Tí, ktorí sa stretnú so syndrómom vyhorenia, ho vnímajú ako istý bod zlomu. Život sa zrazu delí na obdobie pred vyhorením a po ňom. Čo pomáha prekonať ho, s akými ťažkosťami sa môžete stretnúť a ako nevyhorieť znova?
Proces úplného zotavenia sa z vyhorenia si vyžaduje čas. Každý, kto vyhorel, sa chce zlepšiť po zdravotnej aj mentálnej stránke a zaradiť sa opäť do bežného života. Počas vyhorenia človek stráca motiváciu a vôľu napredovať, zlepšovať sa. Je to prirodzená reakcia, pretože energetické rezervy sú úplne vyčerpané a telo sa dostalo do núdzového stavu. Fungujeme na energetický dlh.
Tento druh vyčerpania je sprevádzaný pocitom prázdnoty, zúfalstva. Dochádza k strate akéhokoľvek pracovného zanietenia, životnej energie, k negativizmu. Takisto sa nám znižuje imunita a sme náchylnejší na telesné ochorenia, úzkosť či depresiu.⁴
Väčšinou po tomto prichádza kolaps, narazíme na dno. Stáva sa to preto, lebo telo tvrdo ukazuje svoje limity, hovorí: „Prestaň! Takto naozaj nemôžeme pokračovať.“
Práve týmto bodom sa začína cesta k zotaveniu. Môže byť sprevádzaná aj výkyvmi aj pádmi. Medzi najčastejšie ťažkosti pri zotavovaní sa zo syndrómu vyhorenia patria⁵:
Vyhorenie sa v medziľudských vzťahoch často odráža ako negativizmus, pesimizmus, znížená empatia a sklony k stereotypom. Ľudia môžu dokonca obviňovať ostatných z vlastného osudu. Dôležitý pre zotavenie sa môže byť tzv. aha moment, vďaka ktorému môže človek úplne zmeniť svoj život, odísť z práce, presťahovať sa z krajiny, ukončiť vzťah alebo nájsť novú vášeň.
Podľa Stely Salminenovej, doktorandky na univerzite vo fínskej Jyväskylä, ktorá je spoluautorkou niekoľkých štúdií o syndróme vyhorenia, dramatické zmeny v živote môžu byť pre niektorých ľudí prospešné. Vo svojom výskume však¹ odhalila jeden faktor, ktorý spája tých, ktorí sa zotavujú. Je ním uvedomenie si, že majú kontrolu nad svojím životom.
U dvanástich účastníkov výskumu v roku 2015 Salminenová hodnotila závažnosť ich vyhorenia v čase konania kurzu zameraného na zotavenie sa zo syndrómu vyhorenia, a potom o sedem mesiacov neskôr. Analýza poskytnutých rozhovorov odhalila, že tí, ktorí sa úspešne zotavili, si uvedomili, že majú svoju životnú pohodu vo vlastných rukách. „Podnikajú kroky na pracovisku, robia zmeny vo svojich rodinách, starajú sa o seba a viac si uvedomujú svoje vlastné limity,“¹ vysvetľuje výskumníčka. Ak ľudia veria, že môžu ovplyvniť svoje prostredie a svoju životnú pohodu, podniknú zvyčajne potrebné kroky na zvrátenie faktorov, ktoré ich viedli k vyhoreniu. Napríklad zlepšia svoje spánkové návyky alebo vytýčia jasné hranice medzi pracovným a mimopracovným časom.
Švédska štúdia² analyzovala 117 pacientov dlhodobo práceneschopných z dôvodu vyhorenia. Zistila, že u tých, ktorí mali nízky pocit kontroly nad svojou prácou, bolo menej pravdepodobné, že sa po zotavení vrátia do práce. Salminenová vysvetľuje, že pokiaľ nedôjde k zmenám aj v pracovnom prostredí, napríklad, že sa nezníži pracovná záťaž, je naivné očakávať, že sa chronický stres nebude stále vracať.
Cesta k vyhoreniu je postupná. Hlavne vyššie štádiá sú ťažké, bolestivé, pravdepodobne dosť na to, aby si to človek zapamätal a dával na seba pozor. V určitých situáciách sa môže opakovať napríklad už spomínaná panika a úzkosť. Sprevádza ju veľký strach z opätovného vyhorenia. Napriek všetkým skúsenostiam a varovným signálom, 20 až 30 % ľudí vyhorí aj druhýkrát.⁵
Preto je nesmierne dôležité dávať počas zotavovania pozor na množstvo vecí. Je príjemné, keď pomaly naberáte stratenú energiu a cítite sa opäť lepšie. Keď máte dobrý deň, okamžite máte pocit, že musíte všetko, čo ste zanedbali – musíte si upratať dom, stretnúť sa s priateľmi a pod. Tam sa to často pokazí. Vážte si svoje dobré dni, ale nerobte oveľa viac ako v iný deň. Vytvorte si denný režim a držte sa ho.
Obzvlášť dôležité je aj nevrátiť sa do práce príliš rýchlo. Možno pocítite tlak, aby ste začali odznova. Najmä, keď máte čoraz viac dobrých dní. To však neznamená, že ste sa dostatočne zotavili, aby ste sa opäť dokázali vyrovnať s pracovným životom.
Syndróm vyhorenia sa vám neprihodí z ničoho nič. Okrem faktorov, súvisiacich s prácou, existujú aj iné, spojené s vašou osobnosťou, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť vyhorenia. Po úplnom fyzickom zotavení sa bude musieť niečo zmeniť. Vyžaduje si to však úsilie a dostatok energie.
Veľká časť vašej sebaúcty často závisí od všetkých úspechov, ktoré ste dosiahli pred vyhorením. Dokázali ste čokoľvek a vždy pracovali na maximum. Ale práve nepretržitý výkon na 120 % spôsobil vyhorenie.
Aké ponaučenia som si vzal z môjho vlastného vyhorenia a považujem ich za dôležité?
Spočiatku som si myslel, že sa dokážem rýchlo a efektívne zotaviť. Začal som si čítať všetko, čo som mohol, aby som prišiel na to, ako veci rýchlo napraviť. Po chvíli som si uvedomil, že presne takto som skončil v tomto stave.
Potreboval som čas, aby som nerobil nič iné, len nechal svoje telo a myseľ liečiť sa. Keď som sám prijal fakt, že si to bude vyžadovať čas, proces zotavovania sa mohol začať.
Nerobiť „nič“ a naučiť sa zastaviť sa, je naozaj zásadné. Vziať si na seba veci navyše, pretože teraz máte čas, nie je dobrá voľba, rovnako ako pocit viny za vaše „flákanie“. Potreboval som sa najskôr postarať sám o seba a znovu naplniť svoje vlastné rezervy, než budem mať čo dať niekomu a niečomu inému.
Musíte odložiť všetko, čo nie je nevyhnutne potrebné, a aktívne vytvoriť priestor na zotavenie. Môže vám pomôcť dovolenka, ale v skutočnosti sú dovolenky ďalšou záťažou pre váš mozog a najlepšie je nerobiť nič v známom prostredí.
Ak trpíte syndrómom vyhorenia a máte ťažkosti s hľadaním východiska alebo máte podozrenie, že sa zhoršilo aj vaše fyzické zdravie, vyhľadajte lekársku alebo inú odbornú pomoc. Rozhovor s odborníkom vám môže pomôcť odhaliť, čo potrebujete, aby ste sa cítili čo najlepšie.
Chronický stres ovplyvňuje váš mozog aj telo. Pre mňa to znamenalo pásový opar – vírusové ochorenie, ktoré môže dostať každý, kto prekonal v minulosti ovčie kiahne, a ktoré výrazne oslabí činnosť imunitného systému. Zvýšené hladiny stresového hormónu, kortizolu, a stres celkovo úplne vyviedli z miery moju telesnú rovnováhu.
Musel som pracovať na svojom odpočívaní, pretože som sa odpojil od svojho tela a nepočúval zastúpenie jeho vnemov v mozgu. Nebol som si vedomý, kedy sa úplne vyčerpám a kedy sa mám zastaviť a oddýchnuť si.
Trávenie času v prírode malo zásadný vplyv na moje zotavenie. Každý deň venčím môjho psa v lese a od neho som sa tiež veľa naučil – hlavne to, ako byť v prítomnosti. Aktívne si robím čas na doplnenie mojich bateriek – už to nie sú veci, za ktoré sa cítim previnilo, pretože chápem, že sú rozhodujúce pre moju pohodu a produktivitu.
Na začiatku je zotavenie sa z vyhorenia náročný a bolestivý proces. Pri odhodlaní pracovať na sebe a so sebou však môže s určitou mierou disciplíny prinášať oveľa hodnotnejší život ako predtým. Ak sa rozhodneme niečo vyťažiť z tohto obdobia, môžeme sa veľa naučiť. Využívať nové stratégie zvládania situácií, viac si vážiť svoje zdravie a podľa toho k nemu pristupovať, nebrať veci ako samozrejmosť. Vo svojom okolí sledujem aj to, že ľudia po vyhorení prehodnocujú svoj rebríček hodnôt.