Vyhorenie postihuje najmä ľudí, ktorí sú nadaní a svojej práci venujú priveľa času a úsilia. Keď sa k vysokému pracovnému tempu pridajú aj nejasne stanovené ciele, neschopnosť delegovať a nedostatočné ocenenie dosiahnutých výsledkov, je zarobené na problém.
Ľudia si často nesprávne zamieňajú stres a syndróm vyhorenia. Vyhorenie síce môže byť dôsledkom nadmerného stresu, ale nadmerný stres nemusí viesť k vyhoreniu.
Profesorka psychológie Christina Maslachová, ktorá sa dlhodobo venovala výskumu syndrómu vyhorenia na Kalifornskej univerzite v Berkeley, ho definuje ako „psychologický syndróm, ktorý sa objavuje ako dlhodobá reakcia na chronické medziľudské stresory v práci.“ 1
A nie je sama. Samotná Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) nedávno aktualizovala definíciu vyhorenia. Diagnostický manuál Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH) definuje syndróm vyhorenia ako syndróm vznikajúci ako následok chronického stresu na pracovisku, ktorý nebol úspešne zvládnutý. Má tieto znaky:
Počet prípadov celosvetovo pribúda. V roku 2017 len v Nemecku bolo identifikovaných milión ľudí so syndrómom vyhorenia.
Pojem syndróm vyhorenia, z angličtiny známy aj ako burnout, zaviedol v roku 1974 psychoanalytik Herbert J. Freundenberg. Definuje ho ako konečné štádium, v ktorom sú ľudia emočne vyprahnutí, strácajú pôvodné nadšenie a motiváciu. 2
Freudenbergera³ ako malého chlapca po nástupe Hitlera v Nemecku rodina poslala s falošným pasom za príbuznými do New Yorku. Začiatky neboli jednoduché. Rodičia príbuzným zasielali financie na chlapcovu výchovu, no keď zdroje došli, ostal určitý čas bez opatery. Neskôr sa ho ujali iní príbuzní.
Herbert bol talentovaný a ambiciózny mladý muž. Popri práci študoval večernú školu, kde sa stretol s Abrahamom Maslowom, ktorý ho inšpiroval v ďalšom štúdiu psychológie. Po ukončení štúdia si otvoril vlastnú, veľmi úspešnú prax.
S pocitom, že toho v živote veľa dostal, mal túžbu niečo spoločnosti vrátiť. Toto úsilie pretavil do otvorenia bezplatnej kliniky pre ľudí bez domova a závislých. Vlastná prax, školenie dobrovoľníkov a práca so závislými tvorili podstatnú časť jeho dní. Končieval v neskorých nočných až ranných hodinách. Manželka a známi si všimli zmeny v jeho správaní a únavu. Nabádali ho, aby toľko nepracoval a oddýchol si. On to však tak necítil a nepoľavil z pracovného nasadenia.
Bodom zlomu boli Vianoce. Spolu s rodinou odišli na chatu k jazeru. Absolútne vyčerpaný Herbert padol do postele a preležal niekoľko dní. Vtedy si uvedomil, že má problém.
Ako psychoanalytik sa rozhodol pracovať sám so sebou a pustil sa do samoliečby. V priebehu nasledujúcich troch mesiacov si na magnetofón nahrával úvahy, ktoré by povedal psychiatrovi. To, čo počul o svojom živote na nahrávkach, ho vydesilo. Nachádzali sa tam frustrácia, agresivita, hnev. Poznámky z tohto obdobia mu poslúžili pri písaní prvej knihy o tejto problematike a definovaní pojmu burnout (vyhorenie). Postupne zistil, že v tom nie je sám. Podobnými problémami trpeli ľudia z rôznych iných profesií, ktorí poskytovali pomoc iným ľuďom, ako lekári, učitelia, sociálni pracovníci, psychológovia či psychiatri.
V zamestnaní i mimo neho na nás pôsobí množstvo fyzikálnych, fyziologických, psychologických a sociálnych vplyvov. Sú nimi napríklad výkyvy počasia, teplotné rozdiely, množstvo svetla na pracovisku, bolesť, únava alebo kvalita vzťahov. Každý z nich narúša určitú rovnováhu v organizme. Nazývame ich stresory.
Ako ich človek dokáže zvládnuť, do veľkej miery záleží od miery jeho fyzickej zdatnosti, znalostí, zručností, skúseností, inteligencie a stratégii, ktoré si v priebehu života osvojil na ich zvládanie. V odbornej literatúre sa tieto schopnosti, ako zvládnuť stres, nazývajú salutory. Pri vyváženom životnom štýle stresujúce podnety zodpovedajú našim schopnostiam vysporiadať sa s nimi.
Ak prežívame stres, stále vidíme svetlo na konci tunela a máme nádej, že problémy vyriešime. Vďaka stresu sme stimulovaní, nabudení a kreatívni, snažíme sa nájsť riešenia, ktoré môžu viesť k rozuzleniu situácie alebo problému. Popritom v nových situáciách alebo pri zmenách rozvíjame svoje zručnosti a schopnosti. Preto sú ľudia pod týmto typom stresu (tzv. eustres) aktívni, výkonní, motivovaní a robia všetko, čo vyžadujú ich úlohy alebo zamestnania.
Pri vyhorení už stres nepôsobí ani nabudzujúco, ani motivačne. Človek ide dlhodobo na energetický dlh, dlhodobá pracovná záťaž neprináša želané výsledky. Dochádza emocionálnemu vyčerpaniu, ako aj k únave mozgu, ktoré sprevádza znížený pracovný výkon. Pridávajú sa cykly negatívnych emócií ako strach, hnev, agresia, ako aj znížený záujem o život ako celok.
Z aktívneho človeka, plného síl a energie, sa postupne stáva pasívny s čoraz väčšími problémami zvládať aj bežné situácie. Dlhodobo pôsobiaci stres, ktorý nezvláda, je rizikom rozvoja rôznych psychických a psychosomatických ochorení.
Aby človek vyhorel, musí najskôr horieť.
V priebehu rokov štúdia boli rozvinuté viaceré definície syndrómu vyhorenia. Zhodujú sa však v tom, že jeho kľúčovými faktormi sú emočné a kognitívne opotrebovanie, pocit absolútnej vyčerpanosti, celková únava.2 Svojím klinickým obrazom pripomína depresiu. Je opakom pozitívnych prejavov, ako sú radosť, spokojnosť a vyrovnanosť, súvisí s negatívnymi emóciami, ako sú strach, úzkosť, hnev.
Najčastejšie sa vyskytuje v pracovnej oblasti u ľudí v neustálom sociálnom kontakte, ľudí v izolácii alebo vykonávajúcich monotónnu činnosť.⁴ Môže byť výsledkom pracovného preťaženia, ako aj nedostatočného zaťaženia. V prvom prípade záťaž, ktorá pôsobí na človeka, presahuje jeho adaptačné možnosti a ženie ho do energetického záporu. V druhom prípade ide o málo stimulujúcu prácu, v ktorej sa človek nudí.
Niektoré výskumy naznačujú, že na vzniku a rozvoji syndrómu vyhorenia sa vo vyššej miere podieľajú situačné faktory, v nižšej miere individuálne. „Sme výkonovo orientovaná spoločnosť. Vo všeobecnosti sa na vzniku a rozvoji syndrómu vyhorenia vo väčšej miere podieľajú rastúce nároky kladené na zamestnancov, s nie celkom reflektujúcou starostlivosťou o nich, v zmysle zohľadňovania zručnosti a možností človeka aj jeho životným kontextom,‟ hovorí psychológ Karol Kováč z Inštitútu stresu, ktorý sa vyhorením zaoberá u mnohých svojich klientov.
Riziko vyhorenia sa zvyšuje, keď sa dlhodobo jednostranne orientujeme na jednu oblasť bez patričnej regenerácie. Najčastejšie je to práca. Nezriedka vyhorievajú ženy aj muži zo svojich rodinných úloh: z materskej dovolenky, starostlivosti o rodinu či snahy o finančné zabezpečenie rodiny.
Dr. Christina Maslachová vo svojom príspevku „Budúcnosť syndrómu vyhorenia“⁶ definovala tri rôzne typy vyhorenia:
Niektoré povolania majú vyššie riziko vyhorenia ako iné. Navyše sa vyhorenie môže v rôznych pracovných oblastiach prejavovať inak. Najviac ohrození…
Vyhorieť možno aj v osobnej rovine našich životov, nielen v práci. Aktuálny slovenský prieskum ukázal, že sa s takýmto javom…
Syndróm vyhorenia môže postihnúť každého z nás. Nezáleží na tom, či ste manažér na vysokej pozícii, žena v domácnosti alebo…
