Problém prváčika Maťka

V tomto článku sa dozviete

• Klasický prístup
• Problém prváčika Maťka
• Na riešenie orientovaný prístup
• Aké bolo naše stretnutie?
• Experiment
• Záver

Väčšina existujúcich vzdelávacích modelov a techník pomáhania ľuďom je založených na tom, čo by sa dalo nazvať ako „problém riešiace myslenie“. Aby sme mohli niekomu pomôcť, musíme najskôr porozumeť jeho problému.

Toto je základný predpoklad klasických prístupov. Keď sa ho pokúšame aplikovať v školskej poradenskej praxi, so žiadnym riešením sa nezačína ihneď.

Klasický prístup

Najprv sa realizuje dlhá štúdia o povahe problému. To sa dosahuje rôznymi metódami. Či ide o poruchu učenia, rušivé správanie, problém v motivácii, psycho-edukačné záležitosti, záležitosti sociálneho a rodinného fungovania, alebo čokoľvek to môže byť, vždy sa začína takýmto spôsobom:

• identifikácia toho, čo je problémom dieťaťa, rodiča, učiteľa, školy
• pozorovanie histórie problému, výskytu tráum, zlých učebných návykov, zlej rodičovskej starostlivosti, ktoré môžu prispievať k súčasnému problému
• dávanie pozorovaných oblastí do upravených, zrozumiteľných kategórií problému (expertné stanovisko)
• nájdenie vhodného riešenia pre jednotlivé kategórie problému
• posledným krokom je, že expert predpíše návrhy, odporúčania jednotlivých krokov k riešeniu, ktoré by rodič, učiteľ mali uskutočniť, aby došli k riešeniu.

Je to veľká teória, ale v praxi nie vždy funguje tak, ako si profesionáli predstavujú, napriek tomu, že logicky by mala fungovať. Prečo je to tak? Pretože ľudské bytosti nie vždy fungujú ako súčasť stroja, ktorý má byť rozobratý, stabilizovaný a potom zložený späť ako hriankovač alebo auto.

Ako môže fungovať alternatívny prístup v poradenskej praxi?

Problém prváčika Maťka

Obrátila sa na mňa mama prváčika Maťka, pretože má problém s tým, že dieťa chodí zo školy s poznámkami, že sa cez prestávky nevhodne správa. Dohováranie nepomáha. Už si nevie rady, preto vyhľadala pomoc.

Trápi sa tiež tým, že je zo strany manžela obviňovaná z toho, že je na syna príliš mäkká. Keď mal chlapec 3 roky, narodila sa mu sestrička a rodičia si dohodli postup, že otec sa bude intenzívne venovať chlapcovi, aby odbremenil mamu a umožnil jej naplno sa venovať dcérke.

Otec je výskumný pracovník a chlapec je nadpriemerne inteligentný, preto ich hlavné aktivity boli intelektuálneho charakteru – rébusy, záujem o vesmír, encyklopédie. Chlapca prihlásili aj na šport – futbal – tam je ale príliš zameraný na výkon, je v tom podporovaný aj otcom, pričom sa zvýrazňuje jeho problém rešpektovať autority.

V škole má ťažkosti s neúhľadným písmom, častým vyrušovaním (stáva sa, že sa počas vyučovania nudí) a cez prestávky sa niekoľkokrát vyskytlo neprimerané agresívne správanie voči spolužiakom. Navrhovaným riešením zo strany otca bolo zakázať mu všetky bojové hry, aby sa u neho agresivita nepodporovala.

Na riešenie orientovaný prístup

Zorganizovala som stretnutie v škole – mama, dieťa, triedna učiteľka a ja. Živo som si predstavovala, ako sa môže učiteľke preháňať hlavou, že rodičia u dieťaťa nevypestovali rešpekt k autoritám, rodičia si zase môžu myslieť – veď učiteľka si predsa musí vedieť zjednať autoritu u detí (často sa s týmto tvrdením v praxi stretávam).

Hľadanie príčiny by mohlo viesť k pátraniu po „vinníkovi“ a prehadzovaniu si zodpovednosti. Preto som použila “na riešenie orientovaný prístup“.

Aké bolo naše stretnutie?

Začala som ocenením učiteľky, že bola ochotná zrealizovať toto stretnutie, že to nie je také samozrejmé, a že je to prejavom záujmu o žiaka a dobrého vychádzania s ním. Ocenila som mamu, že chce riešiť spoločne tento problém, že je to prejavom záujmu o dieťa a tiež záujmu o dobrý vzťah dieťaťa s učiteľkou. A ocenila som aj chlapca, že podstúpil takúto situáciu (sedel tam ako kôpka nešťastia a aj mamka priznala, že sa toho veľmi bál) a že je to prejavom úcty voči mamke a pani učiteľke.

Pýtala som sa, podľa čoho by spoznali, že sa veci zlepšili. Aké prejavy správania by boli pre nich signálom, že sú na dobrej ceste. Učiteľka aj mama povedali, že keby sa správal tak, aby mohol ísť s triedou do školy v prírode, ale konkrétne prejavy sa im ťažko formulovali v pozitívnych vyjadreniach.

Tak som sa pýtala učiteľky, aké pozitívne prejavy si doteraz u chlapca všimla. Vie o ňom, že je pomocník, vždy je ochotný pomáhať pani učiteľke. Vie si sám vyplniť čas cez prestávky – napr. čítaním knižiek a podobne. Je tiež pomocníkom v udržiavaní disciplíny (vie sa občas nepridať k lapajstvám – a vtedy príde učiteľke povedať, že sa niečo deje).

Experiment

Dohodla som si s nimi experiment, že v nasledujúcich 2 týždňoch si každý vyberie 2 dni, kedy bude robiť, že je všetko ako má byť, nesmie to ostatným prezradiť, ktoré dni to sú, a má sledovať a skúsiť odhadnúť, ktoré sú tie 2 dni u ostatných a budeme si o tom referovať na nasledujúcom stretnutí.

Na ďalšom spoločnom stretnutí mi učiteľka aj mamka referovali, že si všimli dni, kedy bol chlapec úplne vzorný. On sám si vraj nič na pani učiteľke ani na mamke nevšimol, ale mal so sebou nejaký výtvor.

Záver

Pani učiteľka si všimla, že keď cez prestávku chlapec robil to, čo mu zadala, cítila sa potom lepšie, bola šťastná, mala tvorivé nápady – ako napríklad zadanie pre ten obrázok. Mamka referovala, že bol deň, keď Maťko ráno vstal spokojne, sám sa umyl, obliekol a všetko ostatné. Mamka potom mala energiu na poobedňajšie tvorivé aktivity so svojím synom.

Spoločne sa zhodli na tom, že spolupráca už je lepšia a že si vedia predstaviť, ako ďalej fungovať. Ozvú sa v prípade, ak to bude potrebné.