Z päťkového tempa na desine k 4:16. A z maratónu nad štyri hodiny k 3:39. Prečítajte si príbeh Braňa Jendroľa (46), ako beh s trénerom posunul jeho hranice. Aj o tom, že sám by sa k súčasnej forme nikdy nedostal.
Vždy som behával. Hrával som futbal, k čomu beh akosi patrí. Keď som s futbalom prestal, beh mi zostal. Že som sa dostal k trénerovi, bola náhoda. Vlani v lete som bol na jednom z tréningov nášho tímu, ktorý sa chystal bežať Od Tatier k Dunaju. Bol tam tréner Gabo Švajda a ten sa každého pýtal, ako beháva. Ja som povedal, že som bežal košický maratón, ale že nič slávne – mal som čas nad štyri hodiny. Ešte som povedal, že by som to chcel zabehnúť lepšie. On sa na mňa pozrel a povedal: „Teba budem pripravovať zvlášť.“ A bolo.
Vždy presne desať kilometrov po tej istej trase. Mal som to tak naučené, vedel som, že aj so strečingom to do hodiny zvládnem. Pravda je, že som sa nijako extra nezlepšoval. Desiatku som vtedy vedel zabehnúť tak za 48 minút, keď som šiel naplno.
Musím povedať, že to nebolo celkom ľahké. Mal tam rôzne skratky, ktorým som nerozumel, musel mi ich vysvetliť. Zaujímavé však bolo, že každý tréning bol iný. Musel som si na to zvyknúť. Mal som na začiatku trochu problém držať tempá. Keď napísal napríklad, bež kilometer v tempe 5:20, nevedel som, aké tempo to je. Či je to rýchlo alebo pomaly, to som sa musel naučiť.
Zabehnúť maratón pod štyri hodiny. Začali sme trénovať niekedy v júli, maratón sa bežal prvú októbrovú nedeľu. Mal som teda na to tri mesiace. Za tento čas som sa dokázal na maratóne zlepšiť o tridsať minút. Čo je výrazný posun. Bolo to len vďaka tréningom s Gabom. Je pravda, že som nabehal poriadne dávky kilometrov – v júli 250 km, v auguste 280 km a v septembri vyše 300 km.
Hej. Tréner tomu veril, povedal, že to bude hlboko pod štyri hodiny, tak som mu veril aj ja. Je pravda, že už počas tréningov som cítil, že sa to zlepšuje. Darilo sa mi dodržiavať jeho plán, ktorý sa stále stupňoval. Dosť to bolelo – stále som mal svalovicu, ale išlo to. To ma tešilo, motivovalo a držalo v napätí. Skôr som sa bál toho, či vôbec maratón bude. Kvôli covidu. Napokon všetko vyšlo a môj čas v cieli bol 3:39.
Predtým to bolo 4:08 a vždy s veľkou krízou na konci.
Raz som si postál pri bariére na 39. kilometri, keď ma vyplo. Ale bežala okolo nejaká dobrá duša, ktorá mi podala fľašu vody. Napil som sa a bežal som ďalej. To je na maratóne pekné, že sa vždy nájde niekto, kto ti pomôže.
Teplota sa u mňa objavila tri dni po maratóne. Predtým ma boleli svaly a kĺby, ale tomu som nevenoval pozornosť. Veď kedy majú človeka bolieť svaly, keď nie po maratóne? Ale potom som skončil s nie najľahším priebehom covidu na desať dní v posteli a celý mesiac som bol doma. Za ten čas som ani raz nebol behať. Keď som si potom vyšiel zabehnúť tých svojich desať kilometrov ľahúčko, pamätám si, že po piatich kilometroch som musel prejsť do chôdze a vrátiť sa domov, lebo ma nepríjemne tlačilo na hrudi.
Stretli sme sa začiatkom decembra. Povedal mi, že ak medzi sviatkami, teda za nejakých 10 dní, nabehám sto kilometrov, že sa môžeme vrátiť k tréningom. Nabehal som a od januára sme začali znova. Po covide mi nešli rovinky, dosť som sa vytrápil. Výrazne mi kleslo VO2max.
Ja som si žiadny cieľ nedal. To môj tréner mi dal cieľ. Povedal, že vylepšíme päťku aj desinu, že urobíme nejaké osobáky. Zamerali sme sa skôr na rýchlosť. Teraz beháme kratšie, ale vo vyššej intenzite. Beháme päťstovky, tisícky, rôzne kombinácie.
Štyri, päťkrát do týždňa. Mám tam okrem strečingu aj bežeckú abecedu, doma plank a tak.
Ja poctivo robím presne to, čo mi tréner nakáže. Občas sa stane, že mám večer nejaké pracovné povinnosti a nevyjde mi čas na tréning, vtedy si ho presuniem alebo to nejako zakombinujeme. Napríklad nejaký čas som stratil očkovaním alebo bolo fakt nebehateľné počasie, ale vždy hľadám cestu, ako to všetko odtrénovať a neulievať sa.
Výsledné tempo som mal 4:16. Teda som sa posunul zo 48 minút na 42:41.
Chcel by som dobre zabehnúť Od Tatier k Dunaju v ultra tíme. Možno tiež polmaratón za 1:35 a potešilo by aj zopakovať si Košice.
Nie som žiaden super bežec, to na pretekoch vidíš, koľkí bežia pred tebou. Ale pre amatérov, ako som ja, je to veľký rozdiel, či trénuješ sám alebo s niekým, kto vie, čo máš robiť. My sme si s Gabom navyše vypestovali kamarátsky vzťah, tak je to celkom príjemné.
U mňa to neplatí. Stále ma to baví a teší.
Z Mateja Tótha vykresal majstra sveta i olympijského víťaza, no stále má pocit, že sa ako tréner má čo učiť.…
Ochorenie COVID-19 sa na Slovensku vyskytuje už od marca tohto roku. Odvtedy neustále mutuje a je stále nebezpečnejší. Zhovárali sme…
Pochybnosti o sebe samej, ťažkosti s oddelením športu a súkromného života či náročné obdobie po neúspešných olympijských hrách – aj…
