa tupozrakosť zachytí do šiesteho roku života dieťaťa, sú najväčšie predpoklady úspešnej liečby a výrazne vyššej kvality života.