Vyhorenie sa objavuje naprieč profesiami. Nie je to o slabosti ani o tom, že niekto nevie „vydržať tlak“. Je to o tom, ako dlhodobo žijeme, čo od nás práca vyžaduje a koľko energie telo denne míňa.
Vyhorenie prichádza pomaly. Často skôr, než si vôbec uvedomíme, že niečo nie je v poriadku. V Inštitúte stresu sme spolu s prof. Elenou Lisou, psychologičkou, analyzovali dáta od 34 727 ľudí.
Získali sme ich v spolupráci so zdravotnou poisťovňou Dôvera pomocou online testu vyhorenia, či počas našich aktivít v rôznych firmách. Použili sme pritom medzinárodne uznávaný nástroj Copenhagen Burnout Inventory (CBI), ktorý sa zameriava na únavu a vyčerpanie.⁽⁴⁾
Je to nástroj, ktorý sa používa vo výskumoch po celom svete, a práve to nám umožňuje porovnať Slovensko s inými krajinami.⁽⁴⁾⁽⁵⁾⁽⁶⁾
Keď sa na tieto údaje pozrieme spolu s tým, čo dlhodobo publikujú Americká psychologická asociácia (APA),⁽¹⁾ Svetová zdravotnícka organizácia (WHO)⁽²⁾ a Gallup (globálna poradenská firma),⁽³⁾ obraz je úplne jasný: existujú skupiny, ktoré vyhoria rýchlejšie. A dôvody sú ľudské.
CBI nerozpráva o diagnózach. Meria to, čo človek reálne cíti:
Výsledkom je číslo od 0 do 100. Čím vyššie, tým viac energie človek stráca. Je to jednoduché a zároveň veľmi presné. Práve preto ho používajú nemocnice, univerzity aj výskumné tímy v mnohých krajinách – od učiteľov cez zdravotníkov až po lekárov v urgentnej medicíne.⁽⁴⁾⁽⁵⁾⁽⁶⁾
V našej štúdii sa veľmi jasne ukázalo, že osobné vyhorenie je dnes extrémne vysoké naprieč celou populáciou. Priemerné skóre osobného vyhorenia (CBI Personal Burnout) na našej vzorke viac ako 30-tisíc ľudí bolo 63,7 bodu zo 100, čo znamená, že väčšina ľudí pociťuje výraznú, dlhodobú únavu, ktorá neustupuje ani po oddychu.
Na tom, že ide o alarmujúci stav, sa zhodujú aj medzinárodné autority. Svetová zdravotnícka asociácia (WHO) v definícii syndrómu vyhorenia v rámci ICD-11 ho opisuje ako dôsledok chronického pracovného stresu, ktorý sa dlhodobo nedarí zvládnuť.⁽²⁾
V praxi sa to prejavuje práve vyčerpaním, emočným odstupom od práce a pocitom zníženej výkonnosti.
Americká psychologická asociácia vo svojich pravidelných reportoch Stress in America dlhodobo ukazuje, že väčšina dospelých v USA označuje prácu, financie či budúcnosť spoločnosti za významný zdroj stresu a že tento stres sa priamo podpisuje pod energiu, spánok a koncentráciu.⁽¹⁾
To, čo je však na našich slovenských dátach najzaujímavejšie, je fakt, že hodnoty osobného vyhorenia u bežnej populácie sú porovnateľné s hodnotami, ktoré zahraničné štúdie nachádzajú u najviac vyťažených profesií, napríklad u zdravotníkov či učiteľov.⁽⁵⁾⁽⁶⁾
V štúdiách medzi zdravotníkmi a pracovníkmi v prvej línii využívajúcich rovnaký nástroj ako my, sa osobné vyhorenie často pohybuje v pásme stredne ťažkých až vysokých hodnôt – teda veľmi podobne tomu, čo vidíme v našej vzorke.⁽⁵⁾
Keď si to položíme vedľa seba, ukazuje sa jasná vec: nejde len o profesiu – ide o spôsob života.
Vyhorenie dnes nie je výsadou zdravotníkov či ľudí v extrémne náročných rolách. Úroveň únavy v slovenskej populácii – priemer 63,7 bodu – naznačuje, že ako spoločnosť fungujeme dlhodobo v režime energetického dlhu. Toto nie je teoretický postreh. Vidieť to v ďalších dvoch dimenziách dotazníka:
Gallup, globálna analytická a poradenská spoločnosť, vo svojich celosvetových dátach opisuje podobný trend: ľudia síce pracujú, fungujú, podávajú výkony, ale ich každodenná energia je nízka a prežívaný stres je na historicky vysokých úrovniach.³
To všetko smeruje k jednému spoločnému záveru: úroveň vyčerpania je dnes taká vysoká, že nezávisí od profesie, ale od životného tempa, ktoré mnohí vedú. A to je aj dôvod, prečo sa osobné vyhorenie objavuje v dátach tak výrazne. Telo si pamätá tlak, aj keď my si naň zvykneme.
V našej vzorke 34 727 ľudí sa ukázal veľmi jasný rozdiel medzi tými, ktorí denne pracujú s pacientmi, klientmi, zákazníkmi či žiakmi, a tými, ktorí takýto kontakt nemajú. Keď sme porovnali skóre pracovného vyhorenia, vyšlo, že ľudia s každodenným kontaktom s klientmi mali pracovné vyhorenie o približne 8 až 12 bodov vyššie než tí, ktorí pracujú bez kontaktu.
Tento rozdiel sa opakoval v každom veku aj u oboch pohlaví. Napríklad:
Hoci rozdiely v číslach nemusia na prvý pohľad vyzerať dramaticky, pri tak obrovskej vzorke ide o veľmi silný, stabilný efekt. Smeruje to k jednoduchému záveru: „Práca s ľuďmi zrýchľuje míňanie energie.“
Dáva to zmysel. Byť denne v kontakte s ľuďmi znamená:
Toto rozhodne nie je len „komunikácia“. Je to energetický výkon nervového systému. Gallup vo svojich medzinárodných dátach ukazuje, že profesie s vysokým množstvom interakcie, či už v zdravotníctve, službách alebo manažmente, hlásia výrazne vyšší stres a nižšiu každodennú pohodu ako priemer.³
Keď tieto globálne dáta položíme vedľa našich výsledkov, obraz je veľmi konzistentný: čím viac ľudí okolo seba, tým menej energie na konci dňa.
Zdravotníci sa v štúdiách, používajúcich rovnaký nástroj ako my, v zahraničí dlhodobo pohybujú v pásmach vysokého vyhorenia. Mnohé práce opisujú veľmi vysokú úroveň osobného vyčerpania – teda stav, keď únava nie je len občasná, ale stáva sa každodenným štandardom.⁽⁵⁾
Analýzy zdravotníkov z rôznych krajín ukazujú, že značná časť z nich spĺňa kritériá výrazného vyhorenia.⁽⁵⁾ Federálne zdravotnícke autority v USA (CDC) vo svojich správach opisujú vyhorenie zdravotníkov a zhoršovanie ich mentálneho zdravia ako vážnu systémovú krízu, ktorá existovala už pred pandémiou COVID-19 a po nej sa ešte prehĺbila.⁽⁹⁾
Keď sme porovnali tieto zistenia s našimi dátami, ukázalo sa, že Slovensko nie je výnimkou. Úroveň osobného vyhorenia v našej veľkej vzorke je veľmi podobná tomu, čo vidíme v zahraničí u vysoko zaťažených zdravotníkov. To je alarmujúce zistenie.
Znamená to, že to, čo kedysi patrilo len do najnáročnejších profesií, dnes prežíva široká populácia.
CBI je jedným z najpoužívanejších nástrojov v štúdiách učiteľov. Validácie v rôznych krajinách, napríklad v Taliansku či Grécku, ukazujú, že učitelia často dosahujú vysoké hodnoty osobného aj pracovného vyhorenia.⁽⁶⁾
Výsledky sú roky konzistentné: učitelia patria medzi profesie s najväčším kombinovaným zaťažením – vysoká emočná náročnosť, nároky žiakov a rodičov, časté zmeny v systéme, nízka spoločenská prestíž a obmedzené možnosti regenerácie.
Naše dáta potvrdili rovnaký trend – skupiny s vysokou mierou interakcie, zodpovednosti a nízkou možnosťou oddychu mali najvyššie pracovné vyhorenie.
Viaceré medzinárodné práce opisujú, že učitelia hlásia nielen vysokú únavu, ale aj výrazný pokles pracovného nadšenia a rastúcu túžbu odísť z profesie.⁽⁶⁾⁽7⁾
Aj toto sa pretavilo do našich výsledkov: čím viac zodpovednosti za iných, tým skôr sa energia míňa.
Vyhorenie sa netýka len profesií, ktoré pracujú s chorobou, bolesťou či životmi. Veľmi vysoké riziko sa ukazuje aj v skupinách, o ktorých sa dlhé roky nehovorilo – v službách, call centrách, poisťovníctve, administratíve a manažérskych pozíciách.
Medzinárodné prehľady pracovného stresu a vyhorenia opisujú podobný obraz: profesie so stabilne vysokým tempom, častým prerušovaním práce, a nízkou kontrolou patria medzi najohrozenejšie.⁽3⁾⁽8⁾
Dôvodom je iné nastavenie záťaže:
A práve tieto typy záťaže sú pre nervový systém mimoriadne náročné. Nervový systém je totiž preťažený nie vtedy, keď je práca „ťažká“ technicky, ale vtedy, keď je nekontrolovateľná, nepredvídateľná a bez možnosti zastaviť sa.
V našej vzorke ľudí sa tento trend potvrdil veľmi jasne. Profesionálne skupiny, kde bol tlak stabilný, monotónny a preťažený interakciami (napríklad zákaznícka podpora, predaj, poistné služby, administratívny manažment, retail), mali jedny z najvyšších hodnôt pracovného vyhorenia.
To znamená, že ľudia v týchto profesiách fungujú v pásme, kde únava už nie je len dôsledkom práce, ale spôsobom, akým táto práca prebieha. Technicky tieto pozície nevyžadujú extrémny výkon. Ale z hľadiska nervového systému sú extrémne náročné:
Telo reaguje na takúto kombináciu ako na dlhodobú pohotovosť. Nie ako na výzvu, ale ako na stav, v ktorom sa musí brániť.
Aj medzinárodné dáta o pracovnom strese a vyhorení ukazujú, že práve ľudia v službách a zákazníckej podpore patria medzi skupiny, ktoré hlásia veľmi nízku dennú energiu a vysoký dlhodobý stres.⁽3⁾⁽⁸⁾
V našej slovenskej vzorke 34 727 ľudí sa veľmi jasne ukázalo, že najvyššie pracovné vyhorenie sa objavuje vo veku 25 až 54 rokov. Nie je to náhoda. Je to presne to obdobie života, keď človek nesie najväčšiu kombinovanú záťaž:
Je to obdobie života, v ktorom človek drží najviac rolí naraz.
Americká psychologická asociácia (APA) vo svojom dlhodobom reporte Stress in America uvádza, že dospelí v strednom veku hlásia dlhodobo vysokú úroveň každodenného stresu – kombináciu finančného tlaku, pracovných nárokov a rodinných povinností.⁽¹⁾
Gallup tento trend potvrdzuje vo svojich globálnych dátach: práve ľudia v produktívnom veku často udávajú najnižšiu mieru dennej regenerácie, zhoršený spánok a pocit emocionálneho vyčerpania.⁽³⁾
Keď si toto spojíme s našimi dátami, obraz je konzistentný. Priemerné skóre pracovného vyhorenia vo vekových skupinách:
(Trend je rovnaký v osobnom aj klientskom vyhorení.)
Čo je dôležité zdôrazniť, je dynamika, nie samotné čísla. Telo funguje vo veku 25 rokov inak ako v 45 rokoch, ale energetické nároky sú podobné alebo dokonca vyššie – len sa mení forma života.
Človek v strede života často funguje tak, že síce idú veci dopredu, no bez priestoru, ktorý by telu dovolil obnoviť energiu. Regenerácia sa skracuje, spánok je plytší, únava neustupuje. Nie preto, že by človek nevedel oddychovať. Ale preto, že neexistuje čas, v ktorom by telo nebolo v nejakej forme pohotovosti.
Do toho vstupuje fenomén, ktorý poznáme aj z praxe, chronický stres sa normalizuje. Človek si zvykne, že je stále „v behu“. Ale jeho nervový systém si na to nezvykne.
Naše výsledky ukazujú jasne: osobné vyhorenie v tejto vekovej skupine je rovnako vysoké naprieč profesiami, bez ohľadu na to, či človek pracuje s ľuďmi alebo nie. To naznačuje, že stredná generácia nevyhorieva pre samotnú prácu, ale pre kombináciu pracovného aj životného tempa, ktoré telo nedokáže dlhodobo udržať.
Práve preto je vek 25 – 54 rokov najzraniteľnejší. Je to obdobie, v ktorom sa stretáva najviac povinností a najmenej priestoru pre obnovu. A telo túto nerovnováhu cíti skôr, než my sami dokážeme rozpoznať, že ideme dlho „na doraz“.
Keď spojíme slovenskú vzorku, výskumy zo sveta a dáta Americkej psychologickej asociácie (APA), Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) či Gallupu, dostaneme jasný obraz:
Vyhorenie nie je stav, ktorý príde zo dňa na deň. Telo nám jeho signály ukazuje dlho dopredu – v únave, napätí, podráždení, slabšom spánku či strate chuti do vecí.
Dobrou správou je, že vyhorenie sa dá zvrátiť. Zlepšuje sa vtedy, keď človek prestane tlačiť na výkon v čase, keď už jeho telo nemá z čoho brať, a keď sa naučí obnovovať energiu tam, kde ju dlhodobo strácal – v spánku, v hraniciach, v pohybe, v kvalitných vzťahoch a v práci, ktorá má preňho zmysel.
Obsah na Lekar.sk vychádza z aktuálnych vedeckých poznatkov a konzultácií s odborníkmi. Použili sme nasledovné zdroje
Niektoré povolania majú vyššie riziko vyhorenia ako iné. Navyše sa vyhorenie môže v rôznych pracovných oblastiach prejavovať inak. Najviac ohrození…
Vyhorieť možno aj v osobnej rovine našich životov, nielen v práci. Aktuálny slovenský prieskum ukázal, že sa s takýmto javom…
Syndróm vyhorenia môže postihnúť každého z nás. Nezáleží na tom, či ste manažér na vysokej pozícii, žena v domácnosti alebo…
