Chlamýdie sú vnútrobunkové patogény, prvýkrát objavené začiatkom dvadsiateho storočia (1907). Osídľujú bunky slizničných výsteliek a v prežívaní a rozmnožovaní sú od hostiteľskej bunky úplne závislé.
Z hľadiska humánnej infektológie majú význam tri druhy:
Chlamýdie sa stali v poslednom čase pomerne pertraktovaným pojmom, čo súvisí s prehlbujúcimi sa poznatkami o nich. Sú energeticky plne závislé na hostiteľskej bunke, nakoľko nedokážu sami syntetizovať adenozíntrifosfát (ATP), organickú zlúčeninu, predstavujúcu univerzálny zdroj energie buniek.
Z tohto dôvodu boli v minulosti chybne považované za vírusy, respektíve prvoky. Chlamýdie sú však vnútrobunkové energetické parazity, ktoré majú na rozdiel od väčšiny baktérií určité špecifiká, predovšetkým vo vzťahu k imunitnému systému organizmu.
Chlamýdie sa množia v rámci vývojového cyklu, ktorý je úplne odlišný od ostatných baktérií a prekonáva dve zásadné premeny.
Na začiatku chlamýdie priľnú k hostiteľskej bunke a dostanú sa do jej vnútra v podobe vysokoinfekčného tzv. elementárneho telieska. Namiesto toho, aby toto bolo obrannými mechanizmami napadnutej bunky (tzv. fagocytózou) zlikvidované, prežíva, chránené špeciálnym vačkom.
V ňom sa za pár hodín elementárne teliesko premení na retikulárne teliesko, ktoré je síce málo infekčné, ale schopné sa delením vysokou rýchlosťou množiť. Behom 24 – 48 hodín sa retikulárne telieska rýchlo množia binárnym delením a opäť kondenzujú na elementárne telieska.
Na konci jedného rastového cyklu až okolo 10 000 takýchto teliesok vypĺňa celú hostiteľskú bunku. Po jej usmrtení a rozpade môžu elementárne telieska, schopné krátkodobo prežiť aj bez energie, kolonizovať ďalšie a ďalšie hostiteľské bunky, a týmto spôsobom šíriť infekciu. Takýto životný cyklus majú chlamýdie pri akútnej infekcii.
Pri chronickej infekcii sa retikulárne telieska premenia na perzistujúce telieska, schopné v danej podobe prežívať v hostiteľskej bunke dlhý čas do vzplanutia nového ataku akútnej infekcie.
Chlamýdiové infekcie provokujú imunitnú reakciu na úrovni buniek imunitného systému aj tvorby protilátok. Protilátky sú však preukázateľné až po 2 – 3 týždňoch od začiatku ochorenia (v závislosti na druhu chlamýdie), čo je nutné brať do úvahy pri sérologickej diagnostike chlamýdiovej nákazy. Samotná prítomnosť protilátok však ešte neznamená dostatočnú záruku ochrannej aktivity hostiteľa, dôsledkom čoho sú časté opakované infekcie.
Efektívna adaptácia chlamýdií na rozmnožovanie a perzistenciu v napadnutých bunkách počas ich vývojového cyklu predstavuje unikátny kontakt s ľudským imunitným systémom.
Na chronický chlamýdiový zápal sa v poslednej dobe nazerá aj ako na patogenetický mechanizmus, deregulujúci imunitu a vedúci k ochoreniam s imunopatologickými črtami. Skúma sa napríklad spojitosť medzi perzistujúcou respiračnou chlamýdiovou infekciou a bronchiálnou astmou.
Boli dokázané prípady ústupu resp. vymiznutia príznakov astmy (neinfekčného ochorenia) po antibiotickej terapii cielenej na vymýtenie chlamýdií. Podobne sa analyzuje podiel chlamýdií na spastickej bronchitíde, zápaloch kĺbov, zápaloch štítnej žľazy či systémových ochoreniach typu sarkoidóza alebo erytema nodosum.
Zvýšená odpoveď imunitného systému, naštartovaná chlamýdiovou infekciou, sa zdá byť v príčinnej súvislosti aj s takými, na prvý pohľad nesúvisiacimi chorobami ako ischemická choroba srdca, akútny infarkt myokardu a ateroskleróza.
Prítomnosť protilátok proti Chlamydia pneumoniae bola u pacientov s aterosklerózou desaťnásobne vyššia v porovnaní s kontrolnou skupinou bez aterosklerózy. Samotné chlamýdie boli priamo potvrdené v aterosklerotických plátoch.
Liečba chlamýdiových infekcií je podobne ako u iných bakteriálnych zápalov založená na podávaní antibiotík. Na rozdiel od väčšiny iných pôvodcov, kde postačuje užívanie liekov po dobu 7 – 10 dní, vedúce k definitívnej eradikácii, u chlamýdií sa odporúča liečba dlhšia, nakoľko vymiznutie príznakov ešte nemusí znamenať vymiznutie príčiny (a niekedy je ochorenie úplne bezpríznakové).
Treba si uvedomiť, že elementárne teliesko je chránené viacvrstevným obalom, nepreniknuteľným pre terapeutiká a likvidácia patogénu znamená len zničenie metabolicky aktívneho retikulárneho telieska, lokalizované vnútri bunky. Tomu musí zodpovedať aj voľba lieku.
Kedysi sa podávali tetracyklíny v sedemdňovej liečebnej kúre, ako liek druhej voľby sa predpisovali chinolóny. V súčasnosti sú antibiotikami prvej voľby tzv. makrolidy v intenzívnej dvoj- až trojtýždňovej liečebnej schéme. Pri trojtýždňovom užívaní majú podstatne menej vedľajších účinkov než tetracyklíny (žalúdočno-črevné obtiaže), pohodlné dávkovanie (dajú sa užívať raz denne) a minimálnu toxicitu (hlavne v lete spôsobujú tetracyklíny fototoxickú reakciu pokožky na slnečné žiarenie).
Nákaza chlamýdiami je vo svetle najnovších poznatkov viac než len bežnou bakteriálnou infekciou. Špecifický vývojový cyklus týchto baktérií ich robí veľmi odolnými proti antibiotickej liečbe, ktorá preto musí byť dostatočne intenzívna, aby viedla ku skutočnej eliminácií chlamýdií, nielen k potlačeniu chorobných prejavov s ich pretrvávaním v postihnutých bunkách.
Perzistencia chlamýdií v organizme môže mať podľa výskumov posledných desaťročí neblahý vplyv na rozvoj chronických ochorení typu astma či ateroskleróza.
