Aj traumy sa dedia. Ako vychovať dieťa, ktoré neponesie vaše bremeno?

V tomto článku sa dozviete

• V minulosti deti rodičom vykali 
• Bitky z výchovy zatiaľ nevymizli 
• Aký je medzi nimi rozdiel a k čomu môžu viesť? 
• Ktorá výchova je správna? Netoxická
• Prelomte začarovaný kruh 

V minulosti deti rodičom vykali 

„Čo som povedala, to platí!“ Veta, ktorá asi najviac vystihuje výchovu v nie tak dávnej minulosti. Ešte niekoľko desiatok rokov dozadu boli rodičia v prvom rade autoritou. Doma vládli pevnou rukou a nepripúšťali vyjednávanie. Dieťa sa muselo podriadiť nielen im, ale aj dospelým všeobecne. V mnohých rodinách bolo zvykom niečo, čo si dnes nevieme predstaviť – deti svojim rodičom vykali. Tiež medzi sebou mali väčší citový odstup. City si príliš neprejavovali slovami, ani objímaním alebo maznaním.

Pevné miesto vo výchove mali tresty. Ak deti neposlúchli na slovo, odvrávali či niečo vyviedli, prišli dôsledky často aj v podobe fyzického trestu. Výchovná facka, jedna po zadku, kľačanie, výprask, hoci i opaskom, alebo iné fyzické tresty sa považovali za normálne a niekedy potrebné.¹

Bitky z výchovy zatiaľ nevymizli 

Neskôr sa pohľad na výchovu a fyzické tresty začal meniť. Viacerí veľkí odborníci svojej doby, akými boli napríklad Benjamin Spock, Thomas Gordon či T. Berry Brazelton, ukazovali, že je aj iný spôsob, ako vychovať dieťa. Tradičné disciplinárne opatrenia či fyzické tresty pre nich neboli riešením. Presadzovali efektívnu komunikáciu a vzájomné porozumenie. Tiež zdôrazňovali, že dieťaťu patria rovnaké práva a rešpekt ako ktorémukoľvek dospelému.^2,3

Postupne tak začalo ubúdať rodičov, ktorí verili v oprávnenosť „výchovnej“ facky. Spoločnosť už vníma fyzické tresty ako formu násilia na deťoch. Mimo zákon ich už preto postavilo viacero krajín sveta. 

Napriek tomu sa rodičia, najmä, ak nevidia iné riešenie, k nemu stále uchyľujú. Faktom je, že väčšina detí sveta žije v krajinách, kde zákon fyzické tresty povoľuje. Výsledkom podľa štúdie publikovanej v roku 2021 je, že 63 % detí vo veku 2 až 4 roky, teda 250 miliónov detí, je pravidelne vystavených fyzickým trestom zo strany tých, ktorí sa o ne starajú.^4,5,6

Podobne ako ostatné aspekty nášho života, aj výchovu a jej vplyv začali odborníci skúmať. Zisťovali, aké disciplinárne stratégie rodičia používajú, do akej miery sú vrúcni či starostliví, čo od dieťaťa očakávajú či koľko slobody mu doprajú. 

Na základe výskumov bolo pomenovaných niekoľko základných výchovných štýlov, z ktorých sa postupne vykryštalizovali ďalšie a ďalšie. Najbežnejšími výchovnými štýlmi dnes sú autoritatívny, permisívny, nezúčastnený a rešpektujúci (demokratický).

Aký je medzi nimi rozdiel a k čomu môžu viesť? 

Autoritatívny štýl

Štýl, ktorý sme opísali v úvode, hojne využívaný v minulosti, niektorí nazývajú aj diktátorský. Je totiž charakterizovaný prísnymi pravidlami a vysokými očakávaniami. Rodičia kladú veľký dôraz na to, aby deti bezhranične poslúchali a rešpektovali autority. O svojich rozhodnutiach nemienia diskutovať. 

Ak sa tak nestane, prichádza trest. Autoritatívni rodičia nevysvetľujú, hoci trvajú na svojom. Dieťa je potrestané, no často nechápe, čo urobilo zle. Typická pre autoritatívny štýl je tiež až príliš veľká miera kontroly a menej emocionálnej blízkosti či vrúcnosti. Prostriedkom na dosiahnutie poslušnosti býva aj strach a zastrašovanie.^7,8

„Diktátorská“ výchova má svojich zástancov, ktorí tvrdia, že tvrdá ruka je potrebná, aby ste vychovali poslušné a zdatné deti. Nejeden výskum však ukázal, že autoritatívne vychovávané deti sú menej šťastné, majú častejšie sklony k depresii, nižšiu sebadôveru a slabšie sociálne zručnosti. 

Nie je zriedkavé, hlavne v prípadoch, ak sa rodič uchyľuje k tvrdým trestom či kriku, že sa u nich neskôr objaví problém so správaním. Takisto viac normalizujú násilie a hrubosť. ^7,8,9,10

Permisívny štýl

Je presným opakom autoritatívneho štýlu, teda bez akýchkoľvek hraníc. Jednoducho povedané, dieťa si robí, čo chce. Rodičia sú veľmi zhovievaví, snažia sa byť skôr kamarátmi než autoritou. Vo všeobecnosti bývajú k deťom vrúcni a milujúci, no zriedkavo stanovujú nejaké pravidlá a ešte zriedkavejšie trvajú na ich dodržiavaní. Na deti kladú minimum požiadaviek, majú od nich nízke očakávania. 

Zástancovia permisívneho rodičovstva tvrdia, že formuje nezávislých dospelých, ktorí dokážu robiť vlastné rozhodnutia. Otázkou je, do akej miery sú správne. Nie všetci dospelí, ktorí ako deti mohli všetko, si dokážu nastaviť hranice. 

V budúcnosti preto často majú problém s autoritami a ich požiadavkami. Zistia, že ako zamestnaní nemôžu len tak ostať doma, ako im to kedysi dovolili rodičia, ktorí im ešte napísali ospravedlnenie. Zažívajú preto viac stresu, čo častejšie vedie aj k výskytu problémov s duševným zdravím. Bez naučenej sebakontroly a sebadisciplíny sú tiež náchylnejší k obezite či problémom s alkoholom.^7,8,10,11,13

Nezúčastnený či zanedbávajúci štýl

Dieťa nie je hladné, má strechu nad hlavou. Rodičia ho nenechajú úplne „napospas osudu“, no inak sa v jeho živote angažujú minimálne. Emocionálne alebo fyzicky chýbajú – nechodia na školské predstavenia, nepoznajú jeho priateľov či učiteľov, netušia, čo má dieťa rado, či si večer urobilo domáce úlohy. 

Nezúčastnený výchovný štýl pritom nemusí byť nutne voľbou. Je mnoho prípadov, keď k nemu nútia okolnosti. Ak napríklad osamelý rodič ťahá tri práce, aby vôbec vyžili, dieťaťu neostáva iné, len byť samorastom.^7,17 

Vedci a psychológovia na nezúčastnenej výchove veľa pozitív nevidia, jedine ak to, že deti sú húževnaté a situácia ich donúti byť samostatnými. Na druhej strane výskum ukázal, že deti nezúčastnených rodičov vo všeobecnosti prosperujú horšie takmer vo všetkých oblastiach života. Chýbajú im kognitívne, emocionálne i sociálne zručnosti.

Často majú problém s príliš veľkou pripútanosťou či nízkym sebavedomím, ťažšie nadväzujú a udržiavajú si vzťahy. Majú problém ovládať emócie a vyrovnávať sa s nimi. Tým sa zvyšuje riziko, že upadnú do depresie, závislosti, alebo sa uchýlia k delikventnému správaniu.^17,18,19

Rešpektujúci (demokratický) štýl

Niekde na pol ceste medzi tým, že dieťa nemôže nič a môže všetko, stojí rešpektujúca výchova. Ako už názov naznačí, je založená na vzájomnom rešpekte. Deti sú vnímané ako jedinečné bytosti s vlastnými potrebami, názormi a hodnotami, ktoré treba rešpektovať a podporovať. 

Rodičia, ktorí ho preferujú, nastavia pevné hranice s cieľom, aby pravidlá a očakávania boli jasné a primerané. Zároveň však berú do úvahy podnety dieťaťa, dajú mu priestor na vyjadrenie vlastných názorov, čím podporujú jeho individuálny rast a sebavedomie. 

Namiesto trestov viac kladú dôraz na komunikáciu, vysvetľovanie následkov a hľadanie riešení, ktoré zohľadňujú potreby a názory všetkých zúčastnených strán.^14,15 

Deti, ktoré vychovávajú rešpektujúci rodičia, majú veľkú šancu vyrásť v nezávislých, sebestačných a úspešných dospelých. Dokážu niesť zodpovednosť za svoje činy, rešpektujú druhých a vedia si vybudovať zdravé vzťahy. Je nižšia pravdepodobnosť, že sa u nich rozvinie depresia či úzkosť, alebo skĺznu k delikventnému správaniu alebo užívaniu návykových látok. 

Psychológovia rešpektujúce rodičovstvo uznávajú a nepripisujú mu veľa negatív. Výzvou je však pre rodičov. Aj v náročnej situácii, napríklad, keď sa dieťaťa hádže o zem, a už meškajú, či pri prirodzene rebelujúcom tínedžerovi, si musia zachovať chladnú hlavu. Musia spraviť vedomé a rešpektujúce rozhodnutie, nie v návale hnevu dieťa nezmyselne potrestať. Ťažšie sa tiež hľadá správna miera medzi disciplínou a slobodou. Rodičia prejdú mnohými pokusmi a omylmi, kým nájdu to, čo presne funguje na ich deti.^14,15,16

Ktorá výchova je správna? Netoxická

Hoci štúdie a odborníci „spievajú ódy“ na rešpektujúce rodičovstvo, v praxi to nie je také jednoznačné. Vybrať najlepší výchovný štýl je zložitejšie. Každé dieťa a rodina sú iné. Do procesu vstupuje prostredie, kultúra, sociálny status, povaha dieťaťa. Čo zaberá v jednej rodine, môže byť chaosom pre druhú. 

Dobrou správou je, že dnes existuje mnoho najrôznejších výchovných postupov. Nemusíte vybrať jeden a držať sa ho ako Biblie. Môžete ho upravovať v závislosti od konkrétnych situácií a potrieb, doplniť ho technikami z iného štýlu. Skrátka, „namiešať“ si to, čo najlepšie vyhovuje vám a vášmu dieťaťu. Avšak, či už vychovávate pevnou rukou alebo rešpektujúco, sú veci, ktorým by ste sa mali v každom prípade vyhnúť. 

1. Prehnaný alebo žiadny záujem rodiča 

Na jednej strane extrému sú „samorasty“, ktorým rodičia zabezpečia iba základné potreby, na tej druhej „helikoptéroví“ rodičia. Svojho potomka majú kompletne pod kontrolou a vo všetkom zaň rozhodujú. Áno, dieťa prítomnosť a podporu rodičov potrebuje, avšak nie do takej miery, že ho dusí a bráni mu rozvíjať sa, slobodne sa rozhodnúť či učiť sa na vlastných chybách.^20,21,22 

2. Náklonnosť a pozornosť ako odmena

Láska rodiča k dieťaťu nemá byť podmienená jeho správaním či poslušnosťou. Vety typu: „Ak si neupraceš izbu, nedostaneš pusu na dobrú noc” by ste mali úplne vylúčiť zo slovníka. Inak si dieťa veľmi rýchlo zafixuje, že musí niečo spraviť, vyhovieť vám, aby si zaslúžilo byť ľúbené. 

Vyrastie z neho človek s nízkym sebavedomím a sebadôverou, ktorý bude mať problém vyjadriť svoje potreby. Alebo ich bude úmyselne potláčať či sa prispôsobovať v presvedčení, že len vtedy ho bude mať niekto rád.^20,21,22 

3. Žiadne, nejasné či príliš prísne pravidlá 

Už pri popise výchovných štýlov sme spomenuli, že disciplína a správne nastavené hranice majú veľký význam. Ak neexistujú, môže dieťaťu neskôr chýbať sebakontrola a doviesť ho až k rizikovému správaniu. V prípade, že sú príliš obmedzujúce, býva dieťa ustráchané, úzkostlivé alebo rebeluje. 

Rodičia by mali jasne definovať „pravidlá hry“ aj dôsledky, ktoré nastanú, ak ich dieťa poruší. Na dodržaní hraníc treba trvať stále. Nemajú efekt v prípade, že na nich trvá len jeden z rodičov alebo sa posúvajú podľa nálady. Napríklad ak má rodič dobrú náladu, môže mu dieťa „skákať po hlave“, ak ho naštvú v práci, zrazu nesmie nič.^20,21,22 

4. „Trestanie“ zahanbením či ponižovaním 

Dieťa pri hre udrie súrodenca. Rodič ho hneď napomenie, no povie mu, že je zlé a určite sa s ním nikto nebude kamarátiť. Áno, násilie nemôžeme ignorovať. Je však nutné zamerať sa na správanie, ktoré sa chceme zmeniť, nie „zaútočiť“ na osobnosť dieťaťa a vyvolať v ňom zlý pocit. Musí vedieť, že spravilo niečo zlé, ale zároveň aj to, že ono samo nie je kvôli tomu zlé. 

K zahanbovaniu dochádza, aj keď sa dieťa niečo učí. Napríklad to môže byť chodenie na nočník. Určite mu to neuľahčíme, ak sa mu v situácii, keď sa nevypýtalo a pocikalo, budeme posmievať alebo dokonca incident rozoberať pred inými.

Hanba má tendenciu pretrvávať dlhé obdobie, oveľa dlhšie, než si uvedomujeme či zamýšľame. Postupne môže zničiť sebaúctu dieťaťa, ktoré nadobudne pocit, že nie je dosť dobré. Takéto správanie poškodí aj vzťah k rodičom.²³ 

5. Manipulácia či „podplácanie“ 

Niekedy sa rodič, ktorý chce dosiahnuť poslušnosť, uchýli aj k „nekalým“ praktikám. Zastrašujúco pozerá alebo priamo hrozí, že dieťa zahanbí, udrie či mu vezme obľúbenú hračku. Alebo potomkovi vyhadzuje na oči, ako ťažko pracuje, koľko naňho míňa, a ak by si to vážil či rodiča ľúbil, poslúchol by. 

Všetko sú to praktiky, ktoré dieťaťu perfektne narušia zdravý morálny kompas. Naučia ho rozhodovať sa na základe strachu, nie podľa toho, čo skutočne považuje za správne. 

Problém budú mať aj deti, ktorých lásku a priazeň si rodičia kupujú drahými vecami či tým, že im všetko povolia. Môžu z nich vyrásť dospelí, ktorí v snahe získať, čo chcú, budú s ľuďmi manipulovať.²⁴

6. Nedostatok rešpektu a dôvery

Deti učíme, že majú rešpektovať starších. Nie je na tom nič zlé, avšak rešpekt, úcta k druhému človeku, jeho pocitom a spôsobu života, nemá byť vôbec podmienená vekom. Neznamená to, že ak je niekto starší, môže sa bez následkov správať akokoľvek zle, prekročiť všetky hranice. 

Rešpektovať znamená umožniť všetkým ľuďom bez ohľadu na vek, aby mali pocit, že sú cenení, že na nich a ich názore záleží. Dieťaťu to dáme najavo viacerými spôsobmi, napríklad tým, že budeme brať ohľad na jeho hranice či potrebu súkromia. 

Znevažovať by sme nemali ani jeho pocity. Ak mu zakaždým povieme: „Nerev, veď to nič nie je“, učíme ho, že svoje emócie musí skrývať alebo potláčať.^.25

7. Vnímanie dieťaťa ako malého dospelého

Niektorí rodičia si robia z dieťaťa už aj od skorého veku bútľavú vŕbu či dôverníka. Iní vôbec nefiltrujú, čo potomkom prezradia o svojej finančnej situácii alebo o partnerských problémoch. Dieťa negatívne emócie, že sa niečo deje, dokáže vycítiť. Klamať ich a nasilu presviedčať o opaku nemá zmysel, avšak je nutné spraviť to citlivo a primerane veku. 

Neklásť im na ramená bremeno celej rodiny. Ak totiž dostanú viac informácií a zodpovednosti, než sú schopné zvládnuť, zvyšuje sa v nich pocit úzkosti, ktorý si ponesú až do dospelosti.²⁴ 

Prelomte začarovaný kruh 

Výchovné štýly sa zvyknú prenášať z generácie na generáciu. Ak mali otec či mama veľmi prísnych a autoritatívnych rodičov, je pravdepodobné, že budú vychovávať rovnako. Alebo sa „trhnú“ a k vlastným deťom budú pristupovať úplne opačne.^16,21,22

Ak zažili násilie, zrejme budú tiež násilnícki. Vidieť to aj z výsledkov rôznych štúdií. Napríklad výskum z roku 2009 ukazuje, že u rodičov, ktorí v detstve zažili fyzické týranie, je 5-krát viac pravdepodobné, že sa k podobnému správaniu uchýlia tiež, a 1,4-krát vyššia pravdepodobnosť, že budú zanedbávajúcimi rodičmi.²⁶

Nie je namieste hľadať vinníka či ukazovať prstom na rodičov. Nevolia si mať dieťa s cieľom traumatizovať ho na celý život. Sami si nesú traumy aj spôsob výchovy, ktorý bol v ich rodine a v tej dobe považovaný za správny. Robia to najlepšie, čo vedia, a ťažko očakávať, že budú vychovávať inak, ak iný spôsob nepoznajú. 

Stáva sa tiež, že rodičia si chcú prostredníctvom dieťa splniť svoje nesplnené sny a ambície. Otec chcel byť požiarnikom, lenže rodičia si presadili svoje a je z neho právnik. 

V oboch prípadoch nezahojené emocionálne rany rodiča vytvoria nové rany v dieťati. Preto ak si myslíte, že si nesiete náklad, ktorý nechcete odovzdať, či už je v podobe nesplnených ambícií, alebo iných tráum z detstva, vyhľadajte pomoc odborníka. Pomôže vám nielen s liečbou následkov traumatizujúcich skúseností, ktoré vznikajú správaním často prenášaným z generácie na generáciu.²⁸