Psychológ Karol Kováč má pri práci s klientmi, ktorí zažívajú syndróm vyhorenia alebo k nemu smerujú, veľkú výhodu. Sám si totiž vyhorením prešiel.
Syndróm vyhorenia neprichádza zrazu, bez varovných príznakov. Vo fáze pred vyhorením telo dáva najavo, že niečo nie je v poriadku. Ako jednotlivé štúdia vyzerajú, vysvetľuje psychológ Karol Kováč z Inštitútu stresu na vlastnom príbehu:
„V univerzitnom prostredí som pôsobil od svojich 24 rokov. Zo začiatku som mal na starosti tvorbu vedeckých a vzdelávacích projektov. Mojou úlohou bolo prepájať spolupracovníkov a ich vedomosti do funkčných tímov, spoločnými silami napĺňať projektové zámery. Táto pozícia mi pri mojom vtedajšom nastavení sadla ako ‚riť na šerbeľ‘. Bol som mladý, plný ideálov, s túžbou budovať hodnotnejšie prostredie pre študentov a prispievať k skvalitňovaniu celého systému.
Spomínam si, ako za mnou prišiel riaditeľ pracoviska, aby sme podali eurofond za niekoľko stotisíc eur. Vyhodnotil som si to ako ďalšiu zaujímavú výzvu. Spolu so skúsenejším kolegom to predsa zvládneme. Moje očakávanie, žiaľ, nekorešpondovalo s realitou. Riaditeľ aj s kolegom išli na niekoľko týždňovú dovolenku, ja s kolegyňou bez skúsenosti sme na to ostali sami. Projekt sme písali dva mesiace a pri odovzdávaní mal viac ako 200 strán. Boli to dlhé dni plné stresu a opakujúcej sa otázky, či to stihneme a dokážeme. Projekt vyšiel.
Pravdepodobne aj na základe tejto skúsenosti mi ako 27-ročnému ponúkli pozície vedúceho pracoviska, zástupcu riaditeľa a vedúceho spomínaného eurofondu. Opäť som to prijal ako zvládnuteľnú výzvu. Tešil som sa, pretože som mal možnosť uskutočniť zmeny, po ktorých som túžil.
Môj život sa stal kolotočom porád, stretnutí s kolegami, výučby, nastavovania cieľov a stratégií. Neprekážalo mi pracovať 10 hodín denne, obed som stíhal sporadicky. Aj v čase osobného voľna som myšlienky zväčša zameriaval na prácu. Občasné neporozumenia zo strany kolegov a šéfa som nebral osobne, veď išlo vo výsledku o dobrú vec. V nastavenom životnom tempe som išiel približne rok.“
„Postupom času som vnímal čoraz väčšiu únavu. Začal som mať problémy s ranným vstávaním. Asi to pozná každý z nás, ešte päť minút…. a ďalších päť. Niekedy mi trvalo aj pol hodiny, kým som sa z postele dostal. V priebehu dňa som sa cítil bez energie. Ako by som zrazu nevládal pracovať. Veril som, že ak dokončím ešte zopár úloh, potom bude čas vydýchnuť si.
Realita bola opäť iná. Môj šéf rád organizoval povinné pravidelné porady pracoviska, ktoré trvali aj dve hodiny a podobali sa verejnej poprave niektorého ‚nepohodlného‘ kolegu. Bolo to psychicky vyčerpávajúce pre všetkých zúčastnených, pracovné témy išli do úzadia na úkor osobných. Spoločnú frustráciu kolegov som začal prenášať na seba, nevyjasnené kompetencie medzi mnou a riaditeľom sa začali odzrkadľovať v treniciach, časom v konfliktoch. Moja túžba vyjasniť si veci sa nestretávala s porozumením, vždy to bol nejaký boj.
Frustrácia vo mne narastala raketovou rýchlosťou. Prácu som dobiehal, keď bol pokoj, teda v poobedných alebo večerných hodinách. Väčšinou som len raňajkoval a po príchode domov ‚vyčerpaný na smrť‘ vyjedol chladničku. V priebehu roku sa mi podarilo pribrať 12 kilogramov a fajčil som 20 cigariet denne. Prežívané napätie mi znemožňovalo zaspávať, čakal som na moment, keď ma „vypne“. Cítil som, že sa niečo so mnou deje, ale čakal som na POTOM. Potom bude čas to riešiť.“
„Pretrvávajúce vyčerpanie som sa snažil dohnať výraznejším víkendovým oddychom. Zo začiatku som pociťoval zlepšenie, neskôr už nie. V práci bolo treba dokončiť do pol roka eurofond, ktorý už mal ročné meškanie. Množstvo úloh, ktoré z toho plynulo, si vyžadovalo oveľa vyšší výkon mojich kolegov.
To sa však stretávalo s neporozumením, až s odporom. Nerešpektovanie termínov a večné debaty o tom, prečo by mali niečo robiť, mi liezli na nervy. Nechápal som, prečo mi to robia. Bral som to osobne, ako podraz, vo vzťahoch som začal byť odmeraný a podráždený. U riaditeľa som podporu ani pomoc nenachádzal.
Z každej strany sa na mňa stále rútili nejaké požiadavky a očakávania, ale ja som všetko to napätie už prestával zvládať. Kontakt s ľuďmi som obmedzil na minimum a len na vecnú debatu.
Pracovný týždeň sa stal povinnou jazdou, ktorú musím nejako absolvovať, ale bez väčšieho záujmu. Od januára som na krajčírskom metri odstrihával dni do júlovej dovolenky. Problémy so spánkom sa u mňa zhoršovali, fajčil som 40 cigariet denne pre únavu som pil tak 7 – 8 káv denne. Od rodinných príslušníkov som počúval, aký som bledý, strhaný a vážny. To ma, samozrejme, len viac rozčuľovalo.“
„Meter sa skracoval. V posledných 40 dňoch ma čakalo uskutočnenie medzinárodnej konferencie, dvakrát návšteva Prahy v rámci projektu, ktorý nemal nič spoločného s mojim profesným zameraním, a ukončenie semestra u študentov.
Keď mi dekan podával ruku za úspešne zvládnutú konferenciu, myslel som len na to, že ešte dvakrát Praha a koniec. Žiadna radosť, žiadne potešenie, mal som jedinú motiváciu – všetko ukončiť a odísť z toho prostredia a od tých ľudí na dva mesiace preč.
A koniec skutočne prišiel, žiaľ iný, ako som si predstavoval. Prvý deň dovolenky som v aute na ceste za rodičmi pociťoval páľavu na chrbte, stekali mi po ňom kropaje potu. Išiel som rovno na pohotovosť, kde mi diagnostikovali pásový opar (herpes zoster). Povedal som si, že si zopár dní si oddýchnem a bude dobre.
Opäť som sa mýlil. Po nasadení antivirotík sa situácia radikálne zhoršila. Herpes sa rozrástol po celom chrbte a hrudníku, mokvajúce vyrážky boli infekčné. Oslabený imunitný systém nereagoval, vysoké teploty presahujúce 39 °C. V prvom týždni mi privolali párkrát rýchlu zdravotnícku pomoc. V priebehu nasledujúcich dní som si vypočul niekoľko pamätných hlášok. Lekár zo sanitky sa ma bál previezť, lebo som nebol stabilný. Šesťdesiatročná neurologička si ma fotila, lebo taký rozsah počas svojej praxe ešte nevidela. Vo mne sa striedali stavy zúfalstva a beznádeje. čím viac som sa znepokojoval, tým väčšie bolesti som prežíval. Psychicky som to neznášal vôbec dobre.“
„Celý proces od idealistického nadšenia až po kolaps u mňa trval približne dva a pol roka. Trvalo mi presne tri a pol mesiaca, kým som sa z toho dostal. Dennodenne som bral 16 tabliet na podporu imunity, regeneráciu, trikrát do týždňa mi ožarovali poškodené miesta laserom. Veľa som spal.
Pre mňa to bola veľmi cenná, ale aj drahá skúsenosť. Dostal som čas zamyslieť sa, ako chcem, aby vyzeral môj život ďalej. Objavila sa u mňa naliehavá potreba urobiť niečo, aby ľudia nekončili ako ja alebo aj horšie. Na základe toho vznikol Inštitút stresu.
Iste, zvyk je železná košeľa a aj vo vlastnom projekte som mal tendenciu sklzávať do pracovného tempa, ktoré som poznal predtým. Mementom postaviť si to inak a nezabúdať na seba pre mňa boli fantómové bolesti, ktoré sa objavovali pri zmene počasia alebo tlaku v priebehu ďalšieho roku. V prvom rade som si uvedomil, že stratégia odkladať varovné signály na potom je nebezpečná. Vždy sa predsa nájde niečo, čo je potrebné riešiť, čomu venovať pozornosť.
Nebolo to ľahké, ale podarilo sa. Mám prácu, ktorá ma baví a rád do nej chodím, schudol som 15 kilogramov a výrazne som zapracoval na zmene životného štýlu. Opäť sa dokážem tešiť z vecí a užívať si stretnutia so zaujímavými ľuďmi.”
Možno vám napadlo, ako súvisí syndróm vyhorenia s pásovým oparom. Pásový opar je vírusové ochorenie, ktoré môže dostať každý, kto prekonal v minulosti ovčie kiahne a dostatočne oslabí činnosť imunitného systému. Pri prebiehajúcom syndróme vyhorenia zažívame dlhodobý, až chronický stres. Paradoxne, čím viac tlaku na seba vyvíjame, tým z dlhodobého hľadiska dosahujeme nižšiu výkonnosť. Telo je čoraz vyčerpanejšie, imunitný systém oslabenejší a my sme náchylnejší na vyhorenie, telesné alebo psychosomatické ochorenie.
V roku 2016 uskutočnili štúdiu na 8838 zamestnancoch v Tel Avive, ktorá skúmala vzťah medzi koronárnym ochorením srdca (infarkt myokardu, ischemická choroba srdca, angína pektoris) a syndrómom vyhorenia. Vyhorení jednotlivci mali výrazne vyšší predpoklad rozvoja koronárneho ochorenia srdca v porovnaní s ostatnými.¹ Významný vzťah medzi syndrómom vyhorenia a hospitalizáciami pre kardiovaskulárne ochorenia bol zaznamenaný aj v inej štúdii, ktorá trvala 10 rokov.²
Syndróm vyhorenia sa takisto ukazuje ako významný faktor rozvoja vysokej hladiny cholesterolu a cukrovky druhého typu.³ Preukázateľné prepojenie pozorovali aj medzi syndrómom vyhorenia a ochoreniami pohybového aparátu. Ľudia s rozvinutým štádiami vyhorenia vykazovali vyššie bolesti.⁴
Príbeh Karola Kováča takmer dokonale korešponduje so všetkými štádiami syndrómu vyhorenia podľa profesorky Maslachovej. Je dôležité venovať pozornosť včasným varovným signálom vyhorenia, aby sme ochránili svoje fyzické a duševné zdravie.
Niektoré povolania majú vyššie riziko vyhorenia ako iné. Navyše sa vyhorenie môže v rôznych pracovných oblastiach prejavovať inak. Najviac ohrození…
Z Mateja Tótha vykresal majstra sveta i olympijského víťaza, no stále má pocit, že sa ako tréner má čo učiť.…
Pochybnosti o sebe samej, ťažkosti s oddelením športu a súkromného života či náročné obdobie po neúspešných olympijských hrách – aj…
