Po infarkte späť do života – vďaka behu a kamarátom

V tomto článku sa dozviete

• Sen o vlastných pretekoch
• Hlavne nesedieť doma
• „Invalid“ víťazom

„Už na vojne mi zistili vyšší tlak, asi som to mal dedičné,“ začína svoje rozprávanie hlavný hrdina príbehu Gbelských strýcov Ján Kuník. Keď sa po infarkte dostal z najhoršieho, poslali ho do kúpeľov. „Na odporučenie doktora Riečanského som skúsil beh. Pridali sa ku mne kamaráti Alexander Kollár, Miro Jureňa a neskôr aj Fero Kocák. Vybiehali sme pravidelne každý druhý deň o šiestej ráno a beháme dodnes, už 35 rokov,“ hovorí dnes už skoro 70-ročný bežec.

Zo začiatku zvládali okolo päť až šesť kilometrov. Neskôr trasu natiahli na desať kilometrov po obrátku pri Červenom kríži, ktorý zrekonštruovali. Potom spolu skúsili aj preteky Devín – Bratislava. „Zapáčili sa nám, už ani neviem koľko ročníkov máme za sebou,“ dodáva Ján Kuník.

„Tento národný beh nám, pomalým bežcom, každoročne dvíha sebadôveru, lebo do cieľa dobiehame v strede bežeckého poľa. Dobrý pocit nezabúdame po pretekoch zapiť kalíškom slivovice,“ dopĺňa ho ďalší zo strýcov Pavol Polesňák.

Sen o vlastných pretekoch

V roku 1987 si povedali, že skúsia zorganizovať vlastné bežecké preteky. Dopadli výborne, a tak pokračovali v organizovaní aj v ďalších rokoch. Tí, ktorí zažili tieto preteky družstevníkov na 9 km trati Gbely – Smolinské, spomínajú na famózne oslavy behu. Každý bežec dobehol do cieľa, lebo vedel, že ho tam čaká živá hudba, pečené prasa a tanečná zábava až do rána.

V roku 2007 sa začala písať novodobá história Gbelských strýcov, keď založili svoje druhé preteky – Medlenov chodník. Ten sa dokonca stal súčasťou Grand Prix Záhoria a Moravsko – Slovenského bežeckého pohára. Symbolicky si týmto behom na 10 km pripomínajú slávnu históriu naftárov, keďže trať vedie nad vyťaženými ropnými ložiskami, ktoré desaťročia živili gbelský región. Vedú takisto aj okolo pamätníka prvého vrtu z roku 1913. Pri organizácii týchto pretekov sa zoskupilo deväť bežcov, ktorí založili občianske združenie.

Hlavne nesedieť doma

Gbelskí strýci sa v regióne stali bežeckým pojmom. „V súčasnosti sa naša partia rozrástla na pätnástich, z toho sú tri ženy (mama s dvomi dcérami) a radi privítame medzi nás aj ďalších bežcov. Robievame tak päť až šesť akcií za rok. Napríklad organizujeme rozlúčku so starým rokom na Ostrom Vrchu nad Gbelami pri našom Slovenskom dvojkríži, ktorý sme vybudovali na počesť Cyrila a Metoda. Robíme aj slávnostné vyhodnotenie Moravsko – Slovenského bežeckého pohára. Je to zároveň ples bežcov, na ktorý sa bežci tešia po celoročnej drine,“ vysvetľuje ďalší z partie Ferdinand Kocák „otec“ Medlenovho chodníka.

Tvrdí, že pozitíva z behu sú oveľa väčšie ako negatíva. „Tým, že beháme sa naša váha drží na dobrej úrovni, ani naše kĺby nejako zvlášť netrpia. Naopak, Janko Kuník vďaka behu nešiel na operáciu kolien. Lekári mu ju odporučili, no behom si ich stále udržiava funkčné,“ hovorí bývalý triatlonista, ktorý sám behá s kardiostimulátorom.

„Invalid“ víťazom

Heslo Gbelských strýcov je: „Beháme preto, aby sme si spravili žízeň“. Alebo tí pomalší na pretekoch vravia, že „beháme pomaly, aby sme si ich užili čo najdlhšie“. Majú však medzi sebou aj rýchlych bežcov. Napríklad Dušan Bezovský sa stal absolútnym víťazom Moravsko – Slovenského bežeckého pohára v kategórii päťdesiatnikov v roku 2015, a to ho lekári radili medzi invalidov.

Tréningové kilometre beháva regeneračne v rekreačnom tempe. Navyše si telo v pretekoch spomenie na výkony z mladosti a tým súperom nedáva šancu. Aj keď jadro Gbelských strýcov tvoria šesťdesiatnici, postupne sa k nim pridali aj mladšie ročníky. Spolu by chceli k rekreačnému behu priviesť čo najviac najmä mladých ľudí. 

Vďaka príbehu, ktorý majú za sebou, o pozitívnom vplyve behu na zdravie veľa rozprávať nemusia. Je ho vidieť na prvý pohľad.