V apríli som bežala polmaratón za 1:45 a o dva týždne na to som bola nútená vzdať beh na 4 km. Ďalší polrok som sa trápila, neustále zlyhávala, hoci som bola presvedčená, že mám na viac. Ale nešlo mi to.
Neflákala som tréningy a podľa trénera som dodržiavala tréningový plán. No zrazu som nedokázala zabehnúť toľko, koľko som predtým behala s ľahkosťou. Netušila som, prečo sa pre mňa beh stal odrazu veľkým trápením.
Kým v apríli som zvládla 21 km pod 5 min/km, zrazu som sa zadýchala už po kilometri v tempe 5:45. Nevládala som, srdce mi búchalo ako bláznivé a každý jeden pokus o zrýchlenie sa skončil astmatickým záchvatom. Nemohla som sa nadýchnuť, ani vydýchnuť. Akoby mi niekto zovrel pľúca do zveráka.
Prešla som viacerými vyšetreniami, no bez výsledku. Dala som si urobiť testy trénovanosti – ukázali výborné vysoké VO2max (na môj vek), nízke pulzy, skrátka nádejné predpoklady na dobré výkony. O to viac ma rozčuľovalo, keď mi niekto povedal, že môj problém je výsledok slabého tréningu.
Nechápala som, ako som ešte pred pár dňami zvládla polmaratón za 1:45 a odrazu som nevládala. Navyše som trénovala presne podľa plánu. Tušila som, že mám vážny problém, len som nevedela aký. Bola som však presvedčená, že dôvodom určite nebol slabý tréning.
Potom prišiel Moon run. Mala som ho celkom dobre rozbehnutý, ešte na desiatom kilometri som sa držala na špici. Odrazu som dostala obrovské bolesti a skončila som v kríkoch. Opakovalo sa to trikrát. Potom opäť v cieli a ešte po ceste domov dvakrát na diaľnici. Nakoniec ma ráno odviezla sanitka do nemocnice. Ani tam však na nič neprišli. Iba na to, že mám až žalostne málo hemoglobínu v krvi.
Ešte stále som si to nedávala do súvisu s mojou bežeckou krízou. Žiadnych pretekov som sa odvtedy nezúčastnila, iba som sa ďalej snažila poctivo trénovať. Keď som ani po pol roku nedokázala zabehnúť 5 km v tempe pod 5 min/km, bola som rozhodnutá s behom skončiť.
Raz sa ma jedna kamarátka opýtala, či mi nechýba železo. Spomenula som si na výsledky z nemocnice a začala som hľadať spojitosť medzi anémiou a mojou bežeckou mizériou. A záhada bola zrazu vyriešená.
Ešte minulú jeseň som pri darovaní krvi mala ukážkový hemoglobín. Na jar ho už bolo výrazne menej, mala som hraničné hodnoty na darovanie krvi. Práve vtedy sa objavili moje prvé problémy pri behaní. Potom výsledky v nemocnici, podľa ktorých som mala hemoglobín i samotné železo hlboko pod normálnymi hodnotami.
Pritom ho vytrvalí bežci potrebujú oveľa viac, než je normálne u zdravého človeka. Má to logiku – organizmus bežca na dlhé trate spotrebuje počas výkonu oveľa viac kyslíka. Zbytočne mám trénované pľúca, keď sa mi kyslík nemal ako dopraviť do buniek.
Prečo sa mi železo tak náhle stratilo, doteraz netuším. Avšak už po troch týždňoch, ako som si upravila stravu a dopĺňala železo v tabletkách, začala som behať takmer ako predtým. Po polročných zdravotných problémoch som dala 10 km za 48 minút a polmaratón v Košiciach za 1:48. Nie je to ešte stále ideálne, no som na dobrej ceste za výkonmi, ktoré som dosahovala predtým, ako sa mi znížil hemoglobín.