Mgr. Matej Štepita je psychológ, lektor spirituálneho rozvoja a učiteľ jogy. Svoje psychologické vzdelanie rád prepája s celostným pohľadom na človeka ako bytosť, ktorá má okrem tela aj ducha a dušu. Ako psychológ sa špecializuje najmä na prácu s hyperaktívnymi deťmi a ich rodinami.
Najprv ma zaujala joga, aj prostredníctvom svojich telesných cvičení. Mám rád pohyb a ten jogový sa mi páčil v tom, že ponúkal určité výzvy, možnosti zlepšovania sa a prácu na sebe v pohybovom smere. Zároveň ma odjakživa zaujíma aj ľudská duša a jej tajomstvá, zákonitosti a aj možnosti rozvoja, zušľachťovania človeka. Či už ako lepšie viesť život podľa svojich predstáv, alebo byť pre druhých vnímavejší, podpornejší.
Vyštudoval som psychológiu a okrem učenia jogy sa aj venujem tomuto povolaniu. Meditácia je jedna z možností aktívnej starostlivosti o svoju dušu. Chodím sa vzdelávať k jednému vynikajúcemu učiteľovi, ktorý je učiteľom jogy a spirituality celkovo, a v rámci toho aj meditácie. Volá sa Heinz Grill a jeho podnety k meditácii ma výrazne oslovili už dávnejšie. Ostal som pri tom a myslím si, že už ostanem celý život.
Joge a jogovej praxi asi 20 rokov, jogu vyučujem asi 12 rokov. Pri meditácii je to odhadom 10 – 12 rokov. Treba povedať úprimne, že sú obdobia, keď sa mi to darí pravidelnejšie, a keď nie. Aby som nebudil zdanie, že 12 rokov každé ráno polhodinu meditujem.
Áno, rád. Povedal by som, že na obidve strany. Keď za mnou príde klient na poradenstvo, meditačná prax je jednou z vecí, ktorú mu v rámci spolupráce viem ponúknuť, ak to je zmysluplné. Má mnohé psychické prínosy a z duševného pohľadu vie človeka posilniť. Nie je to pre každého klienta, ale je to súčasť mojej ponuky.
Na druhej strane, som odborník na duševné zdravie. Dnes je relatívne pestrá ponuka a široká škála typov meditácie. Na to sa tiež viem pozrieť z hľadiska, čo to robí s duševným zdravím človeka. Pre záujemcov o meditáciu a spiritualitu všeobecne považujem za podstatné vedieť sa orientovať aj z tohto aspektu.
V prvom rade dospelým ľuďom. Hneď na začiatku treba povedať, že meditácia je disciplína pre dospelých ľudí. Niekedy sa cvičenia robia aj s deťmi alebo mladými ľuďmi, ale to by som určite neodporúčal.
Potom meditáciu odporúčam takým klientom, ktorí nemajú vážne psychiatrické diagnózy. Niektoré takéto diagnózy sú kontraindikáciou meditácie a celkovo cvičení vedomia.
Veľa pracujem s rodinami, ktoré majú deti s poruchami koncentrácie a s hyperaktivitou, čiže s ADHD alebo ADD. V týchto rodinách ponúkam meditačné alebo koncentračné cvičenia rodičom s tým, že keď sa im rodič pravidelne venuje a docieli zlepšenie svojej vlastnej schopnosti sústrediť sa, tak to má veľký efekt aj na schopnosť koncentrácie dieťaťa.
Užitočné to môže byť aj pri práci s dospelými, ktorí prechádzajú nejakým typom krízy, majú úzkostné či depresívne stavy. Závisí to aj od záujmu klienta, nakoľko je týmto metódam alebo spôsobu práce na sebe otvorený.
Meditácia je vedomým tréningom samého seba, svojich mentálnych a duševných schopností, prípadne aj spirituálnej oblasti. Úlohou detí je však dostať sa do kontaktu so zemou a so životom. Keď pozorujete malé bábätko, detská duša je ešte málo v tomto svete a tele. Postupne sa učí vôbec ovládať a používať svoje telo, rozumieť svetu okolo seba. Dobre sa dostať do tela je úlohou detstva a dospievania.
Aj podľa psychiatra Carla Junga sa prvú polovicu života človek viac inkarnuje, teda dostáva do tela, a tú druhú viac exkarnuje, teda dostáva z neho preč. Dospelí ľudia by sa mali viac zaujímať o to, ako to bude s dušou po smrti, alebo o väčšie filozofické otázky. Ja by som nebol taký prísny ako Jung, aby som čakal až do polky života, navyše, keď ani nevieme, kedy tento moment nastáva. (úsmev)
Dospelému človeku by som meditáciu alebo koncentračné cvičenia odporučil, ak ho to zaujíma, ale deťom nie. Mohol by to pre nich byť únik. Dnes je aj tak veľa iných únikov. Dnešné deti a mladí ľudia sa strácajú v online svete a vytvárajú sa rôzne závislosti. Viac ich preto treba dostávať do reality, do života. Ich pozornosť môžete trénovať na praktických činnostiach. Môžu si kresliť, niečo vyrábať, hrať sa spolu a vnímať druhého človeka.
Povedal by som, že takých 10 minút je základ. Na začiatok to asi aj stačí, lebo ostať 10 minút mysľou pri jednej veci vyzerá ako krátky čas, ale vôbec to nie je jednoduché. Keď sa tomu človek venuje dlhšie a chcel by byť pokročilejší, do polhodiny to môže byť zmysluplné. Existujú, samozrejme, aj budhistickí či kresťanskí mnísi, ktorí tým trávia dlhé hodiny. Bežnému človeku by som to celkom neodporúčal. Je to veľmi veľký kontrast, na jednej strane rýchly život, potom zrazu dlhé hodiny byť v meditáciách. To vie človeka ešte viac rozkývať. Od 10 minút do pol hodiny je dobré rozpätie podľa času, chuti a schopnosti sústrediť sa.
Keby to človek robil mesiac úplne pravidelne, každý deň, tak prvé výsledky by už po tomto čase zažil. Zlepšil by sa z hľadiska sústredenia, mal by väčší vnútorný pokoj a stabilitu. Hlavne na začiatku je ten rozdiel veľký, keď to predtým vôbec nerobil.
Závisí to aj od toho, nakoľko je človek inak zvyknutý pracovať s pozornosťou, pretože s pozornosťou pracujeme stále, aj keď to nepokladáme za koncentračné cvičenia. Napríklad pre umelca, ktorý je zvyknutý dlhšiu dobu byť pri nejakom diele a venovať sa mu, alebo pre vedca, ktorý dlhšie niečo skúma, to môže byť ľahšie a nebude to pre nich taká veľká zmena, pretože v svojej práci prirodzene trénujú svoju schopnosť koncentrácie. Môže to tak mať aj psychológ, kouč alebo manažér, ktorí sú zvyknutí počúvať iných a prirodzene vo svojom živote a povolaniach pestujú schopnosť koncentrácie.
Z hľadiska telesných rozdielov by som povedal, že po roku by boli prvé účinky na telesné zdravie. Neurovýskum hovorí o tom, že než sa vytvorí nové synaptické spojenie, tak to trvá asi rok. Srdcovo-cievny systém sa do nejakej miery upokojí relatívne hneď, ale aby to bolo dlhodobé, tak tiež by som to videl na ten rok.
Priznám sa, že veľmi široký prehľad o nich nemám. Myslím si však, že pri akejkoľvek disciplíne je fajn poznať učiteľa, ktorý vás ju učí, môcť si ho preveriť, klásť mu otázky, a zároveň aj nechať sa poznať. Aj ja, keď učím meditáciu alebo jogu, môžem učiť oveľa adresnejšie, keď vidím študentov, ako reagujú. A meditácia je citlivá disciplína, je pri nej špeciálne dobré, ak učiteľ pozná žiaka a žiak pozná učiteľa. Keď sa chcem od niekoho učiť, je dobré toho učiteľa môcť spoznať, a špeciálne v oblastiach spirituality alebo hodnotových otázok, ktoré vedia človeka posunúť dobrým smerom alebo ho aj zamotať.
Rovnako je to dobré aj pre učiteľa, aby vedel, komu čo odporučiť. Keď vytvorím appku, neviem, či si ju púšťa 15-ročné dieťa, pacient so schizofréniou alebo zdravý človek, ani z akej kultúry je tento človek. To všetko má vplyv na to, aké cvičenia zvoliť. Ľuďom na Slovensku, ak majú záujem o spiritualitu, môžu byť blízke kresťanské obsahy, keďže sme tu vyrastali v určitej tradícii. Aj tie východné môžu byť zaujímavé, ale je minimálne dobre ich preložiť do zrozumiteľnej reči. Lebo ak niekto začne hovoriť o čakrách a karme, u nás to síce trošku zdomácnelo, ale nie presne rozumieme, čo tieto pojmy znamenajú. Odporúčal by som teda nájsť si živého človeka, ktorý to dokáže vysvetliť, stáť za tým, nejako vás korigovať, a od neho sa učiť.
Neznamená to, že všetky appky sú zlé a že môžu človeku uškodiť. Určite existuje aj veľa takých, ktoré sú konštruktívne a môžu človeka k niečomu dobrému inšpirovať. Ale tá anonymita je škoda a osobný kontakt je v tomto smere lepší. Platí to aj v prípade koncentračných cvičení, hoci tam sú tie riziká menšie. Aj pri nich však chýba spätná väzba. Interakcia je dôležitá, nech sa učíme čokoľvek. Aj učiť po anglicky sa dá cez aplikáciu, ale som zástancom živého kontaktu.
Meditácia, ale aj jednoduché cvičenia koncentrácie pomáhajú zvládať stres. Pozitívne účinky však môžu mať aj na telesné zdravie. No aj…
Z Mateja Tótha vykresal majstra sveta i olympijského víťaza, no stále má pocit, že sa ako tréner má čo učiť.…
Ochorenie COVID-19 sa na Slovensku vyskytuje už od marca tohto roku. Odvtedy neustále mutuje a je stále nebezpečnejší. Zhovárali sme…
