Selektívny mutizmus

V tomto článku sa dozviete

• Príznaky
• Vznik a príčiny
• Diagnostika
• Diagnostika a liečba
• Liečba
• Ako žiť s chorobou

Príznaky

Selektívny mutizmus sa zvyčajne začína v ranom detstve, vo veku od dvoch do štyroch rokov, pretrvať môže do dospelosti. Dieťa alebo dospelý so selektívnym mutizmom doslova nemôžu hovoriť. Akt hovorenia s určitými ľuďmi spúšťa reakciu, ktorá je zmesou paniky, „zmrazenia“ a stresu. Časom sa pacient naučí predvídať situácie, ktoré vyvolávajú túto nepríjemnú reakciu, a robí všetko pre to, aby sa jej vyhol. Rodičia problém zaznamenajú, keď dieťa začne komunikovať s ľuďmi mimo svojej rodiny, napríklad keď začne chodiť do škôlky alebo navštevovať nejaký krúžok.

Hlavným varovným znamením je výrazný kontrast v schopnosti dieťaťa komunikovať s rôznymi ľuďmi. Zrazu sa dieťa vyznačuje neprirodzeným pokojom a zmrznutým výrazom tváre, keď má hovoriť s niekým, kto je mimo jeho komfortnej zóny. Môže sa vyhýbať kontaktu očami a javiť sa nervózne, nepríjemné, nezaujaté alebo zahanbené, lipnúce na blízkej osobe, plaché a utiahnuté, napäté alebo zle koordinované.

Je tvrdohlavé alebo až agresívne, s temperamentnými záchvatmi hnevu, napríklad keď príde domov zo školy a rodičia sa pýtajú, ako tam bolo. Istejšie deti so selektívnym mutizmom môžu používať na komunikáciu gestá. Môžu kývnuť hlavou, to znamená „áno“, alebo triasť hlavou – „nie“. Vážnejšie postihnuté deti majú tendenciu vyhýbať sa akejkoľvek forme komunikácie – hovorenej, písanej i gestikulácii.

Vznik a príčiny

Odborníci považujú selektívny mutizmus za strach hovoriť s určitými ľuďmi. Príčina nie je vždy jasná, ale je známe, že je spojená s úzkosťou. Dieťa tendenciu pociťovať úzkosť zvyčajne zdedí.

Niektoré deti majú ťažkosti so spracovaním zmyslových informácií, ako je hlasný zvuk a veľký dav – ide o stav známy ako dysfunkcia senzorickej integrácie. To môže spôsobiť, že sa „vypnú“ a nemôžu hovoriť, lebo ich zahlcuje rušné prostredie.

Neexistuje žiadny dôkaz, že deti so selektívnym mutizmom majú väčšiu pravdepodobnosť výskytu zneužívania, zanedbávania alebo traumy ako iné deti. Ďalšou mylnou predstavou je, že dieťa so selektívnym mutizmom svojím okolím manipuluje alebo má autizmus. Neexistuje žiadny vzťah medzi selektívnym mutizmom a autizmom, hoci dieťa môže mať oboje.

Diagnostika

Ak rodičia majú podozrenie, že ich dieťa prejavuje známky selektívneho mutizmu, mali by sa snažiť o formálnu diagnózu od kvalifikovaného rečového a jazykového terapeuta. Môžu sa obrátiť priamo na odborníka reči a jazykovej terapie alebo na praktického lekára, ktorý ich nasmeruje.

Staršie deti môžu potrebovať aj odborníka na duševné zdravie alebo školského psychológa. Dospelých bude v ideálnom prípade diagnostikovať odborník z oblasti duševného zdravia s prístupom k podpore rečového a jazykového terapeuta alebo iného odborníka.

Lekár môže na začiatku chcieť hovoriť s rodičmi bez prítomnosti dieťaťa, aby mohli slobodne prebrať všetko o úzkosti, ktorú vnímajú vo vývoji alebo správaní dieťaťa. Takisto potrebuje zistiť, či v rodine existuje anamnéza úzkostných porúch a či niečo spôsobuje dieťaťu nadmerné trápenie, napríklad narušená rutina alebo ťažkosti s učením druhého jazyka. Spoločne zhodnotia aj charakteristiky správania.

Selektívny mutizmus sa diagnostikuje podľa špecifických bodov:

• pacient nehovorí v špecifických situáciách, napríklad počas vyučovania v škole alebo keď ho počúva väčšia skupina ľudí
• môže hovoriť normálne v situáciách, keď sa cíti pohodlne, napríklad s rodičmi doma alebo v prázdnej učebni iba s učiteľom
• neschopnosť hovoriť s určitými ľuďmi trvala aspoň mesiac (v novom prostredí dva mesiace)
• neschopnosť hovoriť zasahuje do schopnosti pracovať v danom prostredí
• neschopnosť hovoriť sa nedá vysvetliť inou behaviorálnou, duševnou ani komunikačnou poruchou

Súvisiace problémy: Selektívny mutizmus môže výrazne ovplyvniť vzdelávanie a rozvoj dieťaťa, má silný vplyv na každodenný život mladých ľudí alebo dospelých. Človek so selektívnym mutizmom má často aj iné obavy a sociálne úzkosti, v detstve i ďalšie rečové a jazykové ťažkosti. Pacienti sú často zdržanliví, vyhýbajú sa pozornosti, aby nemuseli hovoriť.

Ďalšie ťažkosti môžu vyplynúť z neschopnosti začať konverzáciu. Spojitosť s týmto problémom má aj pomočovanie a infekcie močových ciest, lebo dieťa nie je schopné požiadať o odchod na toaletu. Tínedžeri nemusia rozvíjať svoju nezávislosť, pretože sa boja opustiť domov bez niekoho blízkeho. Následkom udospelých môže byť nedostatok kvalifikácie, pretože nie sú schopní zúčastniť sa vysokoškolského života alebo pohovorov.

Liečba

Pri vhodnej liečbe je väčšina detí schopná selektívny mutizmus postupne prekonať. Čím neskôr je choroba diagnostikovaná, tým dlhšie bude trvať.

Účinnosť liečby závisí od toho, ako dlho má osoba selektívny mutizmus, či má, alebo nemá ďalšie komunikačné ťažkosti, problémy s učením alebo úzkosti. Ďalej závisí od spolupráce všetkých ľudí zainteresovaných do vzdelávacieho a rodinného života.

Liečba sa nezameriava na samotné rozprávanie, ale znižuje úzkosť. Začiatkom býva odstránenie vyvíjaného tlaku na pacienta zo strany okolia. Postupne treba pracovať na uvoľnení v škole, v škôlke alebo spoločenskom prostredí, hovoriť jednotlivé slová a vety vybranej osobe, neskôr ďalším. Pri liečbe je vhodná potreba individuálneho zaobchádzania a vytváranie pozitívneho prostredia.

To znamená neukazovať pred dieťaťom, že rodič má strach, ubezpečovať ho, že môže hovoriť, keď bude pripravené, sústrediť sa na zábavnú formu, chváliť všetky snahy, ktoré dieťa prejavuje, aby sa zapojilo do interakcie s ostatnými, napríklad podelenie sa o hračky, prikyvovanie a ukazovanie, a nebyť viditeľne prekvapený, keď dieťa hovorí, ale odpovedať bežným spôsobom ako inému dieťaťu.

Najefektívnejšie typy liečby sú behaviorálna terapia a kognitívna behaviorálna terapia (CBT).

_Behaviorálna terapia_smeruje k posilneniu požadovaného správania a pomáha nahrádzať zlé návyky dobrými. Namiesto skúmania minulosti človeka alebo jeho myšlienok sa sústredí na pomoc pri boji proti súčasným ťažkostiam, a to postupnými krokmi, ktoré pomáhajú zvládať obavy. Nasledujúce postupy môžu používať súčasne jednotlivci, členovia rodiny aj zamestnanci škôl, prípadne jazykový terapeut alebo psychológ:

• postupné zavádzanie nových osôb do konverzácie s niekým, s kým pacient nemá problém komunikovať
• pozitívne a negatívne posilnenie zahŕňa priaznivú reakciu na všetky formy komunikácie a neúmyselné podnecovanie k vyhýbaniu sa a mlčaniu
• desenzibilizácia je technika spočívajúca v znížení citlivosti človeka na ostatných ľudí, ktorí počúvajú svoj hlas zdieľaním hlasových záznamov alebo videozáznamov
• tvarovanie zahŕňa použitie akejkoľvek techniky, ktorá umožňuje osobe postupne vytvárať odpoveď bližšiu požadovanému správaniu
• vytváranie situácií spôsobujúcich najnižšiu úzkosť, to postupne pomáha úzkosť odbúravať

Kognitívna behaviorálna terapia (CBT) pomáha človeku sústrediť sa na to, ako zmýšľa o sebe, svete a iných ľuďoch a ako vnímanie týchto vecí ovplyvňuje jeho myšlienky a pocity. Takisto zmenšuje obavy a predsudky prostredníctvom stupňovanej expozície. Túto terapiu vykonávajú odborníci v oblasti duševného zdravia a je vhodnejšia pre staršie deti a dospievajúcich, najmä tých, ktorí majú sociálnu úzkostnú poruchu, aj pre dospelých.

Lieky sú vhodné iba pre staršie deti, dospievajúcich a dospelých, ktorých úzkosť viedla až k depresii a ďalším problémom. Lieky by nemali byť predpisované ako alternatíva environmentálnych zmien a behaviorálnych prístupov, opísaných vyššie. Avšak antidepresíva sa môžu používať spolu s liečebným programom na zníženie hladín úzkosti a urýchlenie liečby, najmä ak predchádzajúce pokusy o pomoc jedincovi zlyhali.

Ako žiť s chorobou

V prípade tejto diagnózy u detí je veľmi dôležité, ako sa k nej postavia rodičia. Nemali by dieťa trestať a zosmiešňovať. Dôležité je pochopiť ho a pomôcť mu úzkosť odbúravať. Dieťa treba podporovať a posmeľovať ho v jednotlivých krokoch, netreba sa však vyhýbať návštevám, výletom a podobne. Všetky aktivity smerovať zábavne a prirodzene, aby dieťa malo pocit, že je súčasťou okolia a nie je naňho namierená pozornosť.