Poplach – rezistencia – vyčerpanie. Takto naše telo odpovedá na stres

V tomto článku sa dozviete

• Ako Selye prvýkrát definoval stres?
• Od experimentu k objaveniu stresovej reakcie
• Zrodenie GAS
• Ako vypnúť stres? 

Slovo stres často spomíname, počúvame o ňom, ale poznáme jeho pôvod? Za otca „modernej teórie stresu“ sa považuje Hans Hugo Bruno Selye, kanadský patofyziológ a endokrinológ, rodák z Viedne, ktorý bol za svoj objav viackrát nominovaný na Nobelovu cenu. Pochádzal z váženej lekárskej rodiny, bol maďarskej národnosti, no jeho predkovia žili a pôsobili na území Slovenska. Zaujímavosťou je, že on sám prežil detstvo v Komárne, kde aj zmaturoval.

Pomenovanie „stres“ prevzal z fyziky, kde sa toto slovo opisuje ako sila, ktorá spôsobuje napätie na fyzickom predmete (t. j. ohýbanie kusa kovu, kým nepraskne pod tlakom sily alebo stresu, ktorý naň pôsobí). Inžinieri výraz stres používali na označenie tlaku a napätia v spojení s pôsobením sily a odporu. To, čo tlak vyvolalo, Selye nazval stresorom. V prípade organizmu môžeme za stresor označiť akýkoľvek škodlivý podnet, ktorý spúšťa stres. 

Podľa druhu účinku, môžeme  stresory rozdeliť do viacerých kategórií⁶: 

• fyzikálne stresory (napr. veľké teplo alebo chlad, hluk, vibrácie), ktoré často pôsobia poškodzujúco a môžu byť sprevádzané bolesťou; 
• chemické (napr. hypoglykémia, otravy, nedostatok kyslíka v tkanivách); 
• biologické (napr. jedovaté látky, akútne ochorenie alebo chronická choroba); 
• psychologické stresory, ktoré odzrkadľujú odpoveď na pôsobenie podnetov, ktoré už v minulosti vyvolali odpor či nechuť (napr. obmedzenie príjmu potravy, poruchy spánku, pocity beznádeje či ohrozenia); 
• sociálne (narušené pracovné vzťahy, či nezamestnanosť); 
• kultúrne stresory (napr. normy správania).

Ako Selye prvýkrát definoval stres?

Svoj koncept stresu predniesol na základe experimentov na potkanoch, keď sa snažil odhaliť nový hormón. Náhoda počas pozorovania ho priviedla k zisteniu, že nadmerné vystavovanie stresu spôsobilo biologickú odpoveď organizmu na stres. Nazval ju „generalizovaný adaptačný syndróm“ – GAS.

Zjednodušene povedané, stres definoval ako všeobecnú reakciu organizmu na akékoľvek požiadavky naň kladené. Vo svojej teórii vedec zároveň popísal, že reakcia tela na stres prechádza tromi štádiami.

Od experimentu k objaveniu stresovej reakcie

Hans Hugo Bruno Selye, začal svoj výskum stresu ešte ako študent medicíny v roku 1926. Spozoroval, že pacienti s rôznymi chorobami mali mnoho rovnakých „nešpecifických“ symptómov (príznakov), ktoré boli reakciou tela na zažívané stresové podnety.

Neskôr, ako lekársky výskumník na katedre biochémie na McGill University v Montreale, študoval hormonálne zmeny na potkanoch. S cieľom nájsť nový hormón im injekčne vstrekoval výťažky z vaječníkov a placenty dobytka. Chcel zistiť, či orgány potkanov budú vykazovať zmeny, ktoré sa nedajú pripísať žiadnemu známemu pohlavnému hormónu. 

Injekcia potkanom spôsobila zväčšenie kôry nadobličiek. Mnohé ďalšie orgány ako slezina či štítna žľaza vykazovali závažný spätný vývoj. V žalúdku a dvanástniku hlodavcov sa objavili hlboké krvácajúce vredy. Selye si najskôr myslel, že tieto účinky spôsobil nový hormón vo výťažkoch. Čoskoro však zistil, že všetky toxické látky – extrakty z obličiek, sleziny a dokonca aj toxické látky nepochádzajúce zo živého tkaniva – vyvolali rovnaký syndróm. 

Sen o objavení nového hormónu sa mu teda síce nesplnil, ale napadlo mu pozrieť sa na situáciu z úplne iného uhla, pričom si uvedomil zásadnú vec: potkany reagovali nielen na jeho injekcie hormónov a placeba, ale aj na stres spôsobený samotnými experimentmi. Bez ohľadu na typ stresora, ktorému boli zvieratá vystavené, sa objavil typický „syndróm“, ktorý nesúvisel s fyzickým poškodením. Išlo o reakciu organizmu na stres.

Zrodenie GAS

Výskumy Hansa Selyeho viedli k vytvoreniu teórie generalizovaného adaptačného syndrómu (GAS). Prvýkrát ho opísal v poznámke pre časopis Nature v roku 1936 ako biologickú reakciu tela na stres. Selye tu definoval tri štádiá GAS: 

1. poplachovú reakciu, 
2. štádium rezistencie,
3. štádium vyčerpania^1,5.

1. Poplachová reakcia  

Štádium poplachovej reakcie je počiatočná odpoveď nášho organizmu na stres. Počas tejto etapy sa aktivuje sympatický nervový systém (SNS), čo vedie k podráždeniu nadobličiek. Spúšťa sa uvoľňovanie niektorých hormónov vrátane adrenalínu a noradrenalínu. 

Ako sa to prejaví na ľudskom tele?

• Zrýchlenie srdcovej frekvencie a dýchania 
• Zvýšenie krvného tlaku 
• Chvenie 
• Bledá alebo začervenaná pokožka 
• Zostrenie zmyslov.

Telo reaguje odpoveďou „bojuj alebo uteč“ a podnieti nás, aby sme čelili hrozbe alebo nebezpečenstvu. Podľa Selyeho väčšina príznakov tohto štádia zmizne alebo sa zvráti v ďalšej fáze, potom sa opäť objavia v konečnom štádiu vyčerpania.

V prípade, že telo neprekonalo poplachovú reakciu, môžete na sebe spozorovať nízku hladinu glukózy v krvi. Je tiež zvýšená hladina hormónu kortizol a DHEA (prekurzor mužských a ženských pohlavných hormónov vrátane testosterónu a estrogénu). Môžu sa objaviť prvé problémy so spánkom².

 2. Štádium rezistencie

V tomto štádiu sa naše telo snaží zotaviť zo šoku po stresujúcej udalosti. Prebieha to nasledovne: 

• Organizmus odoláva ochrannými mechanizmami a vyrovnáva vnútorné prostredie.
• Srdcová frekvencia a krvný tlak sa začnú postupne upravovať na normálne hodnoty. 
• Aktivuje sa parasympatický nervový systém (PNS), ktorý sa pokúša vrátiť mnohé telesné funkcie na normálnu úroveň. 
• Telu sa podarí dostať do fázy zotavovania, ale ešte chvíľu zotrváva v pohotovostnom stave.

Dlhodobo neriešený stresový stav bráni telu, aby normálne fungovalo. To môže spôsobiť poruchy vo viacerých orgánoch, funkciách a systémoch tela ako: 

• imunitný, 
• tráviaci, 
• kardiovaskulárny, 
• reprodukčný. 

Ak neustále pretrváva zvýšená produkcia stresových hormónov, dochádza k častejším problémom so spánkom. Môže za to vysoká hladina kortizolu. Naopak, hladina hormónu DHEA je znížená. Epinefrín (hormón stresu, adrenalín tvoriaci sa v dreni nadobličiek) môže byť zvýšený, aby pomohol udržať energiu a hladinu cukru v krvi.

Niektorí ľudia zostávajú v tejto fáze po celý život. Iní, žiaľ, prechádzajú do posledného 3. štádia – vyčerpania².

3. Štádium vyčerpania 

Dlhotrvajúci stres, ktorý nie je riešený, vedie k vyčerpaniu organizmu. Ak dlhodobo podliehame záťažovým situáciám bez možnosti regenerácie, vyčerpáme fyzické, emocionálne a duševné zdroje tela do bodu, kedy už nie je schopné stres zvládať. 

Fyzické účinky tohto štádia tiež oslabujú imunitný systém a vystavujú nás zvýšenému riziku srdcových chorôb, vysokého krvného tlaku, cukrovky a iných chronických zdravotných stavov. Následky pretrvávajúceho stresu sa často prejavujú poruchami duševného zdravia, ako je depresia alebo úzkosť⁴. 

K najvážnejším príznakom takéhoto vyčerpania patria: 

• neschopnosť spať celú noc (insomnia),
• chronická únava a znížená tolerancia stresu,
• zvýšené riziko vzniku alergií a iných ochorení,
• zvýšená chuť na soľ v dôsledku nedostatku minerálov. 

Toto štádium môže vyústiť do absolútneho fyzického aj psychického vyhorenia. Ak človek v tejto fáze nenájde spôsoby, ako zvládnuť úroveň stresu, a nedopraje telu regeneráciu, vystavuje sa riziku nielen spomínaných ochorení, ale aj možnému úmrtiu². 

Ako vypnúť stres? 

Žijeme v dobe, kedy na nás zo všetkých strán nepretržite útočia stresujúce vplyvy, a tým sa stresová reakcia neustále „zapína“. Problém si môžeme zhoršiť, ak sa na naše vnímanie stresu rozhodneme reagovať zvýšenou konzumáciou alkoholu, drog, cigariet, cukru či energetických nápojov. Takáto odpoveď na stresové faktory vytvára v tele ešte stresujúcejšiu situáciu. 

Čo nám však môže pomôcť vypnúť stresovú reakciu, je regenerácia. Preto sa naše telo svojimi reakciami na stres, ktoré sa prejavia poruchami spánku, zvýšenou srdcovou aktivitou či poruchami trávenia, snaží v záujme prežitia zachovať vnútornú rovnováhu. Usiluje sa nám povedať: „Chcem sa zotaviť, nutne potrebujem regeneráciu!“