Teší sa zo stúpajúcej formy pred Riom, ale aj zo záujmu o preteky Na Luciu s Luciou, ktoré organizuje so svojím manželom. No najmä zo svojho syna Adamka, ktorý je pre našu najrýchlejšiu bežkyňu stredom vesmíru.
Nudou by som to nenazývala. Skôr túžbou skúsiť niečo nové. V poslednej dobe je veľa takýchto behov, ale často sú málo ohodnotené alebo zle zorganizované. Preto sme sa s manželom rozhodli, že skúsime aj my urobiť beh a uvidíme, ako nám vyjde prvý ročník. Spojila som všetko so všetkým. Najprv som si musela nájsť termín, v ktorom mám relatívne najviac času na takúto aktivitu. Potom sme to spojili s mojím menom, čo sa zas výborne stretlo s mojimi meninami a mali sme názov. Na Luciu s Luciou.
Tú sme mali ako prvú. Rada trénujem na tomto okruhu, a tak som ho bežcom najmä z turčianskej kotliny chcela ukázať a dať im možnosť vyskúšať si ho. Prvý ročník sme robili ako skúšobnú jazdu a keďže dopadla nad očakávania, tento rok som sa snažila zohnať aj sponzorov, aby ten beh stál za to po všetkých stránkach. Či sa nám to podarilo, uvidíme na účasti opäť budúci rok.
Vlani som dala tento beh za 38 minút, ale bolo to v rámci tréningu. Teda nie naplno, aby som mohla na druhý deň pokračovať v príprave. Ani neviem či dokážem bežať takto dlhú trať „na doraz”, ako napríklad 800 m či 1500 m. Nie je to moja špecializácia, sú to na mňa trošku dlhé preteky. V rámci tréningu je to taký stred.
Z takéhoto dôvodu sa táto myšlienka vlastne aj zrodila. Veľa ľudí by si so mnou chcelo porovnať sily v tréningu, no žiaľ, je to komplikovanejšie, ako sa zdá. Ja som len rada, keď ma niekto osloví, že chce ísť so mnou na tréning, ale ponúk nie je toľko, ako o tom všetci hovoria.
Preto som aj názov behu zvolila v tom duchu, aby prišli všetci tí, čo majú záujem zabehať si so mnou. Rada by som v budúcnosti urobila viac takýchto behov, no zatiaľ som rada, že zvládam aspoň tento a tradíciu by som nechcela porušiť. Možno, keď raz skončím s aktívnym športom a pretekaním, bude viac času na práve takéto aktivity.
Fuuu, tak to už teraz viem presne – NIE. Väčšina športovcov po kariére skúša takéto „samovraždy“, no človek, ktorý to v živote nebežal, by si až takto na dno podľa mňa siahať nemal. Ja som za zdravý životný štýl, pohyb akéhokoľvek typu, no je dobré si určiť zdravú hranicu, aby to naozaj bolo pre zdravie a nie proti zdraviu. Preto sa aj ja teším na pokariérne športovanie, keď nebudem musieť ísť klusať v -15 °C alebo v +38 °C behať úseky na čierny škvárový štadión. Určite si zvolím nejakú príjemnejšiu variantu v lepšom počasí.
Bežcov naozaj pribúda. Na jednej strane je to super, lebo čoraz viac ľudí prichádza na to, že šport je najlepší spôsob relaxu, vyventilovať sa a urobiť aj niečo zdravé pre seba. Mne osobne príde beh ako najjednoduchšia forma športovania, čo sa týka podmienok a vybavenia. Páči sa mi, že za krátky čas toho pre seba urobíte naozaj veľa.
No žiaľ, väčšina si myslí, že čím rýchlejší beh a čím náročnejšia trať, tým viac schudnú alebo sa zlepšia. Lenže opak je pravdou. Preto je dobré aj pri takomto type športu poradiť sa s odborníkmi, lebo nie je beh ako beh. Keď si to raz človek znechutí a zafixuje ako „drinu“, ťažko sa už vráti na začiatok a objaví krásu tohto športu.
Myslím si, že práve tá „móda“ je tým podnetom, prečo niekto začne behať. Čo na jednu stranu nie je zlé. Dôležité však je, ako som už spomínala, vytvoriť si k športu a činnosti, ktorá ho baví, kladný vzťah a neznechutiť si to hneď na začiatku, keď je to ťažké. To je najmä správny výber trate, tempa, prostredia, kolektívu a podobne. Ak je vzťah kladný, tak po čase si každý na tento pohyb zvykne a stane sa preňho „drogou“, ktorá po čase začne chýbať a vždy aj po pauze sa k tomu človek určite vráti.
Nutkanie som mala už po dvoch mesiacoch a to som behala do konca siedmeho mesiaca tehotenstva. Ale prvýkrát som vybehla po troch mesiacoch. Tie pocity sa nedajú ani opísať. Bolo to niečo strašné. Možno to naoko ani nevyzeralo zle, no ja som sa cítila, akoby som v živote tento šport ani len neskúšala a nieto ešte robila ho profesionálne.
Ale každý človek je iný, som rada, že som to skúsila, no druhýkrát už určite začnem inak. Ale o čo horší bol návrat, tak o to krajšie je to asi teraz, keď forma stále graduje. A to je dobrý impulz pokračovať stále ďalej, tá drina sa vždy oplatí.
Nie, ja som to nevedela. To tá moja profesia – beh profesionála je iný, ako u bežného bežca. Dávame si pozor na rozsah pohybu rúk, dĺžku kroku, dýchanie, tepovú frekvenciu a dopad nohy na zem. Znie to skoro ako veda. A táto profesionálna bežecká “deformácia” sa nedá len tak oklamať, ako u niekoho, kto si raz za čas ide zabehať.
Ja som si všetko riadne odbehala na tréningu a medzi fázami som s kočíkom chodila na dlhé svižné prechádzky v rámci regenerácie. A keď som bola najmä v zime moc unavená, tak som zostala sedieť pred domom na lavičke, v ruke šálka horúceho čaju a druhou som dve hodiny robila „mamičkovský pohyb“ hore-dolu.
Na tréning áno, ale na regeneráciu medzi tréningami a po nich už je toho času o niečo menej. Je to skôr o maminke, ako sa vie vysporiadať s odlúčením od malého nevinného drobčeka a ako dlho to vie vydržať. Ja som skôr z tých mamičiek, ktoré si nevedia predstaviť byť bez neho čo i len na deň, kým malý nemá aspoň tri roky. Takže každé odlúčenie na väčšie preteky v zahraničí je momentálne pre mňa to najhoršie, čo ma môže zaskočiť.
Inak je to každopádne príjemná zmena po 10. rokoch „stereotypu“, keď som sa starala len sama o seba a ja som bola priorita vo všetkom. Teraz je prioritou Adamko, a až keď on je na sto percent v pohode a fit, sústredím sa na seba. Takže je to o niečo ťažšie, ale prinieslo mi to nový pozitívny impulz do tréningu aj do života ako takého.
Mávam. A čoraz častejšie. Ale je to o sebazaprení a pre mňa je to už taká „droga“. Mne sa síce nechce, no viem, že keby som na ten tréning nešla, tak by som mala veľké výčitky, lebo dobehnúť a nahradiť sa to nedá. Ešte jeden-dva tréningy áno, ale potom by to už malo následky a ukázalo by sa to na výkonoch v sezóne. Takéto pocity mávam, keď je škaredé počasie, leje, sneží, je poľadovica alebo 37 °C a mňa čaká dôležitý tréning.
A teraz, keď už mám Adamka, tak o to je ťažšie ísť von v takom počasí, keď sa s ním môžem hrať doma. Ešte keď sa nájde niekto a ide so mnou na tréning, tak je to fajn, ale väčšinou trénujem sama. Vtedy pomôže len sebazaprenie a skrátka – ísť. Robím to pre seba, je to moje zamestnanie a tiež návyk. Či chcem alebo nie, viac ako mesiac bez tréningu nevydržím. Beriem to ako robotu, akú má hocikto iný a navyše mám bonus, že ma to baví.
Zatiaľ mám limit splnený len na 800 metrov, takže v Riu mám zatiaľ jasno – len 800 m. No tento rok sa chcem pokúsiť o limit aj na 1500 m, hoci budem mať na to dve, maximálne tri šance a to je dosť málo. Takže uvidíme, ako dopadne príprava, v ktorej nie sme zatiaľ ani v polovici.
A tiež začiatok sezóny. Všetko sa bude vyvíjať priebežne podľa pretekov a výsledkov, takže nič bližšie vám zatiaľ povedať neviem. Ak by sa mi podarilo splniť limit aj na 1500 m, tak to bude ťažká dilema, ktorú disciplínu si vybrať. Rozhodne stav pred olympiádou, na čo sa budem cítiť lepšie.
Asi to vyzeralo ľahšie, ako to v skutočnosti bolo, no som rada, že to takto dobre vyšlo. Ľahké to však určite nebolo.
Asi áno, najmä preto, že je taký starý. Pravidlá a doplnky výživy v atletike sa menia z roka na rok, a s nimi aj výkonnosť. Takisto čím dlhšie trvajúci rekord, tým býva neprekonateľnejší. Päť sekúnd je strašne veľa.
Aby sa im bežalo dobre, pretože je to strašne veľa kilometrov aj na mňa. A nech v závere majú dostatok síl ešte zrýchliť a prekonať samých seba. To je podľa mňa viac, ako prekonať rekord. Lebo samotný výkon ovplyvňuje strašne veľa vecí v danom dni. Ako sa športovec vyspí, ako trénoval v poslednom období, zdravie, počasie, konkurencia. Preto, keď po dobehnutí si športovec môže povedať, že bežal na maximum, je to viac, ako rekord.
Z Mateja Tótha vykresal majstra sveta i olympijského víťaza, no stále má pocit, že sa ako tréner má čo učiť.…
Ochorenie COVID-19 sa na Slovensku vyskytuje už od marca tohto roku. Odvtedy neustále mutuje a je stále nebezpečnejší. Zhovárali sme…
Pochybnosti o sebe samej, ťažkosti s oddelením športu a súkromného života či náročné obdobie po neúspešných olympijských hrách – aj…
