Popôrodná depresia: má ju aj každý desiaty otec

V tomto článku sa dozviete

• Kedy je najrizikovejší čas na rozvoj popôrodnej depresie u žien? A dá sa povedať, kedy je už žena „za vodou“?
• Kto si ako prvý zvykne všimnúť, že so ženou niečo nie je v poriadku?
• Na čo sa majú blízki sústrediť a čo majú robiť, keď spozorujú zmeny?
• Akú rolu zohráva partner, respektíve otec dieťaťa?
• Je stále bežné, že žena kvôli popôrodnej depresii pociťuje hanbu a zlyhanie?
• S akými najčastejšími mýtami sa v súvislosti s touto témou stretávate aj v rámci vašich aktivít v občianskom združení Perinatalis?
• Popôrodná depresia sa týka aj zhruba 10 % otcov. Ako je to možné?
• Aké majú muži príznaky popôrodnej depresie?
• Ak má popôrodnú depresiu jeden z rodičov, ako sa zvyšuje šanca, že ju bude mať aj ten druhý?

Kedy je najrizikovejší čas na rozvoj popôrodnej depresie u žien? A dá sa povedať, kedy je už žena „za vodou“?

Najrizikovejšie obdobie je medzi 2. až 6. týždňom po pôrode. Prudko klesajú hladiny estrogénov a progesterónu, pridružujú sa fyzické vyčerpanie a narušený spánok, žena čelí novej rodičovskej role i očakávaniam, ktoré sú s ňou spojené.

Príznaky sa však môžu objaviť aj v prvých dňoch po pôrode, no je potrebné ich odlíšiť od tzv. baby blues. Kým „baby blues“ predstavuje prechodný a fyziologický stav, popôrodná depresia má závažnejší priebeh a vyžaduje si odbornú pozornosť.

Zároveň sa môže rozvinúť aj neskôr – najčastejšie v prvých troch mesiacoch po pôrode, no riziko pretrváva celý prvý rok. Hoci pravdepodobnosť vzniku postupne klesá, nemožno určiť „bezpečný“ moment, keď je žena úplne bez rizika.

Popôrodná depresia sa totiž môže objaviť aj s oneskorením, napríklad v súvislosti s dlhodobým vyčerpaním, problémami v partnerskom vzťahu, zdravotnými komplikáciami dieťaťa, nedostatočnou sociálnou podporou alebo kumuláciou stresu.

Kto si ako prvý zvykne všimnúť, že so ženou niečo nie je v poriadku?

Najčastejšie žena samotná. Uvedomí si zmeny v prežívaní, no často ich podceňuje alebo vníma ako vlastné zlyhanie, a preto o nich nehovorí. Kľúčoví sú preto partner, rodina a zdravotnícki pracovníci – gynekológ, pediater, obvodný lekár, pôrodná asistentka, sestra, ktorí sú so ženou v pravidelnom kontakte.

Na čo sa majú blízki sústrediť a čo majú robiť, keď spozorujú zmeny?

Blízki môžu vidieť najmä pretrvávajúci smútok, beznádej, stratu záujmu o bežné aktivity, výraznú únavu, poruchy spánku, ťažkosti so sústredením či rozhodovaním. Objaviť sa môže aj znížený záujem o dieťa, alebo naopak, nadmerná úzkostná kontrola jeho zdravia, pocity neistoty a zlyhávania v role matky či sociálna izolácia.

Dôležité je reagovať citlivo, viesť otvorený nehodnotiaci rozhovor, v ktorom žena pomenuje svoje emócie, obavy, potreby, mieru vyčerpania, konkrétne ťažkosti v každodennom fungovaní. Takisto pomáha citlivé povzbudenie k vyhľadaniu odbornej pomoci, prípadne ponuka sprevádzania.

Odborníčka na perinatálne duševné zdravie

Mgr. Lucia Mazúchová, PhD.

Vyštudovala odbor ošetrovateľstvo na Jesseniovej lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Martine.

Pracovala 22 rokov ako odborná asistentka na Jesseniovej lekárskej fakulte UK v Martine v odboroch ošetrovateľstvo a pôrodná asistencia. V súčasnosti pôsobí v odbore ošetrovateľstvo na Fakulte zdravotníctva Trenčianskej univerzity Alexandra Dubčeka v Trenčíne.

Vo svojej pedagogickej, vedecko-výskumnej a publikačnej činnosti sa dlhodobo venuje duševnému zdraviu, perinatálnej strate, podpore vzťahovej väzby medzi matkou a dieťaťom a princípom rešpektujúcej starostlivosti. Je spoluzakladateľkou OZ Perinatalis.

Akú rolu zohráva partner, respektíve otec dieťaťa?

Veľmi významnú. Môže pôsobiť ako dôležitý ochranný faktor, ale aj zvyšovať riziko vzniku či pretrvávania psychických ťažkostí ženy. Dokáže významne prispieť k zmierneniu psychickej záťaže ženy najmä svojou emocionálnou dostupnosťou, empatiou a schopnosťou aktívne počúvať bez hodnotenia.

Už samotné uznanie jej prežívania a uistenie, že na svoje ťažkosti nie je sama, má silný ochranný účinok. Rovnako dôležitá je praktická podpora v každodennom fungovaní: zapojenie sa do starostlivosti o dieťa, zdieľanie domácich povinností či vytváranie priestoru pre oddych ženy. Partner môže zároveň pôsobiť ako filter voči nevyžiadaným radám a očakávaniam okolia a podporovať ženu v jej rozhodnutiach.

Ako významný rizikový faktor, naopak, stoja emočná nedostupnosť, bagatelizovanie prežívania ženy, presun celej zodpovednosti na ňu a pasivita. Negatívne pôsobia aj zvýšené nároky na ženu, negatívne hodnotenie jej spôsobu starostlivosti o dieťa alebo domácnosť, porovnávanie s inými. Takisto „únik“ napríklad do práce či fyzická alebo psychická neprítomnosť.

Kvalitná partnerská podpora založená na empatii, rešpekte a zdieľaní zodpovednosti má potenciál priebeh popôrodnej depresie výrazne zmierniť. Zatiaľ čo jej nedostatok alebo narušené vzťahové fungovanie môžu naopak prispieť k jej vzniku či prehĺbeniu.

Je stále bežné, že žena kvôli popôrodnej depresii pociťuje hanbu a zlyhanie?

Áno, sú to veľmi časté pocity. Napriek väčšej informovanosti pretrváva silný spoločenský tlak na obraz šťastnej matky, ktorá si materstvo prirodzene užíva. K tomu sa zvykne pridať vnútorný konflikt: „Mala by som byť šťastná, keď mám zdravé dieťa“, ktorý prehlbuje pocity viny a vedie k mlčaniu.

Mnohé ženy majú neprimerané obavy, že budú označené za „zlú matku“, že ich ťažkosti budú vnímané ako slabosť. Strach z nálepkovania či nepochopenia tak býva niekedy silnejší než samotné príznaky. Práve táto kombinácia hanby, viny a obáv z odsúdenia vytvára bludný kruh, ktorý odďaľuje vyhľadanie pomoci.

Ako z toho kruhu von?

Východiskom je pochopenie, že popôrodná depresia je ochorenie, nie osobné zlyhanie, a že sa netýka len ojedinelých prípadov. Pomáha aj vystúpenie z izolácie. Otvorený a prijímajúci rozhovor s partnerom, blízkym alebo odborníkom pomôže pomenovať vlastné prežívanie a zmierňuje pocit osamelosti.

Samozrejme, veľa závisí od následnej reakcie okolia. Namiesto zľahčovania a unáhlených rád sú najviac nápomocné empatické počúvanie a rešpektujúce prijatie.

Nezastupiteľnú úlohu má odborná pomoc. Prvým kontaktom zvyknú byť gynekológ, ale aj pediater dieťaťa alebo všeobecný lekár, ktorí majú možnosť zachytiť prvé príznaky a nasmerovať ženu na ďalšie vyšetrenie. Kľúčovú úlohu zohrávajú psychológ alebo psychiater, ideálne so skúsenosťou v oblasti perinatálneho duševného zdravia.

Včasný kontakt s týmito odborníkmi umožňuje nastaviť vhodnú liečbu od psychoterapie až po farmakologickú podporu, ak je potrebná. Súčasťou riešenia by mala byť aj praktická pomoc v každodennej starostlivosti o dieťa a domácnosť.

Z praxe vyplýva, že rovnako dôležité ako samotná liečba je aj aktívne odbúravanie stigmy. Je potrebné hovoriť o popôrodnej depresii otvorene, citlivo a bez hodnotenia.

A hovoríme o nej otvorene, citlivo a bez hodnotenia?

Už to nie je neviditeľná téma, ale ani plne normalizovaná. Hovorí sa o nej viac v odborných kruhoch, v médiách aj medzi ženami, hoci nie úplne otvorene. V zdravotníckom prostredí získava väčší priestor najmä na úrovni vzdelávania.

Zatiaľ sa to však veľmi do každodennej praxe ešte nepremieta. Dôsledkom toho popôrodná depresia stále nie je systematicky skrínovaná u všetkých žien a pozornosť sa sústreďuje predovšetkým na fyzické zdravie matky a dieťaťa.

U mužov ide skôr o nedostatok informácií a citlivosti k téme než o vedomé tabu. A na úrovni spoločnosti rastie povedomie a postupná destigmatizácia, zároveň pretrvávajú stereotypy o ideálnom materstve.

S akými najčastejšími mýtami sa v súvislosti s touto témou stretávate aj v rámci vašich aktivít v občianskom združení Perinatalis?

V prvom rade je to idealizovaný obraz materstva, predstava, že „dobrá mama je šťastná“. Časté sú aj bagatelizovanie ťažkostí tvrdením „Je to len baby blues a samo prejde to“ a presvedčenie, že popôrodná depresia vzniká bezprostredne po pôrode. Zároveň stále pretrváva zjednodušujúci názor, že „Stačí sa viac snažiť“ alebo treba „myslieť pozitívne“.

Ďalším rozšíreným mýtom je, že antidepresíva nie sú kompatibilné s dojčením. Mylná je aj predstava, že popôrodná depresia sa týka len žien bez podpory alebo v nepriaznivých podmienkach.

Výrazne stigmatizujúci je mýtus, že ženy s popôrodnou depresiou ubližujú svojim deťom alebo ich nemilujú. Popôrodná depresia totiž nesúvisí s nedostatkom lásky k dieťaťu a väčšina žien svojim deťom neubližuje.

Pre prax je kľúčové tieto mýty aktívne narúšať otvorenou komunikáciou, osvetou a normalizáciou témy. Práve ich odstránenie býva prvým krokom k tomu, aby žena vyhľadala pomoc včas.

Popôrodná depresia sa týka aj zhruba 10 % otcov. Ako je to možné?

Rola otca sa v posledných desaťročiach výrazne zmenila. Muži sa viac zapájajú do rodičovstva aj do chodu domácnosti. Prechod k otcovstvu je preto významnou udalosťou, vyžaduje si vyrovnanie sa s novou identitou a zvládanie zvýšených nárokov a zodpovednosti. Zásadne sa mení denný rytmus, prichádza nedostatok spánku, vyššia miera zodpovednosti aj tlak spojený s očakávaním, že muž má byť oporou a zabezpečí rodinu.

Mnohí muži však tieto príznaky nevnímajú ako prejav depresie, ale skôr ako bežný stres alebo únavu a pomoc vyhľadávajú menej často, čo môže viesť k neskoršiemu rozpoznaniu problému.

Aké majú muži príznaky popôrodnej depresie?

Prejavy u mužov bývajú menej nápadné a zvyknú sa líšiť od stereotypnej predstavy depresie. Okrem smútku či straty záujmu sa častejšie objavujú podráždenosť, frustrácia, výbuchy hnevu. Muž sa môže emocionálne uzatvárať, obmedzovať komunikáciu a „unikať“ do práce, mimo rodinu alebo k nezdravým stratégiám zvládania stresu, napríklad k zvýšenej konzumácii alkoholu. Prítomné môžu byť aj pocity zlyhania, pochybnosti o vlastných rodičovských schopnostiach, vyčerpanie či problémy so sústredením.

Ak má popôrodnú depresiu jeden z rodičov, ako sa zvyšuje šanca, že ju bude mať aj ten druhý?

Medzi duševným zdravím partnerov po pôrode existuje prepojenie. Riziko u druhého sa v tomto prípade zvyšuje podľa výskumných štúdií 2- až 3-násobne. Preto sa dnes čoraz viac zdôrazňuje, že popôrodná depresia nie je len individuálny problém ženy, ale týka sa celého rodinného systému. Ak sa depresia objaví u jedného rodiča, je dôležité vnímať a aktívne sa pýtať aj na prežívanie a podporu toho druhého.