Fytoterapia – história a súčasnosť

V tomto článku sa dozviete

• Cesta Acylpyrínu od starovekých Sumerov až po súčasnosť
• Fytoterapia v súčasnosti a jej riziká
• Záver

Mnoho liekov, ktoré dnes bežne používame, sa začalo de facto používať už pred stáročiami či dokonca tisícročiami, keď si ľudia všimli priaznivé účinky nejakej rastliny. Išlo samozrejme o čisto empirickú medicínu (založenú na skúsenosti), čo však nijako neuberá z jej dôležitosti pre dané obdobie.

Cesta Acylpyrínu od starovekých Sumerov až po súčasnosť

Na objavenej kamennej tabuli Sumerov datovanej približne do roku 2000 pred n.l. bol zaznamenaný zoznam rastlinných a živočíšnych liečiv, medzi ktorými figurovala aj vŕba. Odvar z jej kôry a listov veľmi účinne zmierňoval bolesti a vysoké teploty. Odporúčali ju aj antickí Gréci na čele s Hippokratom, ktorý je považovaný za jedného z najvýznamnejších lekárov všetkých čias. Trvalo však bezmála ďalších 4 tisíc rokov, kým vŕba vydala ďalšie tajomstvá. Až v roku 1763 anglický duchovný Edward Stone podal sušenou vŕbovú kôru päťdesiatim farníkom, ktorí trpeli na reumatickú horúčku a zistil, že ich ťažkosti ustupujú. V prvej polovici 19. storočia sa chemikom a farmakológom podarilo z vŕby izolovať viaceré účinné látky – salycin, kyselinu salycilovú a salycilan sodný, ktoré mali ale výrazné nežiaduce účinky najmä v zmysle podráždeného žalúdka a pálenia v hrdle.

V roku 1897 sa nemecký chemik Felix Hoffmann pustil dovývoja  menej dráždivej alternatívy dostupných prípravkov. O dva roky neskôr dokončil klinické skúšky s kyselinou acetylsalycilovou a jeho liek dostal obchodné meno Aspirín (u nás dlhodobo známejší pod názvom Acylpyrín). A rýchlo zaplavil celý svet. Tajomstvo jeho účinku však stále ostávalo zahalené rúškom tajomstva a vedci tak ďalšie desaťročia bádali ďalej. Až v roku 1982 získali anglický profesor John Vane a jeho švédski kolegovia Sune Bergström a Bengt Samuelsson Nobelovu cenu za zistenie, že Acylpyrín tlmí tvorbu hormónov, ktoré okrem iného ovplyvňujú teplotu cicavcov a zúčastňujú sa zápalových  procesov. Neskôr sa prišlo na to, že Acylpyrín nielenže znižuje horúčku, bolesti a reumatické ťažkosti, ale tiež pomáha pri prevencii srdcových infarktov, cievnych mozgových príhod a znižuje výskyt rakoviny hrubého čreva.

Toto je teda klasická cesta liečiva, ktoré prekonalo tisícročia – cesta Acylpyrínu od starovekých Sumerov až po súčasnosť. Podobných príkladov by sme však našli v histórii medicíny mnoho.

Fytoterapia v súčasnosti a jej riziká

Napriek nesporným pokrokom v modernej medicíne sa záujem o fytoterapiu (a vôbec o alternatívnu medicínu ako takú) vo vyspelých krajinách zvyšuje. Príčinou sú rozšírené trendy „návratu k prírode“, skreslený názor, že čo je prírodné, musí byť zákonite aj dobré, ako aj neuspokojivé výsledky liečby niektorých ochorení obvyklou terapiou.

Fytoterapia vo svojom náraste obľúbenosti však v sebe zahŕňa aj riziká a možné následky toxických účinkov rastlín, ktorých toxíny pri dlhodobom užívaní alebo pri užívaní v nadmerných dávkach môžu poškodiť pečeň (apiol, pyrolizidínové alkloidy, lignány), obličky (terpény, saponíny), kožu (seskviterpénové laktóny, furanokumaríny) a iné tkanivá.

V krajinách s dlhoročnou tradíciou liečby rastlinnými prípravkami (napr. západná India, viaceré africké či ázijské štáty) sú znalosti o možnej toxicite rastlín všeobecne známe. Dokázať exaktne určitý rastlinný preparát ako pôvodcu pečeňového ochorenia je však neraz ťažké. Fytoterapia totiž často prebieha ako „samoliečba“, pacient o užívaní preparátov lekára neinformuje. Navyše mnohé prípravky obsahujú zmes viacerých rastlín. Schválenie predaja rastlinných preparátov často závisí viac od ich „dobrej povesti“, ako od výsledkov vedeckých kontrolovaných štúdií. K toxickému účinku môže dôjsť aj vplyvom neadekvátnej prípravy preparátu (prímes iných rastlín, použitie nesprávnej časti rastliny, zber v nevhodnom vegetačnom období, zlé skladovanie, kontaminácia toxickými látkami a pod.).

Na to, aký silný bude toxický účinok fytopreparátov, má vplyv aj vzájomná kombinácia a vzájomné pôsobenie (interakcia) rastlinných produktov, ktoré človek užíva. Napríklad môže ísť o dva rozličné preparáty, ktorých samostatné užívanie je relatívne bezpečné, ale pri ich súčasnom užívaní sa výskyt nežiaducich účinkov rádovo zvyšuje. Známe sú aj mnohé interakcie fytopreparátov s liekmi (antiagreganciami, antikoagulanciami, cyklosporínom, fenobarbitalom, prednizolónom, spirolaktónom atď).

Záver

Fytoterapia tak vzhľadom na voľnú dostupnosť a slabú informovanosť laickej i odbornej verejnosti predstavuje potenciálne nezanedbateľné zdravotné riziko, pričom pečeň je ako najdôležitejší orgán biotransformácie toxickými účinkami ohrozená najviac.