Spánková paralýza je dočasná strata svalovej funkcie počas spánku. Zvyčajne sa vyskytuje pri zaspávaní, krátko po zaspatí alebo pri prebúdzaní. Pacienti s paralýzou ju zväčša prvý krát môžu prekonať vo veku od 14 do 17 rokov. Ide o pomerne bežný jav, pričom sa môže vyskytnúť spolu s inou poruchou spánku, narkolepsiou. Narkolepsia je chronická porucha, ktorá spôsobuje výraznú ospalosť a náhly spánok počas dňa. Pri spánkovej paralýze zvyčajne nie je potrebná lekárska intervencia.
Najbežnejšou charakteristikou spánkovej paralýzy je neschopnosť pohybovať sa alebo hovoriť. Epizóda nehybnosti môže trvať niekoľko sekúnd až minúty. Zvyčajne sa skončí sama, prípadne vo chvíli, keď sa človeka niekto dotkne alebo ním pohne. Človek si počas spánku obvykle uvedomuje, čo sa deje, ale počas epizódy sa nemôže pohybovať ani hovoriť. Zriedkavo sa vyskytujú snové halucinácie, ktoré môžu spôsobiť strach alebo úzkosť, sú však neškodné.
Spánková paralýza a narkolepsia: Spánková paralýza sa môže vyskytovať samostatne, ale je aj bežným príznakom narkolepsie, rovnako ako náhle zaspávanie, problémy s bdením po celý deň, náhla svalová slabosť a živé halucinácie.
Výskyt spánkovej paralýzy je podporovaný nedostatkom spánku a polohou spánku na chrbte.
Rizikové skupiny: Porucha môže postihnúť deti aj dospelých všetkých vekových skupín. Niektoré skupiny sú však vystavené vyššiemu riziku ako ostatné. Ide o ľudí trpiacich poruchami úzkosti, silnou depresiou, bipolárnou poruchou alebo posttraumatickou stresovou poruchou.
Príznaky spánkovej paralýzy zvyčajne odznejú do niekoľkých minút. Nemajú žiadne trvalé fyzické následky. Skúsenosť však môže byť pre človeka znepokojujúca a desivá. Ak sa paralýza vyskytuje ojedinele, nevyžaduje zvyčajne liečbu. Ľuďom, u ktorých sa objavujú aj príznaky narkolepsie, sa odporúča konzultácia s lekárom.
Lekár zväčša navrhne polysomnografiu – štúdiu spánku, ktorej výsledky pomôžu stanoviť diagnózu. Pacientovi umiestnia elektródy na bradu, pokožku hlavy a na vonkajší okraj očných viečok. Elektródy merajú elektrickú aktivitu vo svaloch a mozgových vlnách. Lekár tiež monitoruje u pacienta dýchanie a srdcovú frekvenciu. Niekedy sa používa aj videokamera na zaznamenávanie pohybov očí počas spánku.
Ak je paralýza základnou príčinou narkolepsie, lekár môže pacientovi predpísať stimulátory a selektívne inhibítory spätného vychytávania sérotonínu (SSRI), ktoré pomôžu zvládnuť tento nočný stav.
Príznaky alebo frekvenciu epizód možno minimalizovať pomocou niekoľkých jednoduchých zmien životného štýlu, ako je zníženie stresu, pravidelné cvičenie (ale nie skoro ráno a pred spaním), dostatok odpočinku, pravidelný spánkový režim a užívanie minima liekov. Ak je u človeka zároveň prítomná duševná porucha, ako je úzkosť alebo depresia, užívanie antidepresív môže byť účinné pri znížení epizód paralýzy spánku.