16.09.2021 • 4 minút na prečítanie

Okruhlica: Vážil som skoro 100 kíl, pohyb a beh zmenili môj život

BehRozhovorZdravý život

V tomto článku sa dozviete

Známy lekár kedysi balansoval na hranici obezity. Dnes dokáže bežať aj viac ako 100 kilometrov v horskom teréne. Srdcovkou riaditeľa Centra pre liečbu drogových závislostí Ľubomíra Okruhlicu (64) sú horské ultramaratóny. Pôvodne nešportovec sa rokmi a pevnou vôľou vypracoval na skúseného pravidelného bežca, ktorý zožal už nejeden vavrín.

Ako ste sa dostali k behu? Kedy ste začali?

V osemdesiatych rokoch som sa dal na turistiku. Kráčal som jedenásť či dvanásť kilometrov. Potom prišli do módy diaľkové pochody. To znamená 35 km a viac. Čím to bolo časovo aj vzdialenosťou náročnejšie, tým menej sa to dalo robiť ležérnym spôsobom. Začal som postupne chodiť na diaľkové pochody, napr. na Trnavskú stovku, čo je 100 km vzdialenosť a dnes ju už absolvuje behom.

A prečo ste prešli k behu?

Ako lekár som strávil štyri roky v Afrike. Bola tam vysoká kriminalita, vojna, tento stav nám neumožňoval športovať, vyjsť si na prechádzku. Veľmi som pribral, po návrate domov som vážil skoro sto kíl. Neskôr na štipendijnom pobyte v USA som už bol na hranici obezity a vôbec som sa necítil dobre. Začal som preto s chôdzou, čo môžem len odporučiť. Výrazne som vďaka nej schudol. Na štadióne som chodil do kruhu a na čas. Napríklad hodinu ráno a hodinu večer. Či mrholilo, alebo pršalo. Akurát som sa primerane obliekol a chodil. Najskôr som za hodinu prešiel 12 okruhov, neskôr 15 a nakoniec 18. Chôdza mi prestala stačiť, pridal som beh. Po návrate na Slovensko som sa vrátil k pochodom a vyskúšal som si aj maratón. Bola to moja túžba.

Odvtedy ste ich zabehli už viacero, aké je to behať ich pravidelne?

V minulosti išlo najmä o rekordy, o víťazstvá. Súťažne orientované športovanie sa zvyčajne končí tým, že klesá výkonnosť a ľudia prestávajú byť fyzicky aktívni. Lebo pochopili, že sa už tak dobre neumiestnia. Prestali úplne, lebo im išlo primárne o úspech, o výhru. Preto skončili. Veľa profesionálnych športovcov skončí tak, že po vrchole športovej kariéry sa prestanú fyzicky pohybovať, čo má negatívne následky. Enormne priberú na váhe, mnohí sa dajú na fajčenie a popíjajú nadmerne alkohol. Preto viac uznávam rekreačné športovanie, len tak pre radosť. Odbehnúť maratón len tak, lebo to človeka baví, je určite väčšia radosť ako uháňať v strese z obavy diskvalifikácie. Behávať maratóny pravidelne pre radosť je skvelé.

To je až taký rozdiel oproti maratónom v minulosti?

Pravdaže! Kedysi bol stanovený na odbehnutie maratónu limit štyri hodiny. Kto sa doň nezmestil, bol diskvalifikovaný. Maratóny neboli pre verejnosť, išlo čisto o podujatia pre špičkových športovcov. Bolo len veľmi málo ľudí, ktorí si išli v minulosti sami len tak zabehať. Dnes sa veľa urobilo pre popularizáciu zdravého životného štýlu a behania. Na prelome 80. a 90. rokov vznikli otvorené behy, kde neboli len špičkoví športovci, ale už aj rekreační bežci. To je podľa mňa správny trend. Pritom sa vám môže ľahko stať, že sa zúčastníte toho istého podujatia spolu so svetovým rekordérom. Aj to som zažil.

Koľko kilometrov odbehnete za týždeň?

Ako kedy. Teraz už nemám tú pravidelnosť. Mal som obdobie, keď som zabehol aj 150 km za týždeň. Páči sa mi, že ľudia dnes behajú, aj keď sa nepripravujú na žiadne preteky. Pri pretekoch však zistíte, akú máte kondíciu. Môžete si porovnať svoje výkony a zistiť, či vám príliš neklesá. Vekom, prirodzene, áno. No nemusí to byť len vekom, človek má aj tendenciu sa flákať. To vidím aj sám na sebe. Preteky človeka motivujú, aby nebežal príliš pomaly, aby telesne nespohodlnel. Výhovorku si potom už ľahko nájde.

Redakcia portálu Lekar.sk
BehRozhovorZdravý život
nadváhaobezitapohyb a športzdravý životný štýl