MUDr. Jana Bendová: Nedá sa snívať, že jedného dňa budeme všetci bez stresu

V tomto článku sa dozviete

Čo sú z vášho pohľadu najväčšie riziká moderného životného štýlu, ktoré nepriaznivo vplývajú na naše zdravie?

Z môjho pohľadu všeobecnej lekárky je najväčším rizikom to, že žijeme v blahobyte. To znamená, že máme v neobmedzenom množstve dostupnú stravu, fastfoody, reštaurácie. Jedlo sa nám núka na každom kroku, je veľa reklamy na jedlo – hlavne na vysokokalorické jedlá, takže ľudia po nich potom aj túžia. 

Okrem toho je to dostupnosť dopravy, či už mestskej dopravy alebo áut. V súčasnosti už takmer každý dospelý človek chodí autom. Ľudia by najradšej zaparkovali pred vchodom. Snažia sa neurobiť ani zopár krokov, používajú výťahy, nevyjdú ani na prvé poschodie pešo. Toto vnímam ako obrovský problém. 

Plus, samozrejme, fajčenie, stres a všeobecne málo pohybu. Ľudia na Slovensku žijú veľmi pasívne, čo sa týka ich zdravia, a stále majú pocit, že ich zdravie je v rukách lekárov a nie ich samotných. Toto povedomie prežíva veľmi dlho a prejde asi dlhá cesta, kým budú Slováci k zdraviu pristupovať aktívne, ako napríklad Holanďania či Dáni, ktorí bicyklujú do práce alebo sa snažia zdravo jesť. Naši ľudia tak, žiaľ, už tradične nie sú nastavení. 

Čo s tým môžeme robiť?

Myslím si, že by v školách mala byť zavedená zdravotná výchova, ktorá by viedla k zdravému životnému štýlu. No nie k prístupu „mám diétu, a preto jem zdravo, ale keď mi diéta skončí, môžem sa vrátiť naspäť k vysokokalorickej strave“. Naopak, myslím si, že by to malo byť propagované ako celoživotný životný štýl. Mali by sme povzbudzovať deti k tomu, aby sa hýbali, aby používali schody. Myslím si, že  v tomto smere treba urobiť veľmi veľa osvety.

Do akej miery náš zdravotný stav ovplyvňuje psychika, napríklad zvýšená miera stresu v živote?

Určite ovplyvňuje – na všetkých úrovniach. Ovplyvňuje, samozrejme, našu imunitu, vysoký krvný tlak, cukor a mnohé civilizačné ochorenia. Osobne si však myslím, že sa úloha stresu aj preceňuje. Povedala by som to tak, že keď má niekto stres, často to zajedá. No keby sa naučil techniky na odbúranie stresu, napríklad meditáciu či všímavosť, alebo pravidelne cvičil, ako to robím ja, tak by ten stres prirodzene odbúraval a nenutkalo by ho to siahať po čipsoch, vyprážaných jedlách či sladkostiach. Jednoducho, ľudia sa pri strese utiekajú k takýmto slastiam. 

Pýtam sa ľudí na to, či majú stres, a zisťujem, že stres prežívajú rôzne. Chodia ku mne predavačky alebo poštárky, ktoré zažívajú obrovský stres, hoci nemajú nejakú riadiacu pozíciu.  No ich stres je vyvolaný napríklad z toho, že majú šéfku, ktorá ich terorizuje. Chodia ku mne aj aj vysoko postavení manažéri, kde by človek očakával, že ich miera stresu bude obrovská, lebo musia robiť veľmi vážne rozhodnutia týkajúce sa stoviek ľudí alebo obrovských rozpočtov. No naopak, títo ľudia často ten stres až tak neprežívajú, naučili sa s ním žiť. 

Stres má asi každý z nás, no otázka je, ako s ním dokážeme narábať a ako veľmi si ho pripustíme. Ľudia akoby stále čakali na obdobie, kedy stres nebudú mať. No také nebude. Doba je taká, a hlavne teraz po korone, ktorá vyvoláva neistotu v práci a vo financiách. Nedá sa snívať, že v jeden deň tu budeme všetci bez stresu.  

Chodia k vám aj pacienti so syndrómom vyhorenia? 

Áno, a začína to byť dosť vážny problém. Často sa to prejaví až telesnými príznakmi. Napríklad pacient nevládze ísť do práce a prejaví sa to bolesťami brucha alebo bolesťami hlavy, ktoré sa opakujú. Je to dosť častý problém a veľmi málo sa myslí na prevenciu proti vyhoreniu. 

Tejto téme sa venujem už vyše roka, keďže povolanie lekára patrí k profesiám, ktorým naozaj hrozí riziko vyhorenia. Zamýšľala som sa nad tým, lebo vidím niektorých vyhorených kolegov a vidím, ako potom klesá kvalita ich práce. Majú nechuť chodiť do práce, sú cynickí alebo neempatickí k pacientom. Preto som sa začala zamýšľať, ako do tohto štádia nedospieť. Zistila som, že existujú techniky, ktoré nám pomôžu predchádzať vyhoreniu. Tiež som bola predtým človek, ktorý sa naháňal, plánoval termíny, a teraz po roku, čo sa venujem všímavosti alebo mindfulness, je život oveľa príjemnejší. To, čo práve robím, sa snažím užiť si. Prináša to obrovskú radosť a užitie si každého dňa. 

Vidím však, že mnohí ľudia tak nežijú. Buď uviazli v minulosti, rozmýšľajú nad ňou a trápia sa, alebo naopak, strašne veľa plánujú a ženú sa za nejakými cieľmi. Často si však neuvedomujú, že sú zdraví a majú len drobné trápenia. Uvedomia si to, až keď príde nejaké vážne ochorenie, a potom by to chceli vrátiť späť. 

Ako vy sama kompenzujete každodennú náročnú prácu s pacientmi?

O tejto práci som snívala od mojich pätnástich rokov, takže v prvom rade prajem každému, aby robil to, čo ho baví a čo si vysníval. Vtedy sa energia nemíňa. Jednoducho mám rada ľudí, mám rada svoju prácu a prajem si len, aby som mala viac kompetencií a menej pacientov musela odosielať inde, pretože za tie roky už máme vzťah. Už viem, ako s kým pracovať, ako sa s kým rozprávať. 

Pre mňa je pacient ako rozčítaná kniha. Keď príde, pribudne ďalšia kapitola. Práve to ma na tom baví. Baví ma, že s pacientmi pracujem roky, nie len jednorazovo, keď ich rýchlo vybavím a potom ich už nikdy neuvidím. Taká bola práca v nemocnici. 

Pri relaxe mám rada zmenu. Rada cestujem, hoci to teraz veľmi nebolo možné. Rada čítam, rada sa stretávam s priateľmi. Moje zázemie je hlavne moje rodina a moje dve dcéry, pri ktorých sa nedá myslieť na prácu. (úsmev)

Aké zmeny ste spravili vo svojom živote a zvýšili tak jeho kvalitu? 

Okrem meditácie je to pravidelné cvičenie, otužovanie a dostatok spánku. To ľudia berú na ľahkú váhu. Bežne sa mi chvália, že spia iba 4 hodiny. Telo však potrebuje čas na regeneráciu. Úroveň stresových hormónov stúpa, a keď nemajú dostatok spánku, súvisí to potom s civilizačnými ochoreniami. 

Okrem toho je to životná filozofia vyváženého života v oblasti práce, koníčkov, rodiny. Predtým som dosť veľa pracovala, no ubrala som z práce a zistila som, že vďaka tomu prácu robím efektívnejšie. Neprikladala som tomu až takú váhu, no potom som zistila, že keď si idem zacvičiť, postíham toho oveľa viac. Snažím sa ísť cvičiť hneď ráno, aby bol celý deň efektívnejší. Taktiež to hovorím aj mojim pacientom a snažím sa byť pre nich príkladom, pretože si myslím, že je to veľmi dôležité, aby ma v mojej komunite vnímali ako pozitívny vzor. 

Pre mňa je pacient ako rozčítaná kniha. Keď príde, pribudne ďalšia kapitola.

Ako si pacient môže byť istý, že jeho preventívna prehliadka je spravená dôkladne? Čo by sa pri nej určite nemalo vynechať?

Pacient je laik a často môže mať problém zistiť, či tá jeho preventívna prehliadka bola kvalitná. Veľa pacientov si myslí, že sa tam vyšetruje napríklad štítna žľaza. Sú to pacienti, ktorí si to nepozreli a nenaštudovali, pretože preventívna prehliadka musí prebiehať v súlade so zákonom. Je to príloha k zákonu o zdravotnej starostlivosti. Preventívna prehliadka závisí aj od veku. 

Lekár musí splniť všetko, čo je predpísané, pretože inak mu to zdravotná poisťovňa nemusí uhradiť. Napríklad, keď by neurobil EKG, hoci mal, tak mu poisťovňa môže škrtnúť celú preventívnu prehliadku, keď urobí kontrolu. Takže pacient si to môže pozrieť, dá sa to veľmi ľahko skontrolovať.

Aký význam pre pacienta má testovanie na protilátky proti covid-19 v rámci preventívnej prehliadky?

Toto testovanie je skôr prínosom pre obyvateľstvo celého Slovenska, aby sa zistilo, koľko ľudí už prišlo do styku s novým koronavírusom. Poisťovňa Dôvera spustila projekt, ktorým umožnila ľuďom zistiť, či majú už nejaké protilátky na toto ochorenie. 

My sme sa do tohto projektu zapojili a pacientom vyšetrujeme tieto protilátky. Tí sa potom zaujímajú o to, čo prakticky znamená, ak ich výsledky boli pozitívne. My to však nevieme, pretože nevieme, ako dlho tie protilátky v krvi vydržia a či vôbec chránia pacienta. Takisto nevieme v prípade, že má pacient negatívne výsledky, či do kontaktu s vírusom neprišiel alebo si iba nevytvoril dostatočnú hladinu protilátok. Respektíve či mu už nezmizli, pretože je dokázané, že po asi 6 mesiacoch od kontaktu môžu aj zmiznúť. To však neznamená, že imunita mu neostane. Je to dosť komplikovaná otázka.

Zmenila pandémia koronavírusu váš pohľad na vyšetrenia pacientov na diaľku?

Určite áno. Zabehnuté postupy sme museli upraviť, pretože hlavne na začiatku pandémie sme sa museli vyhnúť osobnému kontaktu s pacienti, a najmä s tými, ktorí mali príznaky akútneho respiračného ochorenia. Okrem toho, že sme používali ochranné pracovné pomôcky, zaviedli sme systém, že všetci musia byť objednaní na presný čas. 

Taktiež sme zaviedli, že pacienti musia pred návštevou zatelefonovať alebo napísať e-mail, aby sme si ich vedeli zorganizovať. To znamená, že sme tých, ktorí mali príznaky respiračného infektu, poslali priamo na vyšetrenie na covid-19. Ak sa skôr zdalo, že to covid-19 nie je, objednali sme ich ku koncu pracovnej doby, aby sme potom po nich mohli vydezinfikovať priestory. 

Po 15 rokoch práce sme mali manažment zrazu úplne naruby. Namiesto osobných vyšetrení sme zrazu mali konzultácie po telefóne alebo e-mailom. Mne osobne sa veľmi páčia a prídu mi efektívne, pretože mám už dosť skúseností na to, aby som vedela klásť otázky, ktoré veľa prezradia. Z môjho pohľadu veľmi veľa dokážeme vyriešiť na diaľku. Je mi trošku aj ľúto, že pacienti už znova chodia do čakární a majú pocit, že vírus tu už nehrozí alebo že sú to len nejaké konšpirácie. 

Je pre lekára efektívnejšie, keď k nemu chodia pacienti objednaní na presné časy, alebo ak čakajú v čakárni, kedy sa dostanú na rad?

Má to dva aspekty. Prvý je infekčný, pretože tu nemáme len koronavírus, ale taktiež aj veľa iných infekčných ochorení. Z tohto pohľadu je každá návšteva čakárne riziková. To znamená, že je lepšie, keď sa tam pacienti nekopia, ale idú po jednom. 

Druhý je manažment mojej práce. Bola som na stáži vo Veľkej Británii, kde je samozrejmosťou objednávanie na presný čas, v 12- alebo 15-minútových intervaloch. Tam som to zažila a videla som, že sa tak lekár môže plnohodnotne venovať pacientovi. Nikto mu medzitým neklope na dvere ani netelefonuje, a teda lekár sa môže sústrediť na pacientov problém a efektívne ho vyriešiť. Keď viem, že v čakárni mi čaká desať pacientov a neviem, či sa mi podarí každého vybaviť za päť minút, vytvára to na mňa obrovský tlak. A taktiež sú nervózni aj pacienti. Zbytočne to zhoršuje vzťah, nehovoriac o tom, že máme pacientov, ktorí sú zamestnaní.

Myslím si, že stúpla aj kvalita vyšetrení. Tí, ktorí prišli osobne, boli už vyselektovaní, a teda neprichádzali s hlúposťami, ktoré ma predtým, poviem to úprimne, aj rozčuľovali. Teraz už viem, že tí, čo prišli, naozaj potrebujú moju pomoc. Pripadá mi to zmysluplnejšie. Teda aj to vyhorenie, o ktorom sme sa rozprávali, je menej pravdepodobné, pretože to prichádza práve vtedy, keď človek robí stereotypné práce a nevidí v nich zmysel. 

Mali ste teda aj pred obdobím koronavírusu objednávanie na presné časy?

Náš ordinačný čas sme mali rozdelený na dve polovice. V prvej polovici sme mali pacientov, ktorí prišli bez objednania, napríklad preto, že sa im zhoršil zdravotný stav, a v druhej sme mali objednaných pacientov. Čiže už sme ich viedli k tomu, aby sa objednávali, no teraz je to povinné. No mnohí, najmä starší ľudia, nevedia tak obsluhovať internet či telefón, preto sa rozčuľujú nad touto zmenou a nechápu, že je to hlavne pre ich ochranu. 

Pri mnohých problémoch musia poslať všeobecní lekári pacientov k špecialistom, kde sú však často naozaj dlhé čakacie doby na vyšetrenie. Čo by sa dalo v zdravotnom systéme zefektívniť, aby sa skrátili?

Nad touto témou som sa už dlhodobejšie zamýšľala. V prvom rade je potrebné dať kompetencie všeobecným lekárom, aby robili všetko, na čo majú vzdelanie, respektíve dať im možnosť zvýšiť si vzdelanie. V našej ambulancii robíme všetko, čo všeobecný lekár môže robiť: predoperačné vyšetrenia, manažment hypertonikov, pacientov s vysokým cholesterolom, a teda sa snažíme čo najmenej odosielať k špecialistom. 

Vnímam, že na Slovensku je príliš veľa špecialistov, a že si pacientov posielajú dookola, hoci to nie je nevyhnutné. Bežne vidím, že sa niekto dostal, poviem to narovinu, po protekcii ku kardiológovi, ktorý mu dal lieky na tlak, ktoré mu môžem pohodlne predpísať aj ja. Potom si pacienta objednáva každý polrok na kontrolu a pacient tam chodí a chodí. Vôbec to nedáva zmysel, pretože pacient nemá iné ochorenie, len úplne jednoduchú nezávažnú artériovú hypotenziu. Pacient má však pocit, že od toho kardiológa dostáva násobne kvalitnejšiu starostlivosť, čo vôbec nie je pravda, pretože my máme pri tejto diagnóze vzdelanie rovnaké ako kardiológ a musíme postupovať rovnako ako on. Špecialisti sa tak zahltia jednoduchými stavmi a zostáva im potom menej času na tie komplikovanejšie prípady. 

Na druhej strane tým, že teraz niekoľko mesiacov pacienti k špecialistom nechodili, znova sa predĺžili čakacie doby o ďalšie dva až tri mesiace. Mala by sa podľa mňa uplatniť možnosť tzv. zrýchleného postupu, ako je vo Veľkej Británii. Keď mám u pacienta podozrenie na onkologické ochorenie, vložím ho do tzv. rýchleho systému. Vtedy má nárok na rýchlejšie vyšetrenie u špecialistu. No u nás rovnako čakajú pacienti, ktorí by si zaslúžili rýchlejší postup, a tí, ktorí ho až tak nepotrebujú.