Čo sa stane, keď zle rozložíte bežecké tréningy?

V tomto článku sa dozviete

• Niečo, čo som nikdy predtým nezažil…
• Jeden deň v pekle
• Nie som v tom sám

Hneď úvodom článku (aj keď otrepanejší úvod som zvoliť nemohol) povinná obhajoba mojej osoby. Pretrénovanie (sa) je výsledok zle riadeného tréningu, preceňovanie vlastných možností a rozhodne nie je dôvodom na nejakú pofidérnu slávu.

Pretrénovať som sa nechcel, ale charakter tréningov nevyzeral tak, že by ma mali zlomiť. Jasné – to, že sa pretrénujem, svedčí o tom, že trénujem, ale to sa už u mňa akosi očakáva. Úplne správne odhadnúť moment, v ktorom je lepšie ubrať, prípadne dať úplné voľno organizmu, nie je vždy jednoduché trafiť.

Ja som sa cítil skvele, mal som pocit, že telo je dostatočne odpočinuté a myslel som, že môžem v prípravnom období na svoje bedrá naložiť pokojne riadnu porciu únavy, telo to zvládne. Šetriť sa budem v máji a júni, keď budem postupne ladiť formu na dôležité preteky. Nuž, stalo sa, že som sa pretrénoval. Oproti minulým pocitom to bol ale pekelný zážitok. Bŕŕŕ, už nikdy viac.

V minulosti sa tieto stavy niesli s typickými sprievodnými javmi – malátnosť, nedostatočná motivácia na preteky, podráždenosť. S týmto sa stretáva veľmi veľa športovcov a presne toto sú veci, ktoré nájdete na webe. Stav, aký som si privodil vo štvrtok, ale “stál za to”.

Niečo, čo som nikdy predtým nezažil…

Nemôžem povedať, že by som mal v tento deň náročný tréning. Lenže nohy som mal ako zo železa, ľahkosť v behu z predošlého dňa sa vytratila a už som si vravel, že v piatok si asi dám voľno pred sobotňajším behom vo Veľkých Pavloviciach, kde som mal spolu s našimi ďalšími ekipármi Kopiarom, Timkom a Habom bežať osmičku. Štvrtkový dril som dokončil, ale doľahla na mňa ťažká únava. Ešte som absolvoval tréning s našimi maličkými (Spoznaj kráľovnú) a potom som sa pobral domov.

Odchádzal som však tak, že najprv som sa vrátil do telocvične po telefón, potom som si zabudol kľúče a potom som vyviedol ešte ďalších zopár sprostostí, pri ktorých som už vážne premýšľal nad tým, či nezačínam bláznieť.

Domov som prišiel asi hodinku pred odchodom do roboty. Iba som sa vyzul a oblečený som zaliezol do postele, aby som si pár desiatok minút poležal a snáď sa mi uľaví. Dlho som neležal, čochvíľa sa začala so mnou posteľ točiť (alkohol som nepil, ale príznaky to boli veľmi podobné) a nasledovala ozlomkrky cesta na záchod. Záchvat zvracania bol dokonaný – v žalúdku mi nezostalo skoro nič. Potom sa k tomu pridalo aj vylučovanie cez iné telesné otvory a už bolo jasné, že nielenže niečo nie je v poriadku, ale že je tu problém. Chvíľkový oddych v posteli mi pramálo pomohol, keď som sa zdvíhal do práce, lomcovala so mnou zimnica, cítil som slabý ako nikdy. Naobliekal som sa ako do tuhých mrazov a vyrazil na autobus.

Jeden deň v pekle

V autobuse bolo asi príjemne teplučko, ľudia vyzliekali zo seba bundy a kabáty, ja som sa triasol ako osika na zadnom sedadle. Modlil som sa, aby na mňa nedošla „prehánka“. Bol som po polhodine od kompletného vydávenia väčšiny tekutín vyschnutý ako sliva. Jazyk sa mi lepil na podnebie, a predsa som sa vystríhal pitia vody, aby som ju po pár minútach niekde nevyvrátil medzi sedadlá. Bol na mňa asi biedny pohľad a ja som prakticky v jednej, schúlenej polohe absolvoval celú cestu do roboty. Našťastie mám prácu, v ktorej môžem relatívne pokojne fungovať, tak som trávil večer takto, hoci po opätovnom prísune tekutín som bol ešte párkrát na toalete. Aj teplotu som mal – vyšplhala sa na 38,5 a keď som mal ísť hore a dolu schodmi, pripomínal som nemohúceho starca pred umretím. Takto biedne mi dávno nebolo.

A potom, keď som sa z tohto všetkého vyspal, prišla úľava. Teplota spadla na 36,2 – čiže  už žiadna zvýšená teplota, vďaka celovečernému prísunu tekutín som nebol ani dehydrovaný. Spánok je najlepší liek. Postupne sa vrátila aj chuť do jedla a hoci som bol aj na druhý deň oťapený (akoby som vyliezol z vlastnej hrobky), bolo mi omnoho lepšie.

V sobotu, na ďalší deň som si išiel vyskúšať rozklus v rámci pretekov vo Veľkých Pavloviciach, ale aj tých päť minút v pokojnom tempe ma zadýchalo. Tak som sa na to vykašľal a na preteky som nenastúpil. Na beh som však nezanevrel, mimo-súťažne som si strihol cca štyri kilometre zo súťažnej trate a cca dva kilometre som potom bežal s Ivanom Timkom, našim ekipáckym „Sparťanom“. Večer som sa cítil už super a verím, že táto epizóda sa už nezopakuje.

Nie som v tom sám

Ak ste niekedy niečo podobné zažili, možno ste sa v tom našli. Ak nie a náhodou vás to stretne, budete mať vďaka tomuto článku možnosť sa v tom vašom vnútornom telesnom marazme zorientovať. Mne podobnú skúsenosť potvrdil náš ďalší člen Dávid Záhončík, ktorý v jeden večer po náročných výbehoch v kopcoch dostal zimnicu, horúčku a celkovú slabosť. Na druhý deň bol v poriadku a tiež netrvalo dlho a behal opäť v starej forme.

Aj Jano Matúš mi vravel, že raz z cvičenia mal podobné stavy a tak ma aspoň hreje na srdci, že som v tomto zážitku nezostal osamotený. Tento stav sa možno aj klinicky nejako presne definuje. Ja by som ho nazval akútna pretrénovanosť (alebo niečo viac ako obyčajná pretrénovanosť), ktorej by som chcel do budúcna celkom určite predísť. Človek sa učí aj v tridsiatich rokoch.