Mentálna koučka Monika Kupšo radí, ako prežiť Sviatok zamilovaných bez ujmy a vysvetľuje, aký je rozdiel medzi samotou a osamelosťou.
Osamelí ľudia sú v intenzívnom vnútornom konflikte so sebou, ktorý sa prostredníctvom akejkoľvek udalosti so silným citovým nábojom iba výraznejšie zaktivuje. A nie je to len Valentín, ale pokojne aj narodeniny, meniny, Vianoce. Osamelosť je prejavom hlbokej odpojenosti človeka od seba, od svojho srdca. Ide o nedobrovoľné, podvedomé vzdanie sa svojej prirodzenosti, ktorú sme sa báli, nemohli, resp. nemali sme príležitosť manifestovať v našom živote. Takíto ľudia cítia hnev, frustráciu, smútok, bolesť čiže emócie, ktoré však na vedomej úrovni potláčajú, a preto navonok veľakrát hrajú veľmi náročné role o svojej nezlomnosti, perfekcionizme, alebo naopak ukrivdenosti, obetavosti. Ich trápenie tak okolie veľakrát ani nezaregistruje. Samozrejme, ak sa nebavíme o patologických prípadoch osamelosti.
V prvom rade je dôležité prestať sa podmienkovať a trestať tým, že si začnem čokoľvek zakazovať. Prejavy plaču, ventilácia hnevu, bolesti, smútku – povedzme krikom, búchaním do vankúša, považujem za veľmi ozdravné a nevyhnutné. Klientom vysvetľujem, že napríklad práve takéto sviatky môžu byť príležitosťou a prvým krokom, ako zo seba uvoľniť akúkoľvek citovú nálož, pretlak a poskytnúť tak úľavu svojej duši a srdcu. Je to dôležité aj preto, aby sme získali kontakt so silou, ktorú v sebe všetci máme a odvahu na následné stretnutie a rozpúšťanie deštrukčných programov, ktoré nás k osamelosti priviedli.
Je to veľmi liečivé. Slzy rozpúšťajú napätie a toxické myšlienky. Ľudia, ktorí vedia a môžu plakať, by mali byť za to vďační a robiť to čo najčastejšie, nielen na Valentína. Mnohí iní pre náročné životné traumy a bloky sú tak vážne zacyklení, že aj keby chceli, nejde im to. V takých prípadoch je už namieste citlivé terapeutické sprevádzanie k pôvodu bolesti, ktorá je často tak vytesnená, že bráni človeku prejaviť emócie v základnej rovine, nie to ich ešte vyjadriť a pomenovať.
To, čomu pripisujeme význam a na čo upriamujeme pozornosť, sa následne zhmotňuje. Vnímajte preto svätého Valentína ako patróna vašej novej lásky k sebe. Buďte tak láskaví, ako si prajete, aby jedného dňa k vám bol váš nový partner. Urobte v tento deň pre seba niečo, čo nerobíte kedykoľvek – ráno sa zapozerajte do svojej tváre v zrkadle, prepojte sa so svojím pohľadom a vnímajte jeho jedinečnosť. Čím väčší s tým máte problém, tým viac to nevzdávajte a skúste zotrvať. Zo siedmich miliárd ľudí na svete nemá nikto vaše oči a nevidí nimi tak a to, čo vy. Počas dňa si doprajte päť hlbokých nádychov a výdychov, kdekoľvek sa vám bude dať. Prijmite váš smútok ako posla, ktorý vám oznamuje, že sa vám mení život. Vtedy to vždy bolí. Obdarujte sa kvetmi, čokoládou, ak to tak cítite, ale nepripisujte tomu väčší význam, než je nutné.
Samota je stav hlbokej prepojenosti s vnútornými potrebami, prejavmi a postojmi človeka. Žijú ňou ľudia, ktorí sa prijali, majú do vysokej miery uprataný svoj mentálny a emočný svet, vedia, čo od seba chcú, kam patria a čo s nimi už nerezonuje. Ide o veľmi inšpiratívny, zrelý a láskavý prístup k sebe, preto z neho ťažko skĺznuť do osamelosti. Osamelosť je nedobrovoľným hľadaním vzťahu k sebe.
Čím väčšmi blúdime, tým naliehavejšie sa potrebujeme so sebou stretnúť. A ne(o)pustiť. Samota je veľkorysým potvrdením, že sa nám to podarilo.
Viac ako výhody, nesie v sebe výzvy. Osamelosť je druhom komfortnej zóny, z ktorej, aj keď nás dusí, sa veľmi ťažko vystupuje. Mnohí ju síce chcú opustiť, ale drží ich strach z kroku do neznáma. Všetko nové ľudí znepokojuje. Prvá a zásadná vec, aby sa o to pokúsili je zistiť, kým vlastne sú a čo naozaj chcú. Mnohí si prajú partnera, ale v skutočnosti nevedia nič o sebe, o vlastnom citovom prežívaní, čo ich teší, irituje, povznáša, upokojuje, aká je ich kreativita, naladenie, zmysel pre spravodlivosť. Netušia, čo majú naozaj radi. Ak si dokážu odpovedať na tieto zdanlivo triviálne otázky, otvorí sa im nový priestor, kde sa začne vytvárať nielen spojenie s nimi samými, ale aj potenciálnym partnerom, ktorý zákonite nenechá na seba dlho čakať.
Teatrálne ukazovanie lásky nie je o láske, a nielen na Valentína. Ide skôr o rozličné podoby manipulácie, kontroly či napríklad projektovania vlastnej neistoty, strachu do svojho partnera.
Nevšímavosť, nevnímavosť, povrchnosť okolia, názorová stádovitosť, koncentrácia na výkon, naliehavá potreba ustavičného porovnávania sa a identifikácie s hodnotovou instantnosťou, strach z komunikácie a následne z priznania, že sa cítim neviditeľný, prehliadaný a túžim to nahlas povedať bez toho, že ma niekto zahanbí.
My sami si bránime, ak veríme, že svet je nebezpečné miesto, pred ktorým sa musíme dostatočne obrniť, aby nás niekto opäť nezranil, neurazil, nezahanbil. Brať udalosti smrteľne vážne, je opäť prejavom zatvoreného srdca, ktoré má strach z ďalšej bolesti. Prvým krokom k zmene je rozhodnutie, že si zaslúžime niečo lepšie a vytrváme v tomto novom presvedčení. Až potom sa veci pohnú, nielen v nás, ale aj okolo nás.
Keď si pripustím pocit, že ma nikto nemá rád, akoby som si zároveň povedal, nezaslúžim si lásku. Takéto emócie sa najčastejšie objavujú u ľudí, ktorí prekonali, ale zároveň vytesnili silné traumy z detstva, nezažili lásku, možno boli nechcení, v každom prípade nedostali to, čo si v akomkoľvek veku pretavili buď do pozície obete, trpiteľa, prípadne agresora. Tento stav je možné podchytiť prítomnosťou bdelého, zrelého, citlivého človeka, nemusí to byť zákonite terapeut, ale niekto, kto dá zranenému človeku podporný pocit, že je videný a jeho trápenie zaujíma aj okolie. Paradoxne, u mladých ľudí to málokedy býva rodič. Nepochybne, aj z tej najťažšej situácie možno pomaly, postupne vystúpiť, ale s dôležitým priznaním, že sám to nemusím zvládnuť, potrebujem pomoc a je to v poriadku, pretože mi na mne začína záležať.
Zdravá zraniteľnosť je nádherným prejavom ľudskosti, nie slabosti, ako sa občas nesprávne interpretuje. Je dôkazom, že ľudia sa navzájom potrebujú, vnímajú práve preto, že každý z nás je iný a cez druhých sa upevňuje, potvrdzuje, dopĺňa. Nezdravá zraniteľnosť, až emočná labilita sú stavy, s ktorými treba programovo, vytrvalo a najmä odborne pracovať.
Ľudí dobrovoľne samých za sebeckých a neprispôsobivých považujú najmä a práve tí, ktorí majú vysoký stupeň nelásky v sebe, trpia rôznymi komplexami menejcennosti a vnútornej neistoty.
Techniky, knihy, odborníci sú druhým krokom na ceste k sebe. Prvé, čo človek potrebuje urobiť, je začať byť k sebe pravdivý, láskavý a úprimný. Bez naliehavosti a urýchľovania, pretože to ho dostane iba do paniky a napätia. Rovnako tak je dôležité vedieť, že to, čo pomohlo niekomu z môjho okolia, nemusí zákonite fungovať aj mne. Rozhodne neodporúčam nasilu sa vsúvať do polôh, v ktorých mi nie je dobre a už vôbec sa nezahlcovať všemožnými informáciami, kurzami sebarozvoja, meditáciami, ak to tak necítim. Tak, ako vo všetkom, platí zlatá stredná cesta. Ak mi niečo nesadne, nebudem sa obviňovať, naopak akceptujem svoju jedinečnosť. Jedno však platí paušálne. Každý z nás je majiteľom láskavého a láskyplného srdca, každý vie prijať a odovzdať toľko lásky, aby neostal nikto bez ujmy.
Osamelosť prichádza aj uprostred davu a nezriedka aj medzi blízkymi. Pozerať sa na tento svet ako divák môže byť krátkodobo osviežujúce.…
Ak ostanete na sviatky sami, vedzte, že nie ste jediní. Je veľa ľudí, ktorí budú mať sólo Vianoce z rôznych…
Sú drzí, precitlivení, nevedia sa rozprávať a s každou blbosťou chodia za psychológom – aj takéto domnienky kolujú o dnešnej…
